Zápas začali obe mužstvá s nepresnosťami na kopačkách. Rencsok mohol hneď v 5. min. otvoriť skóre, no z ťažkej pozície už nevedel prelobovať Pavlínyiho, brankára hostí. Hostia hrali v strede polčasu nebezpečnejšie ako Drnavčania, mali aj nebezpečné protiútoky, no Zakhara vážnejšie nezamestnali. Mali možnosť zahrávať viacero štandartiek, no všetky leteli veľmi ďaleko od brány. Drnava ovládla poslednú desaťminutovku a padol aj prvý gól. Po Mázikovej štandartke sa presadil mladík J. Kovács. 1:0. Ten sa presadil aj vo včerajšom zápase za dorast. No dnes to bol výstavný kúsok, keď z voleja nechytateľne vypálil, Pavlínyi nedokázal ani zareagovať. Polčas 1:0.
Drnava zatlačila hostí aj v druhom polčase. Dlho sa nedokázali Drnavčania presadiť, no po 60. min. sa to začalo podobať zápasu z minulého týždňa s Bohúňova. Množstvo šancí, no nie a nie pridať druhý, upokojujúci gól. V 64. min prišiel kľúčový moment zápasu, keď hosťujúci obranca zastavil akciu Rencsoka len tak, že sa dotkol rukou lopty a nasledovala okamžite červená. Aj keď sa Dlhá Ves ešte snažila, nič už nedosiahli. Najprv ešte Mázik mieril len do tyče, ale v poslednej pätnásťminutovke domáci začali sypať góly.
Na 2:0 zvyšoval Rencsok, keď Orbán mu skvele prichystal streleckú parketu. O pár minút neskôr sa presadil gólovo aj Orbán, ktorý vsietil podobný gól, ako včera za dorast J. Kovács, tvrdou strelou k tyči. 3:0. A bodku za zápasom dal Mázik, ktorý vypálil neskutočnú ranu do šibenice, skvele chytajúci brankár Pavlínyi, opäť nemal žiadnu šancu. 4:0. Koniec.
Zostava Drnavy: Zakhar - Búlik, Bukovič, Krága, T. Petro, Mázik, R. Kovács, J. Kovács, Slávkay, Orbán, Rencsok. Striedali: Emödi, G. Petro a Bakoš.
Zostava Dlhej Vsi: Pavlínyi - Dusza, Segyo, Labina, Beke, Lőrincz, V. Ferdinand, P. Ferdinand, Blatník, Makkai, Zsóri. Striedali: Orel a Novák.
BD
{jcomments on}































Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.