Drnava - Helcmanovce 4:4 (2:3), góly za domácich: Šoltés 3, Herczeg. Najdramatickejší zápas sezóny, 8 gólov, dramatické momenty pred oboma bránami až do posledných chvíľ. Drnave sa podaril v 16. kole dorasteneckej V. ligy JZ malý zázrak, keď zmazali dvojgólový náskok hostí a v poslednej minúte ešte Emödi mal na kopačke víťazný gól. Na zápas bolo zvedavých asi 30 ľudí, rozhodoval Uharček.V druhom polčase sa snažili domáci o vyrovnanie, no boli to opäť hostia, ktorí udreli, po zmätkoch v obrane sa presadili poľahky strelou do pravého rohu. Kľúčovým momentom zápasu bolo striedanie v 66. min. Zranený Čelovský šiel do brány a Emödi posilnil zálohu. Bol to obrovský risk, keďže Čelovský chytal prvý raz, no Drnava už nemohla nič stratiť, museli niečo spraviť s nepriaznivým výsledkom. Šoltés hneď v 70. min znížil na rozdiel jedného gólu po fantastickom priamom kope. 3:4. Začala sa naháňačka za výsledkom. Po rohoch Emödiho mohol skórovať Maliňák a Szöcs, no mierili nepresne. V 84. min faulovali hostia v pokutovom území Görgeiho a Šoltés z penalty zavŕšil svoj hetrik. 4:4. Chalani z Drnavy si za svoju snahu zaslúžili vyrovnanie. Dráma však pokračovala ďalej. Prišla 90. min, roh zahrával Emödi, obrancovia Helcmanoviec zasiahli dobre, no lopta sa dostala naspäť k Emödimu, ten „spravil“ obrancu hostí a vypálil. Jeho rana však skončila na nešťastie len na brvne. Bol jednoznačne smutným hrdinom tohoto zápasu. Pozitívnym hrdinom sa však stal Čelovský, ktorý v nadstavnemom čase zachránil skvelým zákrokom bod.
Zostava Drnavy: Emödi - Maliňák, P.Kovács, Macko, Kardos - Cseh, Szöcs, Herczeg, Čelovský - Görgei, Šoltés striedal: Vanyo.
HC_Košice19
Výsledky zápasov V. Ligy JZ (dorast) 16. kolo: Valaliky - Slovinky 5:1, Jasov - V. Folkmár 7:0, V. Ida – Rudňany 6:1, góly: Varga 2, Závodský 2, Benický, Knath – Huffa, Drnava – Helcmanovce 4:4, Jaklovce – Domaňovce 1:0 - nedohrané v 28 minúte poklas hráčov hostí pod 7, gól: Kipikaša, Medzev – Kechnec 3:2, góly: Sapola, Ballash, Hvizdoš - Bereč, Fečo.
|
TABUĽKA V. ligy DORASTU PO 16. KOLE |
||||||||
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
1. |
|
Jasov |
16 |
11 |
1 |
4 |
52:24 |
34 |
|
2. |
|
Jaklovce |
16 |
11 |
1 |
4 |
51:24 |
34 |
|
3. |
|
Valaliky |
16 |
11 |
1 |
4 |
44:24 |
34 |
|
4. |
|
Helcmanovce |
16 |
9 |
2 |
5 |
57:40 |
29 |
|
5. |
|
Kechnec |
16 |
7 |
2 |
7 |
52:31 |
23 |
|
6. |
|
Domaňovce |
16 |
7 |
2 |
7 |
27:29 |
23 |
|
7. |
|
Drnava |
16 |
7 |
1 |
8 |
52:43 |
22 |
|
8. |
|
V. Folkmar |
16 |
7 |
0 |
9 |
28:44 |
21 |
|
9. |
|
Medzev |
15 |
6 |
2 |
7 |
27:30 |
20 |
|
10. |
|
Slovinky |
16 |
6 |
1 |
9 |
25:54 |
19 |
|
11. |
|
Rudňany |
15 |
4 |
1 |
10 |
38:51 |
13 |
|
12. |
|
V. Ida |
16 |
2 |
0 |
14 |
23:82 |
6 |
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.