Na významnejšie sviatky ako boli Veľká noc, Turíce a pod., si pozývali na hosťovanie mužstvá z Maďarska aj Podkarpatskej Rusi (Užhorod, Mukačevo, Beregovo a pod.).
Na členskej schôdzi futbalového oddielu RSC, vo februári roku 1927, požiadal klub mesto o pridelenie plochy na vybudovanie nového futbalového ihriska. Mesto žiadosti vyhovelo a bezplatne pridelilo RSC plochu medzi bitúnkom a malou stanicou. Po takmer polročných stavebných prácach bol 28. augusta 1927 futbalový štadión RSC slávnostne uvedený do prevádzky. Je to štadión neskoršieho Baníka Rožňava, dnešného MFK Rožňava.
Sezóna 1931 / 1932
Káder: Szuhay, Sztarna, Stromp, Ludányi, Langhoffer, Ambrózy, Sebalj, Dokupel, Füleky, Juránek, Márton, Béres
Umiestenie: 2. miesto
Ďalšie umiestnenia do roku 1951:
Sezóna 1934 / 1935 - 4. miesto, súťaž Košickej župy
Sezóna 1936 / 1937 - 2. miesto, súťaž Košickej župy
1941 / 1942 - 7. miesto, Maďarská súťaž
1942 / 1943 - 3. miesto, Maďarská súťaž
1943 / 1944 - 9. miesto, Maďarská súťaž
1945 / 1946 - 2. miesto, 1. trieda Zemplínsko - Košická oblasť
1946 / 1947 - 6. miesto, Oblastná divízia
1947 / 1948 - 2. miesto, Oblastná divízia
Jeseň 1948 - Divízia - východ 5. miesto
Jeseň 1949 - 1. trieda - Košice, 1. miesto
1950 - Oblastná súťaž, 9. miesto
1951 - 1. trieda - Košice, 6. miesto
Káder v rokoch 1956 – 1959: Kozák, Tököly, Betler – Kuffa, Németh, Bakoš, Majkuth, Vassas, Krzák, Streicher, Valach, Lucza, Szabó, Bango, Tomajko, Šimkovič, Lakatoš, Mády, Turay, Grecmacher, Roman, Oravec, Klučovský
Káder 1963 / 1964: Kmec, Betler – Milko I, Milko II, Goga, Frank, Spišiak, Oravec, Štefánik, Dubay, Ičo, Krzák, Gašpar, Klučovský, Lovacký, Bakoš, Šalamon II, Šalamon I, Szöllös, Gašparec, Tomajko, Šebesta, Németh, Majoroš, Kapusta, Streicher, Lemberger, Vassas, Opremčák, Ján Doboš, Kováč, Köteles, Mády, Turay
Tréner: Ing. Šimkovič
Káder v roku 1965: Šalamon III, Rusnák, Kmec – Gašpar, Ičo, Štefánik, Dubay, Klučovský, Milko, Ján Doboš, Lisoň, Veverica, Krzák, Gašparec, Lovacký, Bakoš, Goga, Miškovič, Laubert, Köteles, Šalamon I, Šalamon II.
