Plešivec - Dedinky 3:1 (1:0). Gól hostí: T. Novák. Zápas sa začal v čase, keď teplomer ukazoval 310 C. Ihrisko bolo veľmi suché a tvrdé, t.zn. podmienky pre obe mužstvá rovnaké. Hráči Dediniek začali tak, ako skončili minulý týždeň v domácom súboji s Rakovnicou, nevýrazne, bez súboja, bez kombinácie. Od začiatku sa domáci pustili do hostí s veľkou chuťou. Vypracovali si niekoľko šancí po prienikoch až do vnútra 16 - tky. Prvý dôležitý moment nastal pri nakopávanej lopte do 16 -tky hostí, kde hosťujúci stopér v snahe odhlavičkovať loptu do bezpečia pred útočiacim domácim hráčom. V tomto súboji sa zrazili dvaja hráči Dediniek s domácim útočníkom a hlavný rozhodca Do druhého polčasu sa presunul delegát zápasu aj s usporiadateľmi na stranu, kde chýbal druhý asistent, aby sa predišlo ofsajdovým situáciám, tentokrát ale na strane hostí. Páľava ustúpila, čo sa značne prejavilo aj na hre Dediniek. Hra sa vyrovnala a hostia začali domácim podkurovať. Z jednej priamočiarej kolmice sa zrodil vyrovnávajúci gól T. Nováka. V tomto čase si už píšťalka s rozhodcom robila čo chcela. Rozhodujúci bol incident asi z 25-tej minúty 2. polčasu, keď delegát zápasu signalizoval ofsajd útočníka Dediniek, rozhodca ho odpískal s oneskorením, hráč hostí stihol ešte vystreliť, čo nebolo po vôli obrancom Plešivca a jeden z nich T. Nováka napadol zo zadu. Rozhodca akoby nechcel tento incident vidieť. Po protestoch kapitána hostí určil delegát napomenúť ho žltou kartou, na čo reagoval krajný obranca hostí hrubou urážkou na hlavného rozhodcu a ten ho bez milosti vylúčil. Fyzické napadnutie na hráča hostí bolo bez povšimnutia, tak ako aj simulovanie faulov zo strany domácich útočníkov. Domácim sa v početnej výhode podarilo dvakrát skórovať po skrumážach. Sympatické na hráčoch Dediniek bola ich snaha útočiť. Mali aj dve sľubné šance v závere, no chýbalo im viac športového šťastia. Po záverečnom hvizde hostia neskrývali sklamanie z výkonu hlavného rozhodcu.
Marcel Franko, kapitán hostí: Chyba pri konfrontácií: Plešivčania nekonfrontovali hostí. Ako hosťujúci kapitán som konfrontoval 12 hráčov, žiaľ na súpiske ich bolo uvedených 13, no v ruke som držal len 12 registračiek domácich. Všetko začalo zapadať po zápase, keď jeden z domácich divákov uviedol, že hráč č. 7, zapísaný ako Igor Kozák (v zápise) nie je hráčom Plešivca a nastúpil neoprávnene. Iný divák sa vyjadril, že polovicu mužstva údajne ani nepozná. Hráč s č. 7 bol najlepším hráčom domácich na ihrisku. Operoval v strede poľa s výbornou kopaciou technikou, protismerným pohybom, prenášaním hry, presnými nahrávkami tvoril hru domácich. Keď sme si chceli po zápase vypýtať občiansky preukaz kvôli oficiálnemu protestu, údajne tam už dotyčný hráč nebol a delegát zápasu rázne prízvukoval domácemu kapitánovi, že nemusí s týmto súhlasiť. Je to smutné konštatovanie, že laici nám niekedy oveľa lepšie odpískajú prípravné zápasy, ako delegovaní zástupcovia ObFZ.
Zostava Dediniek: Horváth - Černický, Tokoly, Ogurčák, Franko, Révay, Putnocký, Majerčák, Sýkora, Novák, Kuchta.
Marcel Franko
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.