Nižná Slaná – Rakovnica 3:3 (2:1). Góly za domácich: Dušan Valko, vlastný, Dalibor Hajči. Rozhodcovia: Bakoš, Černický. Delegát: Máté. Diváci: 28. Striedania: I. Krnáč (Š. Tomášik), O. Junger (J. Leštach), J. Gelda (Ján Junger). Náhradníci: J. Leštach, Ján Junger, Š. Tomášik (B). Kapitán: V. Karas. V poslednom domácom zápase II. triedy ObFZ Rožňava v tomto súťažnom ročníku privítala Nižná Slaná v 21. kole súpera z Rakovnice. Domácim chýbali dvaja hráči základnej zostavy, avšak nastúpili v dostatočne silnej zostave. Po výhre na Dedinkách sa očakávala od domácich výhra, čo sa domácim nepodarilo. Po hernej stránke však mužstvo, hlavne v prvom polčase, určite nesklamalo. Ihrisko Začiatok zápasu bol zaujímavý. Hostia po rozohrávke akciu pokazili. Následne aj domáci. Hostia však po lopte, ktorú neodvrátil brankár ani obrana, skórovali, 0:1. Podľa asistenta rozhodcu padol gól v 40. sekunde. Domáci ešte urobili pár chýb v obrane, potom sa ich hra zlepšila. Začali predvádzať pekné kombinácie, hrali vari najlepší futbal za posledné sezóny. Po akcii na pravej strane Valko dobrou hlavičkou k pravej žrdi prekonal brankára hostí, 1:1. Domáci pokračovali v útočení, či už po ľavej strane, alebo po pravej strane. Domáci previedli peknú akciu, lopty sa dotkli Keršák, Gelda a Hajči. Po centri si hráč hostí v snahe odkopnúť loptu na roh strelil vlastný gól, 2:1. Domáci mali prevahu, hostia veľa šancí nemali. Dva priame kopy z väčšej diaľky boli nepresné. Domáci však z prevahy už veľa nevyťažili, strelu Geldu, či Hajčiho chytil brankár hostí. Strela Cangára z väčšej vzdialenosti tesne minula bránu hostí. Ďalšiu šancu mal Valko, no nepodarilo sa mu skórovať. Hostia mali najväčšiu šancu po hlavičke, ktorú domáci brankár vyrazil. Domáci brankár bol aj faulovaný. Domáci hru kontrolovali, viac sa využívala ľavá strana. Domáci pokračovali vo svojej hre, dva priame kopy však gól nepriniesli. Hostia mali iba jednu ucelenú akciu. Polčas bol ukončený, keď sa hralo v strede ihriska.
Do druhého polčasu tréneri nestriedali. Domáci mali ešte pár akcií. Hostia občas pohrozili po brejkoch. Raz však domáci brankár spravil menšiu chybu, našťastie ju súper nepotrestal. Potom domáci zaútočili, hra bola prerušená. Došlo k striedaniu na poste brankára. Domáci si už také šance ako v prvom polčase nevedeli vypracovať. Hostia sa nedostávali na domácu polovicu často. Podarilo sa im však streliť dva góly, čím sa dostali do vedenia. 2:3.
Tentokrát súper vyťažil z minima maximum. Domáci sa nevzdávali, tréner postupne poslal do hry oboch náhradníkov. Domáci sa snažili útočiť, viaceré strely domácich išli len do stredu brány. Stav sa teda nemenil. Domáci stopér spravil menšiu chybu, ktorú našťastie napravil M. Schwarz. Striedajúci hráči hru oživili, keď O. Jungerovi a Geldovi sa až tak nedarilo. Keršák zásoboval prihrávkami viacerých spoluhráčov, bolo na nich ako rozvinú akciu. Napokon domáci vyrovnali, center Leštacha z ľavej strany prešiel celou šestnástkou až k pravému záložníkovi, ktorý dobre mierenou strelou vyrovnal. 3:3. Hráč hostí sa pýtal rozhodcu na čas a konštatoval: „potom prehráme.“ Hostia málo ohrozili domácu bránu, stopéri odvrátili dva útoky. Domáci sa snažili ešte streliť víťazný gól. Priamy kop bol zahraný nepresne, ďalšia akcia sa nevydarila. V závere sa hralo na polovici hostí, veľké šance si domáci nevytvorili. Zápas sa tak skončil remízou.Štefan Tomášik
Prílohy:
Niektorých hráčov zaujíma, ktorí hráči hrali za Nižnú Slanú v období, keď nebol vagón na ihrisku, resp. nepamätajú sa na toto obdobie. Iných zaujíma pôsobenie mužstva v piatej lige – JZ. Skúsme sa preniesť do dávnejších dôb a zaspomínať si v prílohách nižšie:
Súpisky Nižnej Slanej
Zápasy Nižnej Slanej v ročníku 2011-2012
Nižná Slaná v V. lige - JZ
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.