V 5. lige účinkovali Krásnohorské Podhradie, Gemerská Poloma, Gemerská Hôrka, Lipovník a Dobšiná. Po jesennej časti však došlo k odhláseniu Lipovníka.
V Krásnohorskom Podhradí došlo k zmene trénera, novým trénerom na jeseň bol Miloš Gallo. Káder doplnili napríklad Molitoris, Kopas či Mészner (čítaj nižšie). Došlo aj k zmene výboru.
Do deväťčlenného výboru zvolili: predseda klubu – Štefan Kún ml., tajomník – Ladislav Jobbáď ml., pokladník a hospodár – Jozef Erdöfalvi ml., členovia – Norbert Vanyo, Zoltán Molčan, Tibor Szarka, Peter Szarka ml., Erik Bodnár, Zuzana Mišurová.
Na jar boli novými hráčmi Barczi, Bollo, P. Breuer a dorastenci Bošela, Lükö a Zubatý. Naopak z kádra odišiel Drobňák a tréner Miloš Gallo odišiel hrať za G. Polomu. Novým trénerom sa stal Zoltán Breuer.
Gemerská Poloma doplnila káder o D. Kakalejčíka, M. Boroša a R. Horvátha. Na jar boli novými hráčmi Miloš Gallo, Maroš Gallo a Michal Fecko. Naopak do Vyšnej Slanej odišiel Peter Rogos. Najvýraznejšími zmenami v kádri Dobšinej bol odchod S. Grančáka a príchody M. Arvaya, M. Vargu, M. Strelku a P. Sanislóa.
Gemerská Hôrka odohrala v rámci letnej prípravy tri prípravné stretnutia. V Turni n/B. podľahlo vysoko 0:8, s Kráľom zvíťazila 3:2 a s Krh. Dlhou Lúkou remizovala 0:0. Káder pred jesennou časťou doplnili viacerí noví hráči (Marchevský, Krága, Javora, Gergely, Medvec, Makši, Flander...).
Po jeseni bolo umiestnenie mužstiev nasledovné: 7. miesto – G. Hôrka, 9. miesto – Krh. Podhradie, 10. miesto – Lipovník, 11. miesto – G. Poloma, 14. miesto – Dobšiná.
Celkové umiestenie: Dobšiná 12. miesto, Gemerská Hôrka 8. miesto, Krh. Podhradie na 5. miesto, G. Poloma na 10. miesto.
V 1. triede sa víťazom sa stala Krh. Dlhá Lúka, postup však odmietla. Druhá skončila Drnava, na poslednej priečke bolo Vlachovo so ziskom 9 bodov. Zo súťaže však nezostupoval nikto – bolo v nej len 13 mužstiev (FK Apex Kružná sa v priebehu jesene odhlásil).
Honce účinkovali v 2. triede, najlepší hráči odišli do Rož. Bystrého. Funkcionári nechceli, aby futbal v obci zanikol, a tak klub prihlásili do 2. triedy. Nováčikom bolo mužstvo Štítnika, keď IV. liga sa presťahovala do Sokolian. V tomto ročníku boli favoritom na postup Dedinky, čo potvrdili aj prvým miestom.
Niektoré prestupy a hosťovania
Alexander Szabó – Rožňava – Krh. Podhradie
Roland Horváth – Rožňava – G. Poloma
Martin Strelka – Rožňava – Dobšiná
Lukáš Drobňák – Rožňava – Krh. Podhradie
Jaroslav Strelka, Ladislav Dávid – Rožňava – Rudná
Branislav Kuzma – Kissos Kissonegras F.C. – Rožňava
Michal Gere – Rožňava – Moldava n / B.
Matej Chochol – G. Poloma – Rožňava
Michael Boroš – Rožňava – G. Poloma
Radoslav Kuzma – Rožňava – Lipovník
Patrik Milata – Lipovník – Rožňava
Filip Kovács – Rožňava – Barca
Ján Gelda – Rožňava – N. Slaná
Michal Savčák – Borša – Rožňava
Lukáš Drobňák – Krh. Podhradie – Rožňava
Matúš Mészner – Štítnik K. T. – Krh. Podhradie
Slavomír Kopas – Lokomotíva Košice – Krh. Podhradie
Marek Molitoris – Bidovce – Krh. Podhradie
Štefan Maliňák, Juraj Rusnyák – Kružná – Krh. Podhradie
Tamás Anna – Krh. D. Lúka – Krh. Podhradie
Juraj Jurínyi – Krh. Podhradie – Krh. D. Lúka
Stanislav Grančák – Dobšiná – Krh. Podhradie
Dávid Bollo, Jaroslav Barczi – Lipovník – Krh. Podhradie
Gabriel Lázar – Krh. Podhradie – Jablonov n / T.
Marián Varga – Lipovník – Dobšiná
Martin Arvay – Betliar – Dobšiná
Peter Sanisló – Rudná – Dobšiná
Milan Zahoranský – Dobšiná – Vlachovo
Jozef Barnák – Dobšiná – Vyšná Slaná
Roman Die – G. Poloma – Nižná Slaná
Peter Rogos – G. Poloma – Vyšná Slaná
Dominik Kakalejčík – Štítnik K. T. – G. Poloma
Ján Makši, Attila Gergely – Gemer – G. Hôrka
Csaba Flander – Dlhá Ves – G. Hôrka
Ladislav Javora, Zoltán Krága – Tornaľa – G. Hôrka
Marek Marchevský – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Roman Medvec – Revúca – G. Hôrka
Patrik Šaliga – G. Hôrka – Hriňová
Vladislav Vávra, Ivan Lörinc – Lipovník – G. Hôrka
Ladislav Varga – Kružná – G. Hôrka
Ján Čižmár – Štítnik K. T. – Krh. D. Lúka
MFK Dobšiná, zdroj: Karol Csobádi
FK Lokomotíva CHZ Dedinky
Zaujímavosti
V Nižnej Slanej museli striedať rozhodcu
V stretnutí 17. kola II. triedy medzi Nižnou Slanou a Honcami po prestávke už nenastúpil hlavný rozhodca L. Šalamon na hraciu plochu z dôvodu zranenia svalu. Musel ho tak nahradiť asistent rozhodcu J. Molnár.
Dedinky cestovali do Čoltova dvakrát
Futbalisti Dediniek pricestovali na stretnutie 17. kola do Čoltova okolo desiatej hodiny dopoludnia. Na ich prekvapenie nebolo vylajnované ihrisko a v okolí hracej plochy nenašli ani živej duše. Až neskôr sa dozvedeli, že došli so šesťhodinovým predstihom, nakoľko sa zápas mal odohrať v UHČ, teda o 17.00 hod. „Vychádzali sme z rozpisu, kde je uvedené, že Čoltovo hrá svoje domáce zápasy v nedeľu o 10.30 hod. Neskôr sme už zistili, že domáci požiadali po niekoľkých jesenných kolách o zmenu hracieho času. Bola to naša chyba, nakoľko sme úradné správy nesledovali dôsledne. Vrátili sme sa domov a poobede opäť do Čoltova vycestovali,“ uviedol funkcionár Lokomotívy CHZ Dedinky Peter Revay.
V Drnave bol inzultovaný rozhodca L. Petro hráčom Betliara Ľ. Orabincom v 56. min. stretnutia.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.