utorok, 17 november 2026 18:30
Zambijčan v Rakovnici. Keď malá dedina na Gemeri predbehla dobu Doporučený
Napísal(a) MG odKto u nás sleduje futbalové dianie, ten si to musel všimnúť. Kádre po celom Slovensku sú dnes pestrejšie než kedykoľvek predtým. Vekovo aj národnostne.
Takmer v každom okrese dnes nájdeme v súpiskách futbalových klubov hráčov, ktorých prvý klub leží ďaleko za hranicami našej vlasti. Brazília, Columbia, Slovinsko, Španielsko, Egypt, Japonsko, Tanzánia... Mená, prízvuky aj farby pleti, ktoré by ešte pred pár desaťročiami boli v našich súťažiach nepredstaviteľné, sú dnes bežnou súčasťou futbalovej reality aj na Slovensku, dokonca i v našom okrese. A to od najvyšších líg až po dedinské ihriská.
Keď bola liga pre cudzincov zatvorená
Starší futbaloví odborníci vám to povedia s istotou: za bývalého Československa ste cudzinca v súpiske ligového oddielu nenašli. Do roku 1989 cudzinci v československej lige prakticky neexistovali. Liga bola uzavretá, legionári sa nesmeli angažovať.
Iné to bolo na dedinskej úrovni. V okresných súťažiach neplatili také prísne registračné limity ako v I. lige, a tak sa práve tam, na malých ihriskách, začala písať prvá kapitola futbalovej otvorenosti u nás.
Priekopníkmi v tomto smere boli najmä vysokoškoláci, ktorí u nás študovali. Napríklad v Košiciach či v Bratislave. Prišli za vzdelaním, zostali pre futbal – a futbal vďaka nim získal nový rozmer.
Na obrázku hore zľava: Oskar Hudec, Slávo Máťaš, Bernard Kassense, Ján Fabián ml. (syn prof. Fabiána), Ondrej Hudák, Vilo Kóňa. Dole zľava: Pavel Kapusta, Jaro Šály, Viliam Maťáš st. (otec sprostredkovateľa príspevku), Ľubo Sedlák, Vlado Kóňa. Foto asi z roku 1987/88.Fotografia, ktorá vyvolala spomienky
Nedávno ma oslovil náš čitateľ pán Viliam Maťáš z obce Rakovnica v okrese Rožňava. Pochválil sa cennou fotografiou obecného futbalového klubu Baník Rakovnica, na ktorej je spoločne s domácimi Rakovničanmi zvečnený aj cudzinec čiernej pleti. Prezývali ho jednoducho Beno.
Bol to Ing. Bernard Kassense zo Zambie. Na obr. vpravo.
Ako sa dostal do tohto malého klubu na hornom Gemeri? Veď od nás do Zambie je vyše 7 tisíc km. Cesta lietadlom trvá vyše 8 hodín. Odpoveď mi pomohol nájsť príspevok prof. Jána Fabiána, ktorý nielen študoval v Košiciach na Baníckej fakulte, ale bol aj jej profesorom. Niekoľko rokov zastával aj funkciu dekana fakulty. Päť rokov pôsobil ako profesor na vysokej škole v Zambii. Slová, ktoré si zaslúžia zaznieť.
Dajme príležitosť uverejniť časť textu prof. Fabiána, ktorý vyšiel v Rakovnických obecných novinách ešte v roku 2004:
„Keď v roku 1996 – 1997 hrala Sparta Praha Ligu majstrov ešte len s čisto českým kádrom a Slovan Bratislava nemal jediného legionára mimo bývalej ČSFR, v Rakovnici v 5. či 6. lige už hral Zambijčan. Bolo to o 5 – 7 rokov skôr, ako sa cudzinci tmavej pleti stali bežnými v našej najvyššej lige, a o to skôr ako v okrese Rožňava. V okrese Rožňava do roku 2004 to bol stále jediný prípad – žiadne iné dedinské mužstvo ho nemalo.“
Malý klub, veľký príbeh
A to je istá pravda, na ktorú v súčasnosti radi spomínajú priaznivci futbalu nielen v Rakovnici.
Príbeh Bernarda Kassenseho nie je len o futbale. Je o otvorenosti, o priateľstve a o tom, že aj malá dedina na hornom Gemeri dokázala byť v niečom prvá a príkladom pre malé TJ v bývalom Československu. V čase, keď veľké kluby ešte len hľadali cestu k legionárom, v Rakovnici už dávno vedeli, že na futbalovom ihrisku nerozhoduje farba pleti, ani pas, ale srdce, charakter a chuť hrať pre mužstvo.
Aj preto si tento príbeh zaslúži, aby neupadol do zabudnutia.
V súčasnosti si Rakovničania pripomínajú 80. výročie existencie futbalu v obci. Už iba história vie, že s futbalom začali na kopci medzi obcou Rakovnica a Kružná, keď lopta lietala raz na jednu stranu svahu smerom do Kružnej, či na opačnú – do Rakovnice. Vtedy sa hralo ešte s loptou naplnenou handrami, keďže na koženú z obchodu, či ručne šitú zručným remeselníkom, nemali. Dnes futbal v okrese zastupuje v 7. lige TJ Baník Rakovnica. So svojím kádrom – bez zahraničnej účasti po jesennej časti v tabuľke si drží piate miesto. Pred nimi sú iba také kluby, ktoré majú oveľa bohatšiu históriu, ale aj výsledky. Napriek tomu, že sa im niektoré súboje nepodarilo dotiahnuť do víťazného konca, nevzdávajú sa. Svoje kvality chcú potvrdiť v odvetnej časti súťaže na jar 2027. Samozrejme, že mnohí domáci odchovanci spomínajú aj na jedného zo zahraničných spoluhráčov, akým bol spomínaný Zambijčan. Radi by sme sa dozvedeli aj o jeho nielen futbalovom osude. Poznáte futbalistov Rakovnice na obrázku vľavo? Napíšte nám niečo o nich.
Príklad, ktorým začal písať skvelú športovú históriu ich rodák, profesor Ján Fabián.
MG od
Zverejnené v
Futbal


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a