Keď sme po odohratí 18. kola napísali, že na zápas Štítnik – Ml. Brzotín neprišli rozhodcovia, ani delegát, riadiaci orgán mal presnejšie informácie, ktoré nám potvrdil i delegát zápasu pán Székely. ŠTK ObFZ sa rozhodol pre nedodržanie SP obidvoch mužstiev obojstranne kontumovať zápas 0:3,3:0. Štítničania s riešením odohrať zápas v Kunovej Teplici trošku prepískli, lebo riadici orgán s návrhom navyše nesúhlasil. V súboji s doteraz vedúcimi Honcami im tieto tri body, prišli, môžu veľmi chýbať. Keďže Hončania si doteraz vypracovali veľký bodový náskok pred Štítnikom začínajú veriť, že prvenstvo a postup do I. triedy im už neujde. Futbal je však guľatý. Dohrávka 15. kola, ktorá sa hrala v deň Sviatku práce iba potvrdila, že mužstvá hrajú v tejto súťaži akýsi zakríknutý futbal a keďže im už o nič nejde, pristupujú k zápasom veľmi uvoľnene. Najviac nás o tom presvedčili futbalisti Mladosti Brzotín, ktorí na zápas do Pače si nepriniesli registračné preukazy a zápas sa skončí za zeleným stolom. Najviac prekvapili Čoltovčania, ktorí ešte na jeseň mali neustále problémy so sociálnymi priestormi na ihrisku. Našťastie si to dali do poriadku a na jar hrajú slušný futbal. V dohrávke si poradili v derby zápase v Plešivci, odkiaľ si odniesli prekvapivo tri body. So súperom začali hneď zostra a už v úvode stretnutia si vypracovali niekoľko sľubných šancí, ale ani zo 7 metrov Gubo nedokázal skórovať. Tvrdou strelou Várady hádam z 35 metrov dokázali trafiť šibenicu domácej brány a hostia sa tak ujali i vedenia. V druhom polčase domáci hrali výborne. Vsadili všetko do útoku a takmer celý druhý polčas sa hralo na jednu bránu. Podarilo sa im akurát nastreliť dve tyčky. O všetkom ale rozhodol Baláž z Čoltova, ktorý 3 min. pred koncom využil brejk a strhol víťazstvo na stranu hostí. Zápas sledovalo iba 20 divákov.
Výsledky dohrávky 15. kola II. triedy:
Jovice - Štítnik 0:2, Pača -Ml. Brzotín nehralo sa (hostia prišli bez registračiek), Gem. Hôrka B - Krh. Dlhá Lúka B 1:1, Plešivec - Čoltovo 1:2, Honce - Nižná Slaná 6:1.
|
1. |
Honce |
15 |
12 |
2 |
1 |
72 |
: |
18 |
38 |
|
2. |
Štítnik |
14 |
7 |
4 |
2 |
28 |
: |
14 |
25 |
|
3. |
Jovice |
15 |
8 |
1 |
6 |
30 |
: |
27 |
25 |
|
4. |
Plešivec |
14 |
7 |
2 |
5 |
31 |
: |
16 |
23 |
|
5. |
Niž. Slaná |
14 |
7 |
2 |
5 |
34 |
: |
26 |
23 |
|
6. |
Krh.D.Lúka B |
15 |
7 |
2 |
6 |
39 |
: |
36 |
23 |
|
7. |
Pača |
13 |
6 |
1 |
6 |
25 |
: |
33 |
19 |
|
8. |
Kružná |
14 |
5 |
1 |
8 |
22 |
: |
34 |
16 |
|
9. |
Ml. Brzotín |
14 |
4 |
1 |
9 |
20 |
: |
40 |
13 |
|
10. |
Gem. Hôrka B |
15 |
4 |
2 |
9 |
29 |
: |
35 |
13 |
|
11. |
Čoltovo |
15 |
4 |
1 |
10 |
26 |
: |
51 |
13 |
|
12. |
Kečovo |
14 |
3 |
1 |
10 |
17 |
: |
50 |
10 |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.