D O S P E L Í
VII. LIGA ObFZ ROŽŇAVA – Dohrávka 6. kola – 8.11.2025
Dohrávka 6. kola sa skončila remízou 1:1 a už nič svetoborného nespravila ani s tabuľkou po jesennej časti 7. ligy. Iba Dlhovešťania preskočili Krásnohorskú Dlhú Lúku na 5. mieste. Domáci Podhradčania ako nováčik síce na začiatku súťaže si držali 4. miesto v tabuľke, ale postupom času strácali na niektorých súperov a jeseň skončili na 8. mieste s 15 bodmi a stratou na vedúci OFK Vyšná Slaná až o 19 bodov. Nie je teraz ani pre nich začínať odznovu súťaž. Potvrdzuje sa, že pre nikoho podobného to nie je jednoduchá záležitosť. V tomto dueli sa predstavili aj najlepší strelci oboch mužstiev, ktorými sa po jesennej časti stali s 5 gólmi za domácich Michal Dorčák a za hostí Patrik Mičinsky a Štefan Pásztor. Pochváliť treba peknú účasť fanúšikov oboch mužstiev v tomto jesennom počasí (122). K tomuto komentáru pripájame fotografiu FK Krásnohorské Podhradie pred ich prvom zápolení v novej súťaži po odstúpení z V. ligy, ktoré bolo v 2. kole so súperom futbalistov z Hrhova. V základnej zostave Podhradčania vtedy nastúpili v tomto zložení: Florian Halász, Jozef Erdofalvi, Lukáš Jasenka, Michal Dorčák, Dominik Bosela, Viktor Koňa, Csaba Kiss, Matúš Zatroch, Martin Ďuríček, Tomáš Kuru, Andrej Vaško.
FK Krásnohorské Podhradie – TJ Zlatý klas Dlhá Ves 1:1 (1:0). G: Ľ. Korintuš – K. Illés. ŽK: N. Luko – 0. R: J. Gyenes – L. Lörincz, R. Bubenčík. DS: Š. Bodnár. Div.: 122.
KONEČNÁ TABUĽKA JESENNEJ ČASTI:
| 1. | OFK Vyšná Slaná | 12 | 11 | 1 | 0 | 51:8 | 34 |
| 2. | MFK Rožňava B | 12 | 9 | 1 | 2 | 61:23 | 28 |
| 3. | TJ Tatran Betliar | 12 | 8 | 2 | 2 | 38:18 | 26 |
| 4. | MFK Dobšiná | 12 | 7 | 3 | 2 | 42:26 | 24 |
| 5. | TJ Zlatý klas Dlhá Ves | 12 | 4 | 4 | 4 | 26:22 | 16 |
| 6. | TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka | 11 | 4 | 4 | 3 | 38:30 | 16 |
| 7. | FK Baník Drnava | 12 | 4 | 3 | 5 | 32:32 | 15 |
| 8. | FK Krásnohorské Podhradie | 11 | 4 | 3 | 4 | 22:25 | 15 |
| 9. | FK Lipovník | 12 | 4 | 1 | 7 | 20:28 | 13 |
| 10. | FK Hrhov | 12 | 2 | 1 | 9 | 23:51 | 7 |
| 11. | TJ Baník Rakovnica | 12 | 1 | 2 | 9 | 15:57 | 5 |
| 12. | TJ Papiereň Slavošovce | 12 | 0 | 1 | 11 | 14:62 | 1 |
| TJ Baník Rožňavské Bystré (odstúpené) |
D O R A S T E N C I
III. LIGA – SD – Východ – Dohrávky – 4. kolo – 9.11.2025:
OSTATNÉ VÝSLEDKY DOHRÁVKY: Kežmarok – Kechnec ?, Janočko Academy – Moldava n/B 7:2, Slávia Košice – Raslavice 2:4, Košická Nová Ves – Ľubotice 2:1. Levoča – Sabinov 1:2.
III. LIGA – MD – Východ – Dohrávky – 4. kolo – 9.11.2025:
OSTATNÉ VÝSLEDKY DOHRÁVKY: Kežmarok – Kechnec ?, Janočko Academy – Moldava n/B 1:2, Slávia Košice – Raslavice 2:3, Košická Nová Ves – Ľubotice 1:4. Levoča – Sabinov 0:2.
MG od
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.