Vladimír Kolesár, Róbert Krága, Radoslav Meško, Ondrej Ujházi, Peter Minčík, František Čapó, Lukáš Hajdu, Roman Šimko, Radovan Šimko.
Fotografia zo zápasu s Honcami z roku 2008, zdroj: old.majgemer.sk
Výsledky na jeseň:
Rožňavské Bystré – Jovice 11:0
Dlhá Ves – Rožň. Bystré 8:0
Kečovo – Rožň. Bystré 3:1
Rožň. Bystré – Kovstav 2:1
Rakovnica – Rožň. Bystré 2:3, 3:0 kont.
Rožň. Bystré – Honce 1:3
Rožň. Bystré – N. Slaná 2:1
Čoltovo – Rožň. Bystré 4:4
Ml. Brzotín – Rožň. Bystré 5:0
Rožň. Bystré – Drnava 0:7
Rožň. Bystré – Slavošovce 3:4
Rožň. Bystré – Hrhov 4:2
Výsledky na jar:
Jovice – Rožň. Bystré 2:4
Rožň. Bystré – Rakovnica 5:2
Nižná Slaná – Rožň. Bystré 2:3
Honce – Rožň. Bystré 7:2
Rožň. Bystré – Kečovo 2:1
Drnava – Rožň. Bystré 7:4
Rožň. Bystré – Ml. Brzotín 3:0
Rož. Bystré – Dlhá Ves 1:5
Slavošovce – Rožň. Bystré 3:6
Rožň. Bystré – Čoltovo 9:0, pokles hostí pod 7
Hrhov – Rožň. Bystré 2:1
Kovstav – Rožň. Bystré 0:2
Tabuľka II. triedy po jeseni
|
1. |
Dlhá Ves |
12 |
11 |
1 |
0 |
|
53:10 |
34 |
|
2. |
Drnava |
12 |
10 |
0 |
2 |
|
54:18 |
30 |
|
3. |
Honce |
12 |
9 |
0 |
3 |
|
45:16 |
27 |
|
4. |
Kovstav |
12 |
7 |
1 |
4 |
|
27:19 |
22 |
|
5. |
Nižná Slaná |
12 |
7 |
0 |
5 |
|
26:26 |
21 |
|
6. |
Hrhov |
12 |
5 |
1 |
6 |
|
33:33 |
16 |
|
7. |
Ml. Brzotín |
12 |
5 |
1 |
6 |
|
22:32 |
16 |
|
8. |
Slavošovce |
12 |
5 |
0 |
7 |
|
21:32 |
15 |
|
9. |
Rožňavské Bystré |
12 |
4 |
1 |
7 |
|
30:41 |
13 |
|
10. |
Kečovo |
12 |
4 |
0 |
8 |
|
32:25 |
12 |
|
11. |
Rakovnica |
12 |
3 |
0 |
9 |
|
16:42 |
9 |
|
12. |
Jovice |
12 |
3 |
0 |
9 |
|
16:55 |
9 |
|
13. |
Čoltovo |
12 |
2 |
1 |
9 |
|
22:48 |
7 |
Konečná tabuľka II. triedy
|
1. |
Dlhá Ves |
24 |
21 |
3 |
0 |
|
128:21 |
66 |
|
2. |
Honce |
24 |
20 |
1 |
3 |
|
118:28 |
61 |
|
3. |
Drnava |
24 |
19 |
0 |
5 |
|
91:55 |
57 |
|
4. |
Kovstav |
24 |
12 |
3 |
9 |
|
77:59 |
39 |
|
5. |
Rožňavské Bystré |
24 |
12 |
1 |
11 |
|
72:72 |
37 |
|
6. |
Kečovo |
24 |
11 |
1 |
12 |
|
64:39 |
34 |
|
7. |
Nižná Slaná |
24 |
11 |
1 |
12 |
|
56:67 |
34 |
|
8. |
Hrhov |
24 |
10 |
1 |
13 |
|
61:71 |
31 |
|
9. |
Mladosť Brzotín |
24 |
10 |
1 |
13 |
|
54:65 |
31 |
|
10. |
Rakovnica |
24 |
8 |
0 |
16 |
|
53:81 |
24 |
|
11. |
Čoltovo |
24 |
6 |
1 |
17 |
|
45:115 |
19 |
|
12. |
Slavošovce |
24 |
5 |
2 |
17 |
|
38:92 |
17 |
|
13. |
Jovice |
24 |
3 |
1 |
20 |
|
32:125 |
10 |
ŠTK po skončení súťaže odrátala Rožň. Bystrému, Nižnej Slanej a Rakovnici po tri, Slavošovciam šesť bodov.
Najlepší strelec: 20 gólov – Miloš Leng
Viete, že:
- Za Rožňavské Bystré nastúpil proti Vlachovu (prípravný zápas v roku 2008) aj autor
Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.