2012 / 2013: Lindák, Hric - P. Rogos, Bendík, A. Rogos, Molčan, Fifik, Vido, Liptai, Barnák, Zabrel, Hric - Jančo, J. Gallo, Revaj, Mat. Gallo, Mart. Gallo, Revúcky, Valko – Krišťák, Čarnoký, M. Benedikty
2013 / 2014: Lindák – Hric - Jančo, Molčan, P. Rogos, Sekerka, Mart. Gallo, Liptai, Kračún, Revaj, Zabrel, A. Rogos, Mat. Gallo, Fifik, M. Vido, Ján Gallo, Joz. Barnák, R. Revúcky, Hadar, M. Benedikty, I. Tomášik, Ambrúž
2014 / 2015: Lindák, Kožiak, M. Revúcky - Hadar, Molčan, M. Benedikty, J. Benedikty, Laurinc, Valko - Krišťák, Mart. Gallo, Kračún, Zabrel, Joz. Barnák, A. Rogos, R. Revúcky, Hrčka, Revaj, Sentpetery, I. Tomášik, D. Gallo, F. Gallo, Hlaváč, Liptai, A. Rogos, D. Dovalovský, P. Rogos, M. Vido, Bendík, M. Kováč, Oravec, Ján Gallo, Ambrúž, B. Kuzma
(jar)
2015 / 2016: Lindák - Molčan, B. Kuzma, P. Rogos, A. Rogos, Fifik, F. Gallo, M. Gallo, M. Vido, J. Barnák, Kračún, Zabrel, Hadar, Valko - Krišťák, Oravec, Šimon, T. Gebe, Benedikty, Revaj, Bendík, Liptai, Poliak (jar), J. Ambrúž, Hrčka, Ján Gallo, Sentpetery
2016 / 2017: Lindák, Balúch – Molčan, Keršák, Jozef Barnák, Fifik, A. Rogos, P. Rogos, Šimon, Zabrel, F. Gallo, M. Gallo, Oravec, Kračún, T. Gebe, Krásny, Domik, Liptai, Laurinc, Sentpetery, J. Ambrúž, Hadar, Bendík
2017 / 2018:
Vladimír Balúch, Roman Lindák – Michal Hadar, Milan Fifik, Peter Rogos, Adrián Rogos, Miloš Bendík, Marek Laurinc, Gustáv Keršák, Jozef Barnák, Jerguš Barnák, Adam Gallo, Ondrej Kračún, Roland Revúcky, Peter Zabrel, Martin Gallo, Filip Gallo, Ján Sentpetery, Jerguš Krásny, Štefan Domik
2018 / 2019:
Roman Lindák, Vladimír Balúch – Gustáv Keršák, Štefan Domik, Adrián Rogos, Dušan Kalis, Filip Gallo, Martin Gallo, Michal Hadar, Ondrej Liptai, Milan Fifik, Roland Revúcky, Ján Gallo, Miloš Bendík, Adam Gallo, Jerguš Barnák, Jozef Barnák, Stanislav Hrčka, Ján Sentpetery, Ondrej Kračún , Matúš Poliak, Peter Zabrel, Marek Laurinc
2019 / 2020:
Roman Lindák, Matúš Pitoňák – Gustáv Keršák, Štefan Domik, Marek Laurinc, Filip Gallo, Peter Rogos, Miloš Bendík, Branislav Kuzma, Milan Fifik, Martin Gallo, Peter Zabrel, Ján Gallo, Roland Revúcky, Jozef Barnák, Ondrej Liptai, Ondrej Kračún, Dušan Kalis, Adam Gallo
2020 / 2021:
Balúch, Lindák – Keršák, F. Gallo, Laurinc, P. Rogos, Molčan, Bendík, J. Ambrúž, Liptai, Joz. Barnák, Jer. Barnák, Kuzma, Domik, A. Gallo, M. Gallo, Kračún, J. Gallo, Fifik, Zabrel, Kalis
2021 / 2022:
Lindák, Balúch, Pitoňák – Laurinc, F. Gallo, M. Gallo, P. Rogos, Molčan, Hadar, Katona, Zabrel, Kalis, Barnák st., Keršák, Benedikty, R. Želinský, J. Želinský, Liptai, J. Gallo, Krásny, Šimon, Kračún, Domik, A. Gallo
2022 / 2023:
Roman Lindák, Tomáš Lux – Peter Rogos, Marek Laurinc, Gustáv Keršák, Stanislav Hrčka, Peter Zabrel, Martin Gallo, Filip Gallo, Ján Gallo, Ján Simeon Želinský, Dušan Kalis, Adam Gallo, Branislav Kuzma, Ondrej Liptai, Ondrej Leskovjanský, Milan Fifik, Jozef Barnák, Ondrej Kračún, Sebastián Bizik, Miroslav Seman, Patrik Katona, Štefan Domik
2023 / 2024:
Lindák, Balúch, Nemec – A. Gallo, J. S. Želinský, Kalis, Hadar, M. Gallo, Laurinc, Rogos, Bendík, Jerg. Barnák, Joz. Barnák, Poliak, J. Gallo, Kračún, Liptai, Keršák, Leskovjanský, Kuzma, Domik, Bizik, Seman, Havíra
2024 / 2025:
Roman Lindák, Roman Nemec – Štefan Domik, Branislav Kuzma, Mário Tokarčík, Adam Gallo, Filip Gallo, Ján Gallo, Martin Gallo, Jerguš Barnák, Jozef Barnák, Dušan Kalis, Ondrej Kračún, Miloš Bendík, Marek Laurinc, Ondrej Leskovjanský, Michal Hadar, Jaroslav Havíra, Michal Benedikty, Patrik Burik, Patrik Varga, Ján Simeon Želinský, Peter Zabrel, Sebastián Bizik, Peter Rogos, Gustáv Keršák, Miroslav Seman.
Umiestnenia v konečnej tabuľke:
2012: 5. miesto
2013: 3. miesto
2014: 5. miesto
2015: 7. miesto
2016: 2. miesto
2017: 2. miesto
2018: 1. miesto
2019: 1. miesto
2020: ročník bol anulovaný
2021: ročník bol anulovaný
2022: 1. miesto
2023: 2. miesto
2024: 2. miesto
2025: 1. miesto
Najlepší strelci:
2012: 12 – Ondrej Liptai
2013: 11 – Peter Zabrel
2014: 20 – Ondrej Liptai
2015: 12 – Peter Zabrel
2016: 23 – Branislav Kuzma
2017: 16 – Martin Gallo
2018: 26 – Jerguš Barnák
2019: 27 – Adam Gallo
2022: 14 – Štefan Domik
2023: 26 – Štefan Domik
2024: 20 – Štefan Domik
2025: 25 – Štefan Domik
Zaujímavosti
V kádri sú otec a syn (Jozef Barnák a Jerguš Barnák)
Brankárom je od ročníka 2002 /2003 Roman Lindák
Najstarším hráčom minulého ročníka bol Jozef Barnák a najmladším bol Sebastián Bizik
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.