Nižná Slaná – Dedinky 1:3 (0:2). Gól domácich: Juraj Leštach. V 9. kole II. triedy OM privítala Nižná Slaná aktuálne tretí celok tabuľky - Dedinky. Domácim chýbalo zo základnej zostavy viacero hráčov, hlavne z defenzívy. Napokon sa zišli presne jedenásti, kým hostia mali aj hráča na striedanie. Prvýkrát prišla na zápas trojica rozhodcov, z ktorých hlavne hlavný arbiter Uhrín zvládol zápas bez výraznejšej chyby, kým Repaský nevidel ofsajd hosťujúceho hráča pri druhom góle.Druhý polčas mal, na rozdiel od prvého, iný priebeh. Hostia sa akoby uspokojili s výsledkom a hra bola v réžii domáceho mužstva. To si vytvorilo pár príležitostí: strela O. Jungera trafila len vlastného spoluhráča, strela M. Pitoňáka nenarobila problémy hosťujúcemu brankárovi. Na druhej strane hostia podnikli brejk, pri ktorom prihrávkami po šírke šestnástky „vyšachovali“ domácu obranu, hosťujúci útočník bol opäť sám pred domácim brankárom a zvýšil na hrozivých 0:3. Domáci nerezignovali, na ihrisko prišiel namiesto Müllera aj predseda klubu Ján Pitoňák. Po góle sa viac bojovalo v strede poľa, väčšiu prevahu mali domáci. Strela Cangára sa síce neujala, ale gól padol z inej situácie. Po nakopnutej lopte hosťujúci brankár loptu neodvrátil, hráč hostí ju odkopol k Leštachovi, ktorý aj z väčšej vzdialenosti presne namieril loptu do brány hostí. 1:3. Po tomto góle sa hralo medzi oboma šestnástkami, viac šancí mali hostia. Dvakrát sa im brejky nepodarilo premeniť, keď prvý im brankár chytil na druhýkrát a pri druhom strelu domáceho hráča kryl. K dispozícii mali aj dva priame kopy, ktoré však zahrali opäť do múru. Z viacerých rohových kopov si výraznejšiu šancu nevytvorili. Za domácich sa nepodarilo znížiť Valkovi, ktorého hlavičku brankár hostí kryl. Zápas ukončila nevydarená akcia akcia hostí.
Pred 30 divákmi, ktorých mali viac hostia rozhodoval Dušan Uhrín, asistovali mu Peter Repaský a Štefan Czakoi.
Bc. Štefan Tomášik
Marcel Franko komentár doplnil:
N. Slaná - Dedinky 1:3 (0:2) – góly za hostí: S. Ogurčák, Majerčák ml., T. Novák. Hostia sa ujali vedenia po kombinačnej hre 0:2. Hostia vsietili ešte dva góly, no pre ofsajd nemohli platiť. Dedinky nedovolili domácim dosať sa do vyloženej šance. Druhý polčas sa prejavilo uspokojenie so stavom a po 3 góle prestali hostia hrať aktívne. Gól Dedinčania dostali po nepresnej prihrávke Franka, ktorú zachytil domáci záložník a dlhým lobom nakopol loptu do odkrytej brány hostí. Hostia kontrolovali hru do konca stretnutia a po 4 vyložených šanciach v závere mohlo byť skóre oveľa vyššie, žiaľ po nedôraze útočníkov ostala sieť domácich nerozvlnená. Dedinky nastúpili v zostave: Horváth - Revaj, Tokoly, J. Ogurcak, Franko, Revay, Sykora, J. Chabada, S. Ogurčák, M. Majerčák ml., Novák. Striedal B. Revay.
Fotografie zo stretnutia tu:
http://www.facebook.com/
Výsledky II. triedy 9. kolo:
Rožňava "B" - Honce 6:0
Čoltovo - Kečovo 1:0
Jovice - Plešivec 3:2
Štítnik "B" - Rakovnica 1:0
Nižná Slaná - Dedinky 1:3
Pača - Ml. Brzotín 4:1
TABUĽKA II. TRIEDY PO 9. KOLE:
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.