Povel k dobrému futbalu dali už v sobotu rožňavskí futbalisti. Tí hrali v jeden deň na viacerých "frontoch". Paľbu do súperovej brány začali už predpoludním roku neuvidia po viac ako polstoročí. Zápas mal však nabitú atmosféru a hostia s domácimi držali krok vyše 50 minút. Domáci už viedli 2:0, keď jeden pridali z pokutového kopu Robertom Ferdinandym. Hostia dohrávali však len desiati, keď prvá červená karta v tomto ročníku 1. triedy zasvietila Sklenárovi tesne pred koncom zápasu. Ešte predtým dokázal Erik Tomi znížiť na 2:1.
Aby sme zachovali postupnosť súťaží, vráťme sa k výsledkom zápasov celkov V. ligy z nášho regiónu. Minule kritizovaní hráči Betliara sa so svojou nepriaznivou situáciou nevyrovnali ani tentoraz, keď v druhom kole hranom doma nebodovali. Tesná prehra s Malou Idou 0:1 nie je síce katastrofálna, ale výsledok neveští nič dobrého pre toto mužstvo. Niečo podobné sa týka i mužstva Dobšinej, ktoré spolu s Betliarom vo vlaňajšom ročníku iba na úkor reorganizácie a nevyužitia Rudnej postúpiť do V. ligy si zachránilo ligu aj v novom ročníku. Vysoká prehra 7:1 v Ďurkove je viac ako pohrozením prstom pre jej hráčov v ďalších zápasoch. Musíme však podotknúť, že hostia už od 2. minúty hrali bez vylúčeného Adama Gallu. A koho môžeme z našich piatoligistov pochváliť? Jednoznačne hráčov Gemerskej Hôrky, ktorí si vonku poradili so súperom, keď Turňu n/B porazili tesne 2:1. Nemali to ľahké ani u rozhodcu, ktorý im štyrikrát ukázal žltú kartu. Svoje si uhrali aj tentoraz Polomčania, ktorí so susedmi spod hradu Krásna Hôrka doma potvrdili formu a zvíťazili nad nimi 3:1. Vyhrávali už 3:0, keď až do 60. minúty si ich brankár držal čisté konto. Zápas však po dvoch žltých kartách pokračoval vylúčením brankára hostí , čo zrejme ovplyvnilo ďalší priebeh hry.
Druhé kolo I. triedy prinieslo niekoľko prekvapení. Najväčšie však z nich bola vysoká prehra vlaňajšieho víťaza súťaže Rudnej s tohtoročným nováčikom súťaže Lipovníkom 0:4. Druhým, trochu menším, bola tesná prehra Bystränov v derby so Štítnikom na vlastnom ihrisku 1:2. Po vysokom víťazstve v Dedinkách zrejme domáci nezvládli úlohu favorita a po dlhšom čase si zaknihovali domácu prehru a prvú s týmto mužstvom. Hostia, ktorí dohrávali navyše bez vylúčeného Spišáka, potvrdili, že zisk bodu vo Vyšnej Slanej nebol pre nich náhodným. A keďchceme pokračovať s prekvapivými výsledkami, jednoznačne musíme zaregistrovať i prehru Hrhova s Bohúňovom. Prvý menovaný sa veľmi dlho v tomto roku držal bez prehry a hostia zase naopak, držali sa na chvoste tabuľky. Aj tento zápas potvrdil, že neradno sa stavať do úlohy favorita zápasu. Ďalším prekvapením je niekoľko vylúčených hráčov v tomto kole. Už dávno nebolo, aby sa k červenajúcim zapísali až traja vylúčení hráči. Medzi nimi najmä nie Ján Čižmár z Krh. Dlhej Lúky v zápase doma s Drnavou. Renomovaný strelec, ktorý musel tentoraz zniesť pre neho nepríjemné rozhodnutie rozhodcu. Zatiaľ posledné Dedinky v zápase s Vlachovom reagovali síce na vedúci gól Vlachova, ale keď Putnocký potom nepremenil pokutový kop, zdalo sa im, že zase nebudú bodovať. Aspoň na remizu to dokázal upraviť smoliar Putnocký 3 minúty pred koncom zápasu.
VÝSLEDKY:
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.