Rudňany - Drnava 3:1 (0:1), gól za hostí: A. Herczeg, hralo sa bez kariet. Pätnásť minút delilo Drnavu od malého zázraku. Do 75. minúty Drnava držala tesné víťazstvo aj napriek tomu, že im chýbalo až 6 hráčov, že vycestovali na zápas len 11, aj napriek tomu, že Čelovský odohral celý zápas s vážnym zranením. Gergely bol ďalším hráčom, ktorý vytŕčal z tímu hostí, keďže dnes prvýkrát nastúpil v základnej zostave. V bráne bol kapitán Emödi, podal dobrý výkon, no ani jeho miestami zázračné zákroky nestačili na to, aby si Drnava doniesla 3 body.Domáci po prestávke zvyšovali tlak a Drnava strácala silu v 2. polčase. Drnavskí chalani síce bojovali a darilo sa im držať aj výsledok, no ich protiútoky už vôbec neohrozovali domácich, o čom svedčí aj to, že najväčšiu šancu mal Maliňák, keď ohrozil domácu bránku z priameho kopu z vlastnej polovice ihriska. Prebiehala už 75. minúta, prvá vážnejšia chyba v obrane hostí viedla ku vyrovnaniu. Emödi v bráne si siahol aj teraz na loptu, ale strela bola príliš prudká. 1:1. V 81. minúte prišiel jeden kontroverzný moment, keď Čelovského domáci oddelili jednoznačne nedovoleným spôsobom od lopty, rozhodca vzal píšťaľku do úst, no ostala nemá, a tak sa domáci dostali aj ku druhému gólu. 2:1. Bránka Drnavy ostala aj naďalej pod paľbou, Emödi vytiahol ďalší skvelý zákrok, no z následného rohu inkasovali tretí gól. 3:1. Aby to nebolo ešte horšie z pohľadu hostí, Emödi vytiahol ešte 2 skvelé zákroky.
Viac už sa nič nestalo a tak Drnava zaknihovala prehru v Rudňanoch 3:1.
Zostava Drnavy: F. Emödi (C) - N. Kovács, P. Kovács, Kardos, Maliňák -
Šoltés, Szöcs, Herczeg, Cseh - Gergely, Čelovský.
HC_Košice19
Výsledky V. ligy JZ (dorast) 15. kolo:
V. Folkmar – Valaliky 1:2, góly: Mihok – Vrano. Kechnec – Jasov 2:2, góly: Renčík, Fečo - Mauský 2. Domaňovce – Medzev 2:0, góly: Kusi A., Kusi P. Helcmanovce – Jaklovce 5:4, góly: Dzerenka 2, Markulík, Witkovský, Hvišč - Humeňanský Do. 3. Humeňanský Da. Rudňany – Drnava 3:1, góly: Sabol, Barnas, Antal – Herczeg. Slovinky – V. Ida 3:2, góly: Visvader 2, Gozo - Žaludek, Závodský.
TABUĽKA V. LIGY DORASTU PO 15. KOLE
|
1. |
Jaklovce |
15 |
10 |
1 |
4 |
50:24 |
31 |
|
2. |
Jasov |
14 |
10 |
1 |
3 |
45:21 |
31 |
|
3. |
Valaliky |
15 |
10 |
1 |
4 |
39:23 |
31 |
|
4. |
Helcmanovce |
15 |
9 |
1 |
5 |
53:36 |
28 |
|
5. |
Domaňovce |
15 |
7 |
2 |
6 |
27:28 |
23 |
|
6. |
Drnava |
15 |
7 |
0 |
8 |
48:39 |
21 |
|
7. |
V. Folkmar |
15 |
7 |
0 |
8 |
28:37 |
21 |
|
8. |
Kechnec |
14 |
6 |
2 |
6 |
47:28 |
20 |
|
9. |
Slovinky |
15 |
6 |
1 |
8 |
24:49 |
19 |
|
10. |
Medzev |
14 |
5 |
2 |
7 |
24:28 |
17 |
|
11. |
Rudňany |
14 |
4 |
1 |
9 |
37:45 |
13 |
|
12. |
V. Ida |
15 |
1 |
0 |
14 |
17:81 |
3 |
(http://fkbanikdrnava.webnode.sk)
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.