Káder 1967 / 1968: Körösi, Kmec – Šalamon, Štefánik, Krzák, Goga, Milko, Gacek, Lovacký, Mráz, Gonos, Laubert, Ján Doboš, Lörinc, Farkaš, Čampis, Ičo, Világi, Bakoš, J. Slovák
Tréner: Ladislav Németh
Káder 1968 / 1969: Šalamon – Gašparec, Benedek, Goga, Ičo, Gacek, Ruszó, Világi, Boroš, Krzák, Farkaš, Mráz, Majoroš, Deméň, Lázar, Šalamon
Káder 1969 / 1970: Vojtech Korösi, Zoltán Šalamon – Koloman Lázar, Ladislav Deméň, Vojtech Majoroš, Štefan Boroš, Pavol Slovák, Ján Világi, Ľubomír Mráz, Ladislav Ičo, Róbert Benedek, Štefan Ruszó, Gustáv Gašparec, Vojtech Farkaš, Jozef Krzák, Ladislav Gacek, Jozef Goga, Ján Šalamon
Tréner: Ladislav Németh
Káder 1971 / 1972: Zoltán Šalamon – Ján Világi, Ján Benco, Ľubomír Mráz, Ladislav Deméň, Štefan Milko, Daniel Baník, Ján Šalamon, Ladislav Čampis, Vojtech Majoroš, Tibor Taško, Jozef Milko, Jozef Kozák, Štefan Kesi, Koloman Lázar, Štefan Ruszó, Vojtech Majoroš, Róbert Benedek, Viktor Baláž, Jozef Gašpar
Káder 1973 - 1975: Zoltán Šalamon – Viktor Baláž, Štefan Ruszó, Ján Lörinc, Alexander Milko, Jozef Milko, Ondrej Tomášik, Jozef Filický, Štefan Kesi, Benedek, Jozef Gašpar, Dušan Rybár, Daniel Baník, Ladislav Čampis, Ľubomír Mráz, Dionýz Kemény, Ladislav Dávid, Vojtech Majoroš, Vojtech Ambrúž
Káder 1975 / 1976: Šalamon – Lemberger, Rybár, Benedek, Ambrózy, Vozár, Kesi, Gašpar, Breuer, Svinkásek, Lörinc, Filo, Ruszó, A. Milko, J. Milko, Filický, D. Gallo, Kuzma, Tomášik, Lukáč, Cirbus
Tréner: Ladislav Németh
Káder 1976 / 1977: Šalamon, Dorkin - Rybár, Baník, Ambrózy, Teleczký, Lörinc, Boroš, Benco, A. Milko, J. Milko, J. Gallo, Ambrúž, Kesi, Filický, Dávid, Garaj, Lukáč, Strausz, Benedek, Gašpar, Boršody, Kuzma, Breuer, Tomášik, Cirbus, Ruszó, Deméň, Ľ. Gallo
Káder 1980 / 1981: Valach, Fedor – Kuzma, Gallo, Rybár, Šalamon, Baláž, Kemény, Teleczký, Lörinc, Milko, Benco, Ambrózy, Lukáč, Lucza, Šimonovič
Káder 1981 / 1982: Zoltán Šalamon, Vladimír Valach – Ján Lörinc, Dušan Rybár, Ľubomír Hlaváč, Ján Kuzma, Vojtech Zatroch, Milan Benco, Ladislav Deméň, Viktor Baláž, Ján Krišák, Jaroslav Strelka, Alexander Milko, Ján Gallo, Ladislav Šalamon, Dionýz Kemény, Ladislav Teleczký
Káder 1982 / 1983: Šalamon, Fedor, Molnár – Rybár, P. Bukovič, Š. Bukovič, Világi, Lörinc, Repaský, Mosný, Deméň, Szekeres, Zatroch, Kemény, Šlosár, Majerčák, Baláž, Spišiak, Šalamon, Bakoš, Švihla, Melech,
Tréner: Ladislav Németh
Káder 1983 / 1984: Dorkin, Fedor, Šalamon, Molnár – Poliak, Spišiak, P. Bukovič, Š. Bukovič, Motyka, Mitro, Sedmák, Zatroch, Šlosár, L. Šalamon, Deméň, Szekeres, Bakoš, Baláž, Hlaváč, Orlovský, Benedek, Hlivák, Rybár, Világi, Repaský, Lörinc, Kemény, Majerčák, Švihla, Melech, Mosný
Káder 1984 / 1985: Dorkin, Fedor, Molnár, Páll – Spišiak, Mitro, Motyka, Poliak, Š. Bukovič, P. Bukovič – Zatroch, Rybár, Deméň, Szekeres, Šalamon, Zsilla, Šlosár, Baláž – Hlaváč, Sedmák, Lucza, Strelka, Benedek, Orlovský, Bakoš, Ruszó, Goga, Hlivák
Tréner: Ján Polgár
