1986 / 1987: Buš, Schmiedl – Spišák, Gömöri, Zdechovan, Wollinger, Pazera, M. Gallo, Michlík, Lukáč, Kotváč, Gonosz, Putera, Palík, Leng, Ištók
1987 / 1988: Kováč, Buš, Schmiedl – Figúr, Gömöri, Lukáč, Spišák, Fatľa, Gomori, Pazera, Gonosz, Fatľa, Wollinger, Kotváč, Marciš, M. Gallo, Leng, Zdechovan, Barna, Michlík, Palík, Bakoš, Golenya
Káder 1988 / 1989: Kováč, Buš – Spišák, Lukáč, Figúr, Barna, Gonosz, Michlík, Eliáš, Dzura, Palík, Putera, Golenya, Pazera, Zdechovan, Gömöri, Fatľa, Marciš , Gallo, Neuschel
Tréner: Ján Petrák
Káder 1989 / 1990: Kováč, Schmiedl – Figúr, Lukáč, Leng, Neuschel, Spišák, Regec, Marchevský, Fatľa, Dzura, Gonosz, Zdechovan, Putera, Bobka, Michlík, Mních, Gallo
Káder 1990 / 1991: Kováč – Barna, Figúr, Spišák, Lukáč, Leng, Dzura, Regec, Balog, Marchevský, Slobodník, Putera, Michlík, Bobka, Boroš, Fatľa, Zdechovan, Palík, Baláž
Káder 1991 / 1992: Kováč, Schmiedl (jeseň), Kišband (jarná časť) – Barna, Barna, Lukáč, Dzura, Regec, Marchevský, Slobodník, Tóth (obaja jeseň), Putera, Palík, Boskovič, Michlík, Bobka, Neušel, Schelling, Podracký, Hanes, Lunter, Faško, Pavlišin (všetci šiesti jarná časť)
Káder 1992 / 1993: Schmiedl – Schelling, Putera, Andrejco, Gajan, Lukáč, Plichta, Dzura, Barna, Rendoš, Pavlišin, Palík, Boskovič, Zachar, Flašík, Dovalovský, Huťan, Ševc, Gajdoš, Palaš, Baláž, Regec, Putera
Tréner: Peter Pálka
Káder 1993 / 1994: Schmiedl, Gažovič – Gajan, Lunter, Dzura, Flašík, Palík, Boskovič, Žák, Lukáč, Barna, Toman, Poruba, Hanes, Gallo, Putera, Boda
Káder 1994 / 1995: Schmiedl – Barna, Lukáč, Dzura, Dacho, Tóth, Tyčiak, Pavlišin, Schelling, Flašík, Krett, Szorád, Varga, Cibik, Hanes, Gajan, Putera, Bača, Knut, Lunter, Boda
Káder 1995 /1996: Igor Schmiedl, Peter Komenda – Pavol Lukáč, Milan Barna, Peter Kašník, Jozef Pavlišin, Ján Fatľa, Richard Luntner, Zoltán Szorád, Peter Gajan, Peter Krett, Marcel Tyčiak , Maroš Vasiľ, Ľuboš Krochta, Štefan Palík, Ľubomír Dzura, Roman Medvec, Daniel Vojčík, Milan Bajusz
Káder: 1996 / 1997: Kamesch, Gažovič - Chudík, Diagne, Fall, Dubec, Krochta, Krivjančin, Fatľa, Bukovec, Medvec, Nikitin, Kamenský, Dvorský, Sasák, Vasilenko, Džubara, Dzura, Szorád, Lukáč, Lohyňa, Matta, Gömöri, Gabria, Barna, Szüllö, Guererra
Tréner: Mikuláš Komanický
Káder 1997 /1998: Gažovič, Belica, Tóth – Fall, Krivjančin, Krochta, Šott, Nikitin, Kamenský, Diopp, Dubec, Adlen, Sasák, Pazúr, Vojčík, Medvec, Rosinský, Babijčuk, Toman, Poruba, Gočaltovský, Bukovec, Szüllö, Gabria, Krišanda, Kamancza, Pazúr, Dúbravický, Boháč, Lipták
Káder 1998 /1999: Gažovič, Belica, Pulen – Szaniszló, Nikitin, Černega, Kuzma, Grendel, Lunter, Vojčík, Krivjančin, Medvec, Zlacký, Poruba, Lukáč, Kamenský, Gočaltovský, Síč, Pazúr, Kaňa, Kaprál, Buvala, Struhár, Valent, Kubus, Blaha, Šimšaj
Umiestnenia v konečnej tabuľke
1985 – 4. miesto, 2. SNL – východ
1986 – 12. miesto, 2. SNL – východ
1987 – 4. miesto, 2. SNL – východ
1988 – 1. miesto, 2. SNL – východ
1989 – 8. miesto, 1. SNL
1990 – 4. miesto, 1. SNL
1991 – 12. miesto, 1. SNL
1992 – 12. miesto, 1. SNL
1993 – 15. miesto, 1. SNL
1994 – 8. miesto, 2. liga
1995 – 14. miesto, 2. liga
1996 – 1. miesto, 3. liga
1997 – 4. miesto, 2. liga
1998 – 5. miesto, 2. liga
1999 – 15. miesto, 2. liga
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.