K stabilným účastníkom V. ligy vo futbale patrí z horného Gemera Krásnohorské Podhradie. I. triedu vyhralo v roku 2003 a v V. lige pôsobilo do roku 2009. Po ročnej prestávke sa klub vrátil naspäť do V. ligy. V aktuálnej sezóne 2014/2015 sa klub nachádza v tabuľke na 5. mieste. O príprave a cieľoch sme sa zhovárali s tajomníkom klubu Ladislavom Jobbáďom. 
Výsledky z jesene:
Krh. Podhradie - Ďurkov 3:0 (2:0), G: M. Almáši 2 (2 z 11 m), R. Kuzma,
Gem. Poloma - Krh. Podhradie 3:1 (2:0), G: R. Kuzma, ČK: Harhovský
Krh. Podhradie - Košická Nová Ves 3:1 (1:0), G: Almáši, Erdöfalvi, Kuzma
Ťahanovce – Krh. Podhradie 3:0 (2:0)
Krh. Podhradie - Turňa 1:0 (0:0), G: Hajdúk
Krh. Podhradie - Dobšiná 2:1 (1:1), G: Almáši, R. Fabián
Geča - Krh. Podhradie 6:1 (3:1), G: K. Kuzma
Krh. Podhradie – Malá Ida 1:0 (1:0), G: Kún,
Kokšov Bakša – Krh. Podhradie 5:1 (2:1), G: Almáši,
Krh. Podhradie - Gem. Hôrka 4:0 (1:0), G: Almáši 2, Fabián, I. Oravec
Sokoľany - Krh. Podhradie 1:1(0:1), G: Piater,
Krh. Podhradie - Betliar 8:0 (8:0), G: Piater 2, Erdöfalvi, Kuzma 4, R. Fabián, nedohrané pre pokles hráčov hostí pod sedem
Čečejovce - Krh. Podhradie 3:3 ( 2:1), G: Lukó, Piater, Kuzma,
Ďurkov - Krh. Podhradie 5:2 (2:0)
Strelci mužstva:
9 gólov - R. Kuzma, 7 gólov - Almáši ml., 4 góly - Piater, 3 góly - R. Fabián, 2 góly -Erdöfalvi, 1 gól - Hajdúk, Kún, Oravec, Lükó.
Káder: Harhovský, Kerekeš), Almáši st. – Jurínyi (v prípade potreby brankár), Kiss, Erdöfalvi, Kún, Piater, Hajdúk, Oravec, Lükó, Kardoš, R. Fabián, Š. Dorkin, R. Kuzma (raz v bráne), Almáši ml., Kozák, Zubrický, M. Galajda, Gašpar, Havko, Vozár.
TABUĽKA V. LIGY PO JESENI 2014
| 1. | FK Geča 73 | 14 | 11 | 1 | 2 | 39:15 | 34 | 13 |
| 2. | MŠK Ďurkov | 14 | 9 | 0 | 5 | 40:20 | 27 | 3 |
| 3. | FK Košická Nová Ves | 14 | 9 | 0 | 5 | 37:19 | 27 | 6 |
| 4. | TJ Gemerská Poloma | 14 | 7 | 2 | 5 | 25:18 | 23 | 2 |
| 5. | FK Krásnohorské Podhradie | 14 | 7 | 2 | 5 | 29:28 | 23 | 2 |
| 6. | FK TATRA Sokoľany | 14 | 6 | 4 | 4 | 26:14 | 22 | 1 |
| 7. | MFK Ťahanovce | 14 | 7 | 1 | 6 | 38:28 | 22 | 1 |
| 8. | TJ Družstevník Malá Ida | 14 | 7 | 1 | 6 | 24:23 | 22 | 1 |
| 9. | FK Gemerská Hôrka | 14 | 6 | 3 | 5 | 26:25 | 21 | 0 |
| 10. | TJ Kokšov - Bakša | 14 | 6 | 1 | 7 | 32:24 | 19 | 1 |
| 11. | MFK Dobšiná | 14 | 5 | 1 | 8 | 28:30 | 16 | -5 |
| 12. | TJ Družstevník Čečejovce | 14 | 4 | 3 | 7 | 22:28 | 15 | -6 |
| 13. | TJ Cementár Turňa nad Bodvou | 14 | 2 | 2 | 10 | 22:50 | 8 | -13 |
| 14. | TJ Tatran Betliar | 14 | 1 | 1 | 12 | 15:81 | 4 | -17 |
Príloha: Dochádzka hráčov na zápasy
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.