V jarnej časti došlo aj k zmene na trénerskom poste. V odvetnej časti získala iba deväť bodov. Mala ťažšie vyžrebovanie, keď doma privítala silnejších súperov. Prehrala s Turňou n/B., Krompachmi a Veľkým Folkmarom. Remizovala s Moldavou n/B. a v derby so Štítnikom K. T. Vonku bodovala raz, keď remizovala vo Veľkých Revištiach. Celkovo sa tak umiestnila na jedenástom mieste so ziskom 33 bodov.
Štítnik K. T. ťažil predovšetkým z domáceho prostredia, keď nestratil ani bod. Jediný bod zo súperových ihrísk získal za remízu v Strážskom. Za zmienenie stojí vysoká prehra v Moldave n/B. 1:5. Po jesennej časti tak zimoval na 9. mieste so ziskom 22 bodov. Na jar sa mu darilo doma podobne ako v jesennej časti, body stratil iba po prehre s Moldavou n/B. 2:3. Oproti jesennej časti sa zlepšil na súperových ihriskách. Remizoval v Rožňave, Rudňanoch, Veľkom Folkmare a Veľkých Revištiach. Podarilo sa mu vyhrať v Buzici. Celkove sa umiestnil na šiestej priečke so ziskom 44 bodov. Nepodarilo sa mu však obhájiť druhé miesto z predošlej sezóny.
Z okresu Rožňava pôsobila v 5. lige – JZ len Gemerská Hôrka. Počas jesene vrátane predohrávky prvého jarného kola podávala striedavé výkony, pohybovala sa od štvrtého do ôsmeho miesta a zaznamenala šesť nerozhodných výsledkov. Tým si vytvorila dobrú východiskovú pozíciu pre jarnú časť, keď získala 18 bodov. Na jar podávala slabšie výkony, prepadla sa až na predposledné miesto. Zavážilo aj aj ťažšie vyžrebovanie, keď na hrala až tri zápasy po sebe na súperovom ihrisku.
Body stratila aj na svojom ihrisku. Hoci jej jar nevyšla, zo súťaže sa odhlásilo béčko Lokomotívy Košice, do úvahy tak pripadalo ešte jedno isté miesto v boji o záchranu. To pripadlo nováčikovi z Kluknavy, ktorý zostúpil.
Bola prijatá nezvyčajná štruktúra 1. triedy súťaže s 15 účastníkmi (Betliar odmietol postup, nováčik z Honiec, Krh. Podhradie vypadlo z 5. ligy – JZ).
Po vypadnutí z 5. ligy – JZ si dalo Krásnohorské Podhradie jednoznačný cieľ – postup do súťaže, z ktorej vypadlo. Konkurentmi mu boli Lipovník, ktorý posilnil svoj káder a mužstvo Dobšinej, ktoré naznačilo svoje možnosti už v minulej sezóne. Dobšiná mužstvo budovala dlhodobejšie, stavala na vlastných odchovancoch.
V jarnej časti sa zúžil okruh možných kandidátov na postup na dvojicu Lipovník – Krh. Podhradie. Ako sa ukázalo jarnú časť mali oba celky dobrú, rozhodla väčšia zohratosť kádra Podhradia, keďže mužstvo Lipovníka sa v úvodných kolách zohrávalo.
Prínosom do 1. triedy bol nováčik z Honiec, ktorý obsadil pekné štvrté miesto. Slabšiu jesennú časť mala Gemerská Poloma, ale vďaka zlepšenej jarnej časti sa umiestnila hneď za Honcami. Po jesennej časti boli do bojov o zostup namočené tri mužstvá: Vlachovo, Dedinky a Plešivec. Vlachovo s Plešivcom v jarnej časti svoje výkony zlepšili, do bojov o záchranu tak pribudol aj Brzotín. Osem bodov na záchranu v žiadnej súťaži nestačí, a tak skončili posledné Dedinky.
Po jesennej časti sa v 2. triede vytvorila na čele tabuľky dvojica mužstiev, ktoré by sa mohli vrátiť do 1. triedy – Nižná Slaná a Kružná. Po účinkovaní v 1. triede sa do súťaže vrátila Pača. Jarnú časť mala podstatne lepšiu Kružná, kým Nižná Slaná sa na jar hlavne strelecky nevedela presadiť. Prehrala síce iba dvakrát, avšak remizovala až päťkrát a preto si postup do 1. triedy vybojovala Kružná. Nižnú Slanú dokonca predstihlo aj Rožňavské Bystré, ktoré malo výbornú jar, v zálohe sa posilnilo napríklad aj o Jána Gonosa.
Pača si na jeseň zvykala na súťaž, na jar sa však zlepšila a takmer prebehla aj Nižnú Slanú. Drnava sa oproti minulej sezóne zhoršila, podobne ako Rakovnica. Hrhovou sezóna ako-tak vyšla, keď sa oproti minulej sezóne zlepšil. Čoltovu tentokrát sezóna nevyšla, keď bolo najslabšie a zaslúžene mu patrilo posledné miesto. Jeho rival z Bohúňova si káder posilnil a už neplatil nováčikovskú daň, pohyboval sa v hornej polovici tabuľky, napokon skončil piaty, s čím bol iste spokojný. Podobne aj Slavošovce patrili medzi lepšie mužstvá súťaže.
Niektoré prestupy a hosťovania
Jozef Rencsok – Brzotín – Rožňava
Radoslav Kuzma – Rožňava – Honce
Matúš Mészner – Krh. Podhradie – Rožňava
Lukáš Drobňák – Rožňava – Kružná
Martin Pollák – Rožňava – G. Hôrka
Jozef Korfanta – Rožňava – G. Hôrka
Ján Urban – Rožňava – Rož. Bystré
Peter Konček – Rožňava – Kružná
Zoltán Breuer – Rožňava – Kružná
Vladislav Konček – Rožňava – Kružná
Jaroslav Kamenský – Trenčín – Rožňava
Ondrej Vysoký – Rožňava – Rudná
Viktor Kováč – Plešivec – G. Hôrka
Milan Barna – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Marek Marchevský – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Štefan Dostál – Krh. Podhradie – G. Hôrka
Roman Gočaltovský – G. Hôrka – Bohúňovo
Pavol Breuer – Dobšiná – G. Hôrka
Marek Deméň – Rudná – G. Hôrka
Ondrej Šomšák – Pača – Krh. Podhradie
Csaba Kiss – Drnava – Krh. Podhradie
Zdenko Greško – G. Poloma – Štítnik K. T. / 1 mesiac /
Vladislav Vávra – Betliar – Lipovník
Pavol Lukáč – Rudná – Betliar
Ján Dorkin – Rudná – Betliar
Vladimír Kováč – Sokoľany – Betliar
Juraj Kelíšek – Malá Ida – Betliar
Zoran Zdechovan – Štítnik K. T. – Betliar

TJ Baník Rožňavské Bystré

FK Sokol Pača
Pripravil Ing. Štefan Tomášik




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.