1986 / 1987: Buš, Schmiedl – Spišák, Gömöri, Zdechovan, Wollinger, Pazera, M. Gallo, Michlík, Lukáč, Kotváč, Gonosz, Putera, Palík, Leng, Ištók
1987 / 1988: Kováč, Buš, Schmiedl – Figúr, Gömöri, Lukáč, Spišák, Fatľa, Gomori, Pazera, Gonosz, Fatľa, Wollinger, Kotváč, Marciš, M. Gallo, Leng, Zdechovan, Barna, Michlík, Palík, Bakoš, Golenya
Káder 1988 / 1989: Kováč, Buš – Spišák, Lukáč, Figúr, Barna, Gonosz, Michlík, Eliáš, Dzura, Palík, Putera, Golenya, Pazera, Zdechovan, Gömöri, Fatľa, Marciš , Gallo, Neuschel
Tréner: Ján Petrák
Káder 1989 / 1990: Kováč, Schmiedl – Figúr, Lukáč, Leng, Neuschel, Spišák, Regec, Marchevský, Fatľa, Dzura, Gonosz, Zdechovan, Putera, Bobka, Michlík, Mních, Gallo
Káder 1990 / 1991: Kováč – Barna, Figúr, Spišák, Lukáč, Leng, Dzura, Regec, Balog, Marchevský, Slobodník, Putera, Michlík, Bobka, Boroš, Fatľa, Zdechovan, Palík, Baláž
Káder 1991 / 1992: Kováč, Schmiedl (jeseň), Kišband (jarná časť) – Barna, Barna, Lukáč, Dzura, Regec, Marchevský, Slobodník, Tóth (obaja jeseň), Putera, Palík, Boskovič, Michlík, Bobka, Neušel, Schelling, Podracký, Hanes, Lunter, Faško, Pavlišin (všetci šiesti jarná časť)
Káder 1992 / 1993: Schmiedl – Schelling, Putera, Andrejco, Gajan, Lukáč, Plichta, Dzura, Barna, Rendoš, Pavlišin, Palík, Boskovič, Zachar, Flašík, Dovalovský, Huťan, Ševc, Gajdoš, Palaš, Baláž, Regec, Putera
Tréner: Peter Pálka
Káder 1993 / 1994: Schmiedl, Gažovič – Gajan, Lunter, Dzura, Flašík, Palík, Boskovič, Žák, Lukáč, Barna, Toman, Poruba, Hanes, Gallo, Putera, Boda
Káder 1994 / 1995: Schmiedl – Barna, Lukáč, Dzura, Dacho, Tóth, Tyčiak, Pavlišin, Schelling, Flašík, Krett, Szorád, Varga, Cibik, Hanes, Gajan, Putera, Bača, Knut, Lunter, Boda
Káder 1995 /1996: Igor Schmiedl, Peter Komenda – Pavol Lukáč, Milan Barna, Peter Kašník, Jozef Pavlišin, Ján Fatľa, Richard Luntner, Zoltán Szorád, Peter Gajan, Peter Krett, Marcel Tyčiak , Maroš Vasiľ, Ľuboš Krochta, Štefan Palík, Ľubomír Dzura, Roman Medvec, Daniel Vojčík, Milan Bajusz
Káder: 1996 / 1997: Kamesch, Gažovič - Chudík, Diagne, Fall, Dubec, Krochta, Krivjančin, Fatľa, Bukovec, Medvec, Nikitin, Kamenský, Dvorský, Sasák, Vasilenko, Džubara, Dzura, Szorád, Lukáč, Lohyňa, Matta, Gömöri, Gabria, Barna, Szüllö, Guererra
Tréner: Mikuláš Komanický
Káder 1997 /1998: Gažovič, Belica, Tóth – Fall, Krivjančin, Krochta, Šott, Nikitin, Kamenský, Diopp, Dubec, Adlen, Sasák, Pazúr, Vojčík, Medvec, Rosinský, Babijčuk, Toman, Poruba, Gočaltovský, Bukovec, Szüllö, Gabria, Krišanda, Kamancza, Pazúr, Dúbravický, Boháč, Lipták
Káder 1998 /1999: Gažovič, Belica, Pulen – Szaniszló, Nikitin, Černega, Kuzma, Grendel, Lunter, Vojčík, Krivjančin, Medvec, Zlacký, Poruba, Lukáč, Kamenský, Gočaltovský, Síč, Pazúr, Kaňa, Kaprál, Buvala, Struhár, Valent, Kubus, Blaha, Šimšaj
Umiestnenia v konečnej tabuľke
1985 – 4. miesto, 2. SNL – východ
1986 – 12. miesto, 2. SNL – východ
1987 – 4. miesto, 2. SNL – východ
1988 – 1. miesto, 2. SNL – východ
1989 – 8. miesto, 1. SNL
1990 – 4. miesto, 1. SNL
1991 – 12. miesto, 1. SNL
1992 – 12. miesto, 1. SNL
1993 – 15. miesto, 1. SNL
1994 – 8. miesto, 2. liga
1995 – 14. miesto, 2. liga
1996 – 1. miesto, 3. liga
1997 – 4. miesto, 2. liga
1998 – 5. miesto, 2. liga
1999 – 15. miesto, 2. liga
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.