Plešivec - Dedinky 3:1 (1:0). Gól hostí: T. Novák. Zápas sa začal v čase, keď teplomer ukazoval 310 C. Ihrisko bolo veľmi suché a tvrdé, t.zn. podmienky pre obe mužstvá rovnaké. Hráči Dediniek začali tak, ako skončili minulý týždeň v domácom súboji s Rakovnicou, nevýrazne, bez súboja, bez kombinácie. Od začiatku sa domáci pustili do hostí s veľkou chuťou. Vypracovali si niekoľko šancí po prienikoch až do vnútra 16 - tky. Prvý dôležitý moment nastal pri nakopávanej lopte do 16 -tky hostí, kde hosťujúci stopér v snahe odhlavičkovať loptu do bezpečia pred útočiacim domácim hráčom. V tomto súboji sa zrazili dvaja hráči Dediniek s domácim útočníkom a hlavný rozhodca Do druhého polčasu sa presunul delegát zápasu aj s usporiadateľmi na stranu, kde chýbal druhý asistent, aby sa predišlo ofsajdovým situáciám, tentokrát ale na strane hostí. Páľava ustúpila, čo sa značne prejavilo aj na hre Dediniek. Hra sa vyrovnala a hostia začali domácim podkurovať. Z jednej priamočiarej kolmice sa zrodil vyrovnávajúci gól T. Nováka. V tomto čase si už píšťalka s rozhodcom robila čo chcela. Rozhodujúci bol incident asi z 25-tej minúty 2. polčasu, keď delegát zápasu signalizoval ofsajd útočníka Dediniek, rozhodca ho odpískal s oneskorením, hráč hostí stihol ešte vystreliť, čo nebolo po vôli obrancom Plešivca a jeden z nich T. Nováka napadol zo zadu. Rozhodca akoby nechcel tento incident vidieť. Po protestoch kapitána hostí určil delegát napomenúť ho žltou kartou, na čo reagoval krajný obranca hostí hrubou urážkou na hlavného rozhodcu a ten ho bez milosti vylúčil. Fyzické napadnutie na hráča hostí bolo bez povšimnutia, tak ako aj simulovanie faulov zo strany domácich útočníkov. Domácim sa v početnej výhode podarilo dvakrát skórovať po skrumážach. Sympatické na hráčoch Dediniek bola ich snaha útočiť. Mali aj dve sľubné šance v závere, no chýbalo im viac športového šťastia. Po záverečnom hvizde hostia neskrývali sklamanie z výkonu hlavného rozhodcu.
Marcel Franko, kapitán hostí: Chyba pri konfrontácií: Plešivčania nekonfrontovali hostí. Ako hosťujúci kapitán som konfrontoval 12 hráčov, žiaľ na súpiske ich bolo uvedených 13, no v ruke som držal len 12 registračiek domácich. Všetko začalo zapadať po zápase, keď jeden z domácich divákov uviedol, že hráč č. 7, zapísaný ako Igor Kozák (v zápise) nie je hráčom Plešivca a nastúpil neoprávnene. Iný divák sa vyjadril, že polovicu mužstva údajne ani nepozná. Hráč s č. 7 bol najlepším hráčom domácich na ihrisku. Operoval v strede poľa s výbornou kopaciou technikou, protismerným pohybom, prenášaním hry, presnými nahrávkami tvoril hru domácich. Keď sme si chceli po zápase vypýtať občiansky preukaz kvôli oficiálnemu protestu, údajne tam už dotyčný hráč nebol a delegát zápasu rázne prízvukoval domácemu kapitánovi, že nemusí s týmto súhlasiť. Je to smutné konštatovanie, že laici nám niekedy oveľa lepšie odpískajú prípravné zápasy, ako delegovaní zástupcovia ObFZ.
Zostava Dediniek: Horváth - Černický, Tokoly, Ogurčák, Franko, Révay, Putnocký, Majerčák, Sýkora, Novák, Kuchta.
Marcel Franko
{jcomments on}
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.