Káder v rokoch 1986 – 1988: Ján Dorkin, Peter Prívozník – Jaroslav Strelka, Tibor Világi, Viktor Baláž, Milan Benco, Ladislav Deméň, Pavol Bukovič, Viliam Nemčko, Jaroslav Spišiak, Marián Šlosár, Štefan Ruszó, Róbert Motyka, Dušan Pollák, Ladislav Zsilla, Miroslav Majerčák, Dušan Žiak, Norbert Adamec, Ján Lörinc, Štefan Kakalejčík, Vojtech Zatroch, Štefan Mitro, Július Szöllös
Tréner: Jozef Milko
Ďalšie umiestenia:
1952 - 10. miesto, 1. trieda Košice, 1953 - 6. miesto, 1. trieda Košice,
1954 - 9. miesto, 1. trieda Košice, 1955 - 2. miesto, Prebor kraja Košice, 1956 - 10. miesto, 1. A trieda,
1958 - 6. miesto, 1. A trieda, 1959 - 3. miesto, 1. A trieda, 1960 - 2. miesto, 1. A trieda,
1961 - 4. miesto, majstrovstvá kraja, 1962 - 12. miesto, majstrovstvá kraja, 1963 - 6. miesto, majstrovstvá kraja,
1964 - 2. miesto, majstrovstvá kraja, 1965 - 4. miesto, majstrovstvá kraja,
1966 - 9. miesto, divízia, 1967 - 8. miesto, divízia, 1968 - 10. miesto, divízia,
1969 - 8. miesto, divízia, 1970 - 2. miesto, divízia, 1971 - 13. miesto, divízia, 1972 - 1. miesto, majstrovstvá kraja,
1973 - 9. miesto, divízia, 1974 - 13. miesto, divízia, 1975 - divízia, 14. miesto,
1976 - 8. miesto, majstrovstvá kraja, 1977 - 9 . miesto, majstrovstvá kraja 1978 - 14. miesto, majstrovstvá kraja,
1979 - 2. miesto, majstrovstvá kraja, 1980 - 8. miesto, majstrovstvá kraja, 1981 - 10. miesto, majstrovstvá kraja,
1982 - 3. miesto, majstrovstvá kraja, 1983 - 3. miesto, majstrovstvá kraja, 1984 - 9. miesto, majstrovstvá kraja,
1985 - 8. miesto, majstrovstvá kraja, 1986 - 3. miesto, majstrovstvá kraja, 1987 - 3. miesto, majstrovstvá kraja, 1988 - 15. miesto, majstrovstvá kraja
Osobnosti
|
tréner, funkcionár | ||
|
výkonný predseda RSC, 1930 – zvolený do celoštátneho výboru predsedov športových klubov, 1935 – predseda Košickej futbalovej župy, | ||
|
1930 – dlhoročný výkonný tajomník futbalového klubu | ||
|
predseda RSC a riaditeľ banského závodu Rima-Muráň | ||
|
predseda futbalového oddielu 1933 | ||
|
tréner, bývalý hráč najvyššej maďarskej futbalovej súťaže | ||
|
tréner, bývalý hráč najvyššej maďarskej futbalovej súťaže NB I. | ||
|
hráč, mládežnícky tréner, manažér, legendárny postranný rozhodca | ||
|
pôsobil v klube v rôznych funkciách ( predseda atď.) – prvoligový a medzinárodný rozhodca | ||
|
výborný útočník, ktorý si po prestupe do Lok. Košice zahral najvyššiu československú ligu | ||
|
jeden z najlepších stredných obrancov v histórii klubu | ||
|
hráč a neskoršie tréner mládeže, ktorý sa staral o výchovu mládeže v ŠŠS pri ZŠ – Zlatá | ||
|
hráč a neskoršie tréner, pedagóg Gymnázia v Rožňave | ||
|
štatutár klubu, štatutár mesta, ktorý sa výrazne zaslúžil o rozvoj a podporu futbalu v meste | ||
|
dlhoročný kapitán, stopér, srdciar | ||
|
stredopoliar, strelec, organizátor hry, hral i vyššiu súťaž za JAS Bardejov a Duklu Prešov | ||
|
v klube pôsobil ako hráč i tréner, pôsobil i v klube Tatran Prešov | ||
|
výborný driblér a strelec (neskoršie hral za Magnezit Jelšava) |
Na záver patrí poďakovanie Dušanovi Pollákovi a Dionýzovi Keménymu za spoluprácu.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.