Plešivec – Nižná Slaná 1:1 (0:1). Rozhodca: D. Poťmák. Delegát: Ján Bobrík. Góly hostí: vlastný. Kapitán: V. Karas. Náhradníci. O. Junger, Š. Tomášik (B). Striedania: 0. Hráči hostí mali tieto čísla: 1 – I. Krnáč, 2 – M. Soják, 3 – M. Schwarz, 4 – V. Karas, 5 – M. Prónai, 6 – G. Keršák, 7 – P. Slovák, 8 – Ján Junger, 9 – J. Cangár, 10 – J. Gelda, 11 – D. Valko, 12 – O. Junger, 17 – Š. Tomášik.Zápas sa začal rozohrávkou hostí. Hostia útočili, aj domáci však občas naznačili svoje možnosti. Hostia mali navrch, čo sa týka vytvorených príležitostí. Hra sa im však vždy nedarila. Slovák ohrozil domácu bránu asi dvakrát. Okrem toho z väčšej vzdialenosti nechýbalo veľa strele Jána Jungera. Domáci mali dve strely, ktoré len tesne minuli bránu hostí. Za hostí ohrozil hlavičkou domácu bránu aj Valko. Ďalšiu strelu Cangára domáci brankár vyrazil. Napokon sa hosťom podarilo streliť gól. Strelu Keršáka z voleja si domáci hráč stečoval do bránky. 0:1. Hostia pokračovali v hre, v obrane sa vyskytla aj jedna chyba, ktorú domáci nevyužili. Domáci tréner striedal. Hostia útočili po ľavej strane, strela Jána Jungera nebola presná, strelu Keršáka z ťažkého uhla chytil brankár. Domáci mali jednu strelu do stredu bránky. Mužstvá hrali v slabšom tempe, bolo vidieť, že nemajú niečo nabehané. Hostia mali ešte jeden priamy kop. Zahrával ho Ján Junger, brankár strelu vyrazil. Keďže ani domáci nevyrovnali, hostia mali po polčase jednogólový náskok.
Druhý polčas bolo tempo hry ešte na slabšej úrovni. Hostia mali prevahu. Hráči však namiesto zakončenia akcie prekombinovali. Po faule na Geldu zahrával priamy kop Keršák. Jeho strela bola zahraná do múru. Domáci svoju hru o niečo zlepšili, strelu ich hráča brankár hostí vyrazil. Hostia mali dva príležitosti, strela Geldu z pravej strany odrazila od žrde bránky von, z ďalšej tiež neskórovali. Vyskytli sa aj chybné verdikty rozhodcu, ktoré vyvolali nervozitu, či už u hráčov alebo na lavičkách oboch mužstiev. Domáci skúsili na hostí tvrdšiu hru, keď faulovali Valka. Po ďalšom faule na Schwarza bola hra prerušená. Domáci sa pokúšali vyrovnať, väčšia snaha zmeniť výsledok bola na ich strane.
Domáci hráč však asi z piatich metrov z výhodnej pozície netrafil ani do bránky. Za hostí odohral dobrý zápas Gelda, ktorý platil na domácich hráčov. Ako bolo spomenuté hostia často prekombinovali akcie, chýbal hráč, ktorý by vzal na seba zodpovednosť. Niektorí hráči hostí hru zdržiavali, čo sa hosťom neskôr vypomstilo. Istý divák sa vyjadril k hráčovi hostí: „Čo si rodička?“ Domáci skórovali z pomerne nevinnej akcie. Po úniku po pravej strane a následnej strele k ľavej žrdi sa im podarilo vyrovnať. Hostia si dokázali vytvoriť iba pološance ako brejky Valka, či Jána Jungera nedotiahnuté do konca. Naopak, domáci mali po faule brankára hostí na domáceho stopéra, ktorý bol na útočnom výlete, k dispozícii penaltu. Podobne ako na Dedinkách, aj teraz ju domáci hráč zahral nepresne. Hostia mali po rohu šancu, po rohu Valka hlavička Geldu neprekonala domáceho brankára. Domáci mali ešte jeden sľubný prienik zo stredu ihriska, strela zo šestnástky nebola presná. Zápas sa tak skončil remízou.Štefan Tomášik
Zaujímavosti z nižnoslanského futbalu:
Prehľad výsledkov zápasov Baníka Nižná Slaná v sezóne 2011-2012
Futbalové výsledky Baníka Nižná Slaná dosiahnuté v II. triede
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.