V jarnej časti došlo aj k zmene na trénerskom poste. V odvetnej časti získala iba deväť bodov. Mala ťažšie vyžrebovanie, keď doma privítala silnejších súperov. Prehrala s Turňou n/B., Krompachmi a Veľkým Folkmarom. Remizovala s Moldavou n/B. a v derby so Štítnikom K. T. Vonku bodovala raz, keď remizovala vo Veľkých Revištiach. Celkovo sa tak umiestnila na jedenástom mieste so ziskom 33 bodov.
Štítnik K. T. ťažil predovšetkým z domáceho prostredia, keď nestratil ani bod. Jediný bod zo súperových ihrísk získal za remízu v Strážskom. Za zmienenie stojí vysoká prehra v Moldave n/B. 1:5. Po jesennej časti tak zimoval na 9. mieste so ziskom 22 bodov. Na jar sa mu darilo doma podobne ako v jesennej časti, body stratil iba po prehre s Moldavou n/B. 2:3. Oproti jesennej časti sa zlepšil na súperových ihriskách. Remizoval v Rožňave, Rudňanoch, Veľkom Folkmare a Veľkých Revištiach. Podarilo sa mu vyhrať v Buzici. Celkove sa umiestnil na šiestej priečke so ziskom 44 bodov. Nepodarilo sa mu však obhájiť druhé miesto z predošlej sezóny.
Z okresu Rožňava pôsobila v 5. lige – JZ len Gemerská Hôrka. Počas jesene vrátane predohrávky prvého jarného kola podávala striedavé výkony, pohybovala sa od štvrtého do ôsmeho miesta a zaznamenala šesť nerozhodných výsledkov. Tým si vytvorila dobrú východiskovú pozíciu pre jarnú časť, keď získala 18 bodov. Na jar podávala slabšie výkony, prepadla sa až na predposledné miesto. Zavážilo aj aj ťažšie vyžrebovanie, keď na hrala až tri zápasy po sebe na súperovom ihrisku.
Body stratila aj na svojom ihrisku. Hoci jej jar nevyšla, zo súťaže sa odhlásilo béčko Lokomotívy Košice, do úvahy tak pripadalo ešte jedno isté miesto v boji o záchranu. To pripadlo nováčikovi z Kluknavy, ktorý zostúpil.
Bola prijatá nezvyčajná štruktúra 1. triedy súťaže s 15 účastníkmi (Betliar odmietol postup, nováčik z Honiec, Krh. Podhradie vypadlo z 5. ligy – JZ).
Po vypadnutí z 5. ligy – JZ si dalo Krásnohorské Podhradie jednoznačný cieľ – postup do súťaže, z ktorej vypadlo. Konkurentmi mu boli Lipovník, ktorý posilnil svoj káder a mužstvo Dobšinej, ktoré naznačilo svoje možnosti už v minulej sezóne. Dobšiná mužstvo budovala dlhodobejšie, stavala na vlastných odchovancoch.
V jarnej časti sa zúžil okruh možných kandidátov na postup na dvojicu Lipovník – Krh. Podhradie. Ako sa ukázalo jarnú časť mali oba celky dobrú, rozhodla väčšia zohratosť kádra Podhradia, keďže mužstvo Lipovníka sa v úvodných kolách zohrávalo.
Prínosom do 1. triedy bol nováčik z Honiec, ktorý obsadil pekné štvrté miesto. Slabšiu jesennú časť mala Gemerská Poloma, ale vďaka zlepšenej jarnej časti sa umiestnila hneď za Honcami. Po jesennej časti boli do bojov o zostup namočené tri mužstvá: Vlachovo, Dedinky a Plešivec. Vlachovo s Plešivcom v jarnej časti svoje výkony zlepšili, do bojov o záchranu tak pribudol aj Brzotín. Osem bodov na záchranu v žiadnej súťaži nestačí, a tak skončili posledné Dedinky.
Po jesennej časti sa v 2. triede vytvorila na čele tabuľky dvojica mužstiev, ktoré by sa mohli vrátiť do 1. triedy – Nižná Slaná a Kružná. Po účinkovaní v 1. triede sa do súťaže vrátila Pača. Jarnú časť mala podstatne lepšiu Kružná, kým Nižná Slaná sa na jar hlavne strelecky nevedela presadiť. Prehrala síce iba dvakrát, avšak remizovala až päťkrát a preto si postup do 1. triedy vybojovala Kružná. Nižnú Slanú dokonca predstihlo aj Rožňavské Bystré, ktoré malo výbornú jar, v zálohe sa posilnilo napríklad aj o Jána Gonosa.
Pača si na jeseň zvykala na súťaž, na jar sa však zlepšila a takmer prebehla aj Nižnú Slanú. Drnava sa oproti minulej sezóne zhoršila, podobne ako Rakovnica. Hrhovou sezóna ako-tak vyšla, keď sa oproti minulej sezóne zlepšil. Čoltovu tentokrát sezóna nevyšla, keď bolo najslabšie a zaslúžene mu patrilo posledné miesto. Jeho rival z Bohúňova si káder posilnil a už neplatil nováčikovskú daň, pohyboval sa v hornej polovici tabuľky, napokon skončil piaty, s čím bol iste spokojný. Podobne aj Slavošovce patrili medzi lepšie mužstvá súťaže.
Niektoré prestupy a hosťovania
Jozef Rencsok – Brzotín – Rožňava
Radoslav Kuzma – Rožňava – Honce
Matúš Mészner – Krh. Podhradie – Rožňava
Lukáš Drobňák – Rožňava – Kružná
Martin Pollák – Rožňava – G. Hôrka
Jozef Korfanta – Rožňava – G. Hôrka
Ján Urban – Rožňava – Rož. Bystré
Peter Konček – Rožňava – Kružná
Zoltán Breuer – Rožňava – Kružná
Vladislav Konček – Rožňava – Kružná
Jaroslav Kamenský – Trenčín – Rožňava
Ondrej Vysoký – Rožňava – Rudná
Viktor Kováč – Plešivec – G. Hôrka
Milan Barna – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Marek Marchevský – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Štefan Dostál – Krh. Podhradie – G. Hôrka
Roman Gočaltovský – G. Hôrka – Bohúňovo
Pavol Breuer – Dobšiná – G. Hôrka
Marek Deméň – Rudná – G. Hôrka
Ondrej Šomšák – Pača – Krh. Podhradie
Csaba Kiss – Drnava – Krh. Podhradie
Zdenko Greško – G. Poloma – Štítnik K. T. / 1 mesiac /
Vladislav Vávra – Betliar – Lipovník
Pavol Lukáč – Rudná – Betliar
Ján Dorkin – Rudná – Betliar
Vladimír Kováč – Sokoľany – Betliar
Juraj Kelíšek – Malá Ida – Betliar
Zoran Zdechovan – Štítnik K. T. – Betliar

TJ Baník Rožňavské Bystré

FK Sokol Pača
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.