Pri kolíske zrodu futbalu a založení TJ mali najväčší podiel Csaba Koncz st. s Marekom Ďurským. Aj zo susedných Honiec prišli niektorí hráči, a tak sa prihlásili do žiackej súťaže v okrese. Začiatky tohto mužstva boli veľmi ťažké, výsledky mizivé a väčšinou boli obsadené dolné priečky súťaže. Raritou bolo, že hralo aj dievča, a to Veronika Znaková. 
Mravčou a zodpovednou prácou trénerského dua začalo družstvo žiakov naberať chabé kontúry - chlapci sa učili hrať futbal za chodu súťaže. S trénerom a zároveň aktívnym hráčom Konczom st. prišli z Honiec chlapci Richard Ďurský, Filip Znak, bratia Uhrinovci, Adam Lajčák, Peter Kubej. Po dovŕšení žiackeho veku bolo družstvo prihlásené do okresnej dorasteneckej súťaže. Z Honiec prišli dvaja Konczovci, bratia Denis a Csaba ml., z Košíc prestúpil Filip Čapó, z okolitých dedín bolo mužstvo doplnené niekoľkými ďalšími začínajúcimi futbalistami, ktorí mali chuť hrať futbal. Príchodzie trio futbalistov rapídne zvýšilo úroveň hry, a tak sa časom začali dostavovať aj výsledky. Už to neboli 20 gólové prídely, ale s 
niektorými mužstvami sme dokázali hrať vyrovnanú partiu, ba dokonca aj zvíťaziť. Vypracovali sa aj takí kvalitní hráči ako Riško Ďurský a Filip Znak, že odišli hrať do Rožňavy na hosťovanie, Ďurský dodnes. Kvalitnými tréningami pod vedením spomínanej dvojice sa dorastenci postupne predierali na popredné miesta v tabuľke okresnej súťaže. Hráči boli sústavne dopĺňaní novými posilami na rôznej úrovni futbalového kumštu. Záber je skutočne veľmi široký, čo si vyžaduje dobrú organizovanosť, aby hráči boli včas a v dostatočnom počte na zápas pripravení. Kto pozná rožňavský okres, vie dobre, že dostať na zápas hráčov pochádzajúcich z Honiec, Štítníka, Rožňavy, Rozložnej, Kunovej Teplice, Rakovnice, Brzotína, Ochtinej nie je jednoduché. Výsledky dobrej práce trénerov a zároveň vedúcich mužstva, organizátorov, rodičov, sa začali dostavovať. Hráči ako Denis Koncz, Csaba Koncz ml., Peter Kubej, Filip Čapó, Filip Znak, Damian Hloška, Tomáš Uhrin boli postupne preraďovaní do A mužstva, kde sa stali postupne platnými hráčmi základnej zostavy. Tak sa stala aj historická a nie každodenná udalosť, keď na zápase I. triedy dospelých v Dlhej Vsi nastúpili v základnej zostave otec s oboma synmi: Csaba Koncz st. - tréner, brankár, Denis ako stredný obranca a Csaba ml. v útoku. Koľkí otcovia sa môžu takýmto niečím pochváliť? To je poďakovanie za dlhoročnú prácu trénera, otca. Syn Mareka Ďurského je platným hráčom rožňavského dorastu, hrajúceho vo vyššej
| súťaži, schopný hrať okrem brankára na hociktorom poste a nerobí mu problém zaznamenať ani strelecký zápis. Bez zanietenosti týchto dvoch trénerov by určite viacerí z našich chlapcov futbal v živote nehrali, ale samozrejme nedá sa im odoprieť chuť bojovať a víťaziť. Takže heslo "dostať mládež na športoviská" v Rožňavskom Bystrom funguje až nadmieru. To je len dôkaz, že pri dobrej organizácii, chuti hrať a vyhrávať sa dostavia také vynikajúce výsledky a prvá priečka v súťaži. Chlapci z toľkých dedín vytvorili jednoliaty kolektív a prišiel rok 2017 a ovocie dozrelo. Nie nadarmo sa hovorí, že dobrý tréner je polovica úspechu. Dorastenci Rožňavského Bystrého sa stali majstrami okresu ročníka 2016/2017. Za to im patrí od nás Bystränov jedno veľké „ĎAKUJEME!" |
KONEČNÁ TABUĽKA - I. TRIEDA - DORAST - 2016/2017
|
Výsledky futbalových zápasov dorastencov Rožňavského Bystrého v I. triede v ročníku 2016/2017: FK Gemerská Hôrka - Rožňavské Bystré 3:7, Rožňavské Bystré - Krásnohorská Dlhá Lúka 10:1, Plešivec - Rožňavské Bystré 2:2, Betliar - Rožňavské Bystré 3:1, Rožňavské Bystré - Dobšiná 18:0, Rožňavské Bystré - Gemerská Hôrka 3:5, Krásnohorská Dlhá Lúka - Rožňavské Bystré 2:4, Rožňavské Bystré - Plešivec 5:0, Rožňavské Bystré - Betliar 1:0, Dobšiná - Rožňavské Bystré 1:6.
Ondrej Dorkin
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.