K lyžovaniu som sa dostala až vo svojich 16. - 17. rokoch v Levoči počