Rožňava v jesennej časti získala šestnásť bodov a umiestnila sa na štrnástom mieste, ktoré nie vždy zaručuje záchranu. Doma stratila body viackrát: prehrala s V. Opátskym a remizovala so Slivníkom a Veľkými Revištiami. Vonku remizovala v Šaci, čo bol jediný bod zo súperových ihrísk. V jarnej časti získala 15 bodov. Z kádra odišli Marián Varga a brankár Alexander Szabó, náhradou bol Maroš Almáši. Zo súperových ihrísk priviezla šesť bodov za výhry v Moldave n/B. a Haniske. Najvyššie víťazstvo bolo nad Smižanmi 5:0, najvyššia prehra bola 0:8 vo Veľkých Revištiach. Doma sa jej veľmi nedarilo. Prehrala 2:3 s Čiernou n/T. a 0:2 s Veľkými Kapušanmi. Zaznamenala aj tri remízy: 0:0 so Štítnikom K. T. , 1:1 s Rudňanmi a 1:1 s Rešicou. Celkovo sa umiestnila na 14. mieste. Tentokrát to na udržanie stačilo.
Nováčik Štítnik K. T. ťažil z domáceho prostredia. Doma stratil body iba po remíze so Sečovcami 1:1. Najvyššiu nádielku dostali Smižany 8:0. Vonku sa mu podarilo vyhrať v Slivníku. Po jeseni tak zimoval na výbornej piatej priečke so ziskom 25 bodov. V jarnej časti získal 23 bodov. Doma prehral iba so Sobrancami 0:2, v ostatných zápasoch vyhral. Vonku vyhral v Smižanoch 1:0 a remizoval v Rožňave a v Šaci. Za zmienenie stojí vysoká prehra vo V. Revištiach 0:6. Napriek tomu bol úspešnejší ako Rožňava a umiestnil sa na piatom mieste s aktívnym skóre 46:45.
Do 5. ligy sa po roku vrátil FK Plešivec, jeho káder doplnili Szöllös, Sz. Drenko, Marek Macko, R. Lipták, Viliam Gallo, Kornel Takáč. Naopak odišli Krnáč, Znak, Kakalejčík, A. Tomi a Viola. Po jeseni určitá nádej na záchranu, na jar sa mu však nedarilo ani tak ako v jesennej časti. Skončil na poslednom mieste a tak zo súťaže po roku vypadol.
FK Krásnohorské Podhradie malo úspešnú sezónu keď sa tréner Ladislav Deméň mohol oprieť o hráčov ako Golenya, Lázar, bratia Vágnerovi, Štecák, či Dostál. Treba však podotknúť, že ani ďalší hráči v kádri neboli do počtu. Hlavne na jeseň dosahovalo dobré výsledky, na jar bodovalo presne v polovici zápasov.
V 1. triede bojovali o postup FK Gem. Hôrka a Družstevník Gem. Poloma, napokon bola úspešnejšia Gemerská Hôrka. Tieto mužstvá boli o triedu lepšie od ostatných, rozhodla väčšia úspešnosť v zápasoch na pôde súperov. Na jar však bola najlepšia Gemerská Poloma, zaváhala však napr. vo Vyšnej Slanej.
Nováčik FK Sokol Pača v jesennej časti súťaže ešte platil nováčikovskú daň, ale v jarnej časti zlepšenými výkonmi v súťaži udržal. Expiatoligista z Dediniek v jarnej časti doplatil hlavne na odchod Mariána Vargu do Gemerskej Polomy a udržal sa vďaka bodom získaným v jesennej časti.
FK Brzotín a FK Sokol Gemtex Rudná mali opäť slabšiu jesennú časť, v obidvoch prípadoch však došlo v odvetnej časti k zlepšeniu, čierny Peter v boji o záchranu tak ostal Dlhej Vsi. Mužstvám, ktoré v minulosti reprezentovali okres vo vyšších súťažiach (FK Slovtranszgas Jablonov n/T., FK Tatran Betliar) sa podarilo kádre stabilizovať. Slabšiu sezónu mal FC Dobšiná. V odvetnej časti sa príliš nedarilo Vyšnej Slanej, napriek tomu skončila tretia.
Do 2. triedy sa po roku vrátil Družstevník Honce. Po jeseni bola na čele tabuľky trojica mužstiev, ktoré mali šancu na postup, tie ktoré v minulej sezóne skončili na podobných priečkach. Najlepšie bol na tom FK Apex Kružná, ktorý mal dvojbodový náskok, ktorý sa však v priebehu jari zmenšil v dôsledku odhlásenia Ochtinej (23. kolo) a Kobeliarova (19. kolo). Kovstav bol proti anulácii ich výsledkov.
Boj o postup tak nabral na obrátkach. Niekoľko kôl pred koncom si však zaslúžený postup vybojoval FK Apex Kružná.
Na druhom póle tabuľky bola trojica mužstiev, ktoré boli výrazne horšie od iných: FK Baník Nižná Slaná, Ml. Brzotín a FK Družba Čoltovo. Nižná Slaná síce skončila posledná, avšak odrátanie 3 bodov Ml. Brzotín jej pomohlo a neskončila tak posledná, čo by bolo na tradíciu futbalu v obci veľkou hanbou.
TJ FO Vlachovo
Družstevník Gemerská Poloma
Niektoré prestupy a hosťovania
I. Krnáč – Plešivec – G. Poloma
Sz. Drenko – Štítnik K. T. – Plešivec
V. Gallo – Honce – Plešivec
M. Varga – Dedinky – Rožňava
M. Varga – Rožňava – G. Poloma
R. Lipták – Dobšiná – Plešivec
R. Lipták – Dobšiná – G. Poloma
L. Majtányi – Drnava – G. Poloma
Ľ. Orabinec – Štítnik K. T. – Rožňava
F. Pollák – Rožňava – Štítnik K. T.
K. Takáč – Jasov – Plešivec
Š. Koncz – Plešivec – Štítnik K. T.
Marek Macko – Rudná – Plešivec
Roman Znak – Plešivec – Lipovník
A. Szabó – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Almáši – Krh. Podhradie – Rožňava
M. Kakalejčík – Plešivec – G. Hôrka
A. Tomi – Plešivec – G. Hôrka
A. Viola – Plešivec – G. Hôrka
R. Štefan – Krh. Podhradie – Rožňava
R. Klinko – Rožňava – Krh. Podhradie
T. Domik – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Deméň – Rudná – Krh. Podhradie
M. Harhovský – R. Sobota – Krh. Podhradie
Š. Dostál – Tornaľa – Krh. Podhradie
J. Erdöfalvi – Rožňava – Krh. Podhradie
Z a u j í m a v o s t i
Netradičná motivácia pred zápasom
Pred sobotňajším stretnutím proti Chrasti n / H. futbalisti Krh. Podhradia skôr než si obuli kopačky, zvolili netradičný relax a podnikli cestu za poznaním. Celé mužstvo vyšliapalo na hrad Krásna Hôrka a spoločne si prezreli za odborného výkladu priestory hradu. "Táto nezvyčajná forma prípravy vznikla z popudu kapitána Kúna, obrancu Jurínyiho a v neposlednom rade bol to aj môj nápad. Chceli sme pred stretnutím kolektív trochu utužiť a utlmiť emócie. Verím, že nám to pomôže aj pred ďalšími zápasmi a chceme postupne navštíviť Mauzóleum a Múzeum," vysvetlil tento netradičný spôsob vedúci mužstva Krh. Podhradia Ladislav Jobbáď.
Brankár Gemerskej Polomy si zabudol doma rukavice
V zápase Dedinky – G. Poloma pricestoval brankár hostí I. Krnáč bez rukavíc, ktoré si doma zabudol. Napokon chytal v rukaviciach dorasteneckého brankára.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.