Vďaka športovému duchu otcov a neskôr aj ich synov sa organizácia v obci udržala už 60-ty rok. Celé roky ponúkala priestor pre zanietených hráčov futbalu, pre futbalový dorast a aj pre chlapcov, ktorí si k tomuto športu hľadali cestu.
Dňa 26.11.2017 v popoludňajších hodinách sa v miestnom kultúrnom dome začali schádzať pozvaní hostia. Dôkazom toho, že ich nebolo málo, bola aj plná sála KD. Medzi pozvanými boli bývalí hráči našej TJ, funkcionári, fanúškovia a terajší futbalisti A mužstva, ako aj dorastenci.
Slávnosť sa začala príhovorom Jána Gonosa, ktorý z poverenia starostky obce celú oslavu viedol. Privítal prítomných hostí, starostku obce a poslancov obecného zastupiteľstva. Nasledovalo kultúrne spestrenie programu podujatia, v ktorom vystúpili mladé členky súboru Bystränky. Predviedli niekoľko piesní zo svojho bohatého repertoáru pod vedením svojej vedúcej Tatiany Tomkovej. Program bol ocenený potleskom.
Potom nasledoval príhovor starostky obce pani Želmíry Gonosovej, ktorý sa začal minútou ticha za tých, ktorí už nie sú medzi nami. V úvode svojho vystúpenia poďakovala prítomným za účasť a „prebehla“ dejinami našej TJ od jej založenia až po dnešok. Významnými medzníkmi bezosporu sú vybudovanie terajšieho ihriska v Moste, výstavba tribúny a šatní, zakúpenie vlastného autobusu, na tú dobu všetko neobvyklé javy, nakoľko išlo o povojnové roky, kde štát riešil dôležitejšie problémy. Ako je známe, naša Tj každoročne medzi sezónami v lete usporadúva memoriál Jána Babiča, Petra Urbana, Miroslava Lindáka, ktorí boli vynikajúci futbalisti a zahynuli pri výkone svojho povolania. Pri tejto príležitosti boli ich rodinným príslušníkom odovzdané pamätné plakety a tak isto aj Imrichovi Kurianovi in memoriam, ktorý bol dlhé roky učiteľom a riaditeľom Základnej školy v Rožňavskom Bystrom a vychoval nespočetné množstvo futbalistov. Sám bol dlhé roky aktívnym futbalistom a neskôr trénerom. Už v tej dobe začal vydávať spravodaj o futbale, ktorý možno označiť za predchodcu nášho terajšieho spravodaja.
Po tomto akte starostka obce odovzdávala pamätné listy bývalým futbalistom. Na záver oficiálnej časti bol kapitánovi dorastencov Filipovi Znakovi odovzdaný pohár za víťazstvo v okresnej súťaži. Za ObFZ sa slávnosti nezúčastnil nikto. Na to, aby chlapcom neodovzdali spomínaný pohár za prvé miesto dorastencov v okresnej súťaži za rok 2016/17 našli si vždy nejaké dôvody.
Bolo veľkým prínosom, ba priam šťastím, že na tomto slávnostnom podujatí sa zúčastnil aj zakladajúci predseda Ján Dorkin. V krátkosti prítomným porozprával ako sa to všetko rodilo a rukolapným dôkazom toho, že týmto aktivitám dali dobré základy je aj to, že oslavujeme 60. výročie.
Po ňom vystúpil Ján Ďurský, najstarší futbalista medzi zúčastnenými. Pripomenul v akých podmienkach hrali oni futbal, ale hrali ho z lásky k futbalu, so srdcom, oduševnene, s čím sa dá len súhlasiť. A že to bol vždy dobrý kolektív, svedčí aj fakt, že napr. taký futbalista, ako bol vtedy Jozef Krzák, ligový hráč Tatrana Prešov, prišiel na sklonku svojej bohatej futbalovej kariéry posilniť práve našu TJ. A že to boli krásne časy, potvrdil aj svojou účasťou na oslavách.
Za tie roky sa u nás vystriedalo nespočetné množstvo futbalistov. Komu dovolilo zdravie a okolnosti s radosťou sa na slávnosti zúčastnil. Aj keď svaly ochabli, nohy už tak dobre neposlúchajú, futbalový rozum v hlavách ostal. Dôkazom záujmu o stretnutie je napr. aj to, ako v hľadisku konštatovali, že z prítomných futbalistov by postavili aj štyri schopné jedenástky.
V družnej debate veru bolo na čo spomínať. Môžeme sa pochváliť, že z našich radov vyšli aj takí futbalisti ako Ján Doboš, hráč Rožňavy i Jelšavy v divízii, JUDr. Ján Dorkin, brankárska opora druholigovej Rožňavy a Miloš Leng, takisto hráč, ktorý to dotiahol až do druhej ligy v Jelšave a Rožňave. Všetci konštatovali, že futbalový zápas v nedeľu nebola len športová udalosť, ale tiež spoločenská, kde sa stretávala celá dedina. Na zápasy vonku išiel každý, kto sa vmestil do nášho autobusa, ktorý dostal výstižný názov Apolo, no sotva to bolo pre jeho rýchlosť a spoľahlivosť. Keď sa vrátili zo zápasu pred miestnym pohostinstvom ich očakávalo toľko ľudí, ako keby boli prišli z olympiády. To boli futbalisti hrdinovia a výsledok nebol vôbec až taký dôležitý.
Po odovzdaní pamätných listov, príhovoroch a krásnych spomienkach nasledovala slávnostná večera, pripravená našimi skvelými kuchárkami pod vedením Moniky Urbanovej. O dobrú a rýchlu obsluhu sa postarali členovia súboru Bystränky. O občerstvenie sa vzorovo starali poslankyne obecného zastupiteľstva pod dohľadom našej gazdinej Mirky Kaššaiovej a Jána Gonosa. Všetci zúčastnení dostali nástenný kalendár od našej obce.
Záverom chcem poďakovať za pomoc obecnému úradu, konkrétne starostke obce Želmíre Gonosovej, Obecnému zastupiteľstvu, výboru TJ, ako aj našim stabilným priaznivcom futbalu, ktorí si v každom čase našli cestu na ihrisko. Verím, že sa Vám odvďačíme v nasledujúcej sezóne kvalitnou hrou našich družstiev.
A čo si želať do budúcna?
Želáme športovej verejnosti a predovšetkým jubilujúcej TJ mnoho úspechov v ďalšej činnosti.
Dbajme, aby sme spoločne vytvárali kultúrne a športovo hodnotné prostredie na futbalovom ihrisku a prilákali tam čím viac nadšencov tohto športu, či už ako aktívnych hráčov, funkcionárov a tiež ako divákov.
Ondrej Dorkin
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.