TJ Mladosť Jovice - Mladosť Brzotín 4:1 (1:0). G: Krága (11m), Rusznyák, Spišák, Lovaš – Vavrek (11m). R: Repaský, AR: Lévai, DZ: Székely, D: 50. V 17. kole OM II. triedy hostilo mužstvo Jovíc súpera z Brzotína. Hostia prišli v kompletnej zostave, čo naznačovalo, že neprišli predať svoju kožu lacno. Začiatok zápasu patril Brzotínčanom, ktorí hrali veľmi dobre pozične a pokúšali sa o kombinačnú hru. Jovičania však odolávali. Domácim sa neskôr zranil Grecmacher, a to neveštilo nič dobré. Hostia vycítili, že domáci nie sú vo svojej koži a snažili sa dosiahnuť otvárací gól, čo sa im skoro aj podarilo, ale strelu hosťujúceho hráča ešte stihol domáci brankár vyraziť. Domácim sa podarilo otvoriť Druhý polčas sa začal takisto náporom hostí, ktorí sa snažili vyrovnať stav zápasu. Ich snaha nevyšla na zmar, pretože takisto dostali šancu skórovať z pokutového kopu. Loptu si na biely bod postavil Vavrek a ukážkovo vyrovnal. 1:1. Po góle, ako keby sa domáci prebudili a začali preberať iniciatívu, a naopak hostia sa stiahli a začali brániť pre nich priaznivý výsledok, čo sa im neskôr aj vypomstilo. Pred bránkou Brzotína to neustále vrelo, ale góly stále neprichádzali. Jovičania spálili minimálne dve tutovky a nevyzeralo to s nimi dobre. V 63. minúte sa však domácim podarilo dosiahnuť vedúci gól, keď strela Rusznyáka skončila v sieti 2:1. Domáci futbalisti ešte potešili domácich fanúšikov ďalšími dvoma gólmi, ktorých autormi boli Spišák a Lovaš. To už bol stav 4:1 a blížil sa koniec zápasu. Domáci už ďalší gól nepridali a hostia už asi boli zmierení s výsledkom, takže stav stretnutia ostal v platnosti.
Na záver treba určite poznamenať, že hostia neprišli do Jovíc len brániť, od začiatku pôsobili futbalovejším dojmom a určite mali navrch v prvom polčase, a zasa na druhej strane druhý polčas patril domácemu celku. Avšak herný prejav asi nepotešil domácich fanúšikov, ktorí určite očakávali jednoznačný duel. V 18. kole cestujú Jovičania k lídrovi súťaže do Dediniek, čo určite bude veľmi zaujímavý zápas. Jovičania si však veria, a dúfajú, že sa pre nich séria neporaziteľnosti neskončí ani na Dedinkách!
Zostava Jovíc: Sopócy - Tomi, Nagy (C), Szabó, Klárik, Doboš, Krága, Rusznyák,
Tomi ml., Lovaš, Grecmacher.
Komentár delegáta zápasu, pána Székelyho: „Za veterného počasia domáci fandovia čakali zase vysoké víťazstvo, ktoré aj prišlo, ale sa zrodilo ťažko. V prvom polčase hostia mali síce prevahu, ale svoje šance nepremenili. V 40. min. Krága pokutový kop bezpečne premenil a načal hostí. Druhý polčas začal náporom hostí, ktorí v 47. min. vyrovnali z pokutového kopu na 1:1, ale potom sa začal boj o každú loptu. Tak hostia, ako aj domáci mali mnoho šancí, ktore však ostali navyužité. Domáci začali hrať po krídlách a mladí hráči rýchlymi kontrami zúžitkovali svoju prevahu. Rozhodca Repaský nariadil na obidvoch stranách pokutový kop. Bolo to správné rozhodnutie. Udelil jednu žltú kartu pre domáceho hráča a 4 žlté karty pre hostí. Tréner domáceho mužstva Albert komentoval zápas takto: "Vprvom polčase hostia mali navrch, ale veril som, že v druhom to otočíme". Veducí hostí Polyák: "Škoda, že sme nevyužili svoje šance. Domácim zahrali mladí hráči a výsledok hovorí za všetko."
M. Sopócy
PRIEBEŽNÁ TABUĽKA II. TRIEDY PO 17. KOLE - ODVETNÁ ČASŤ:
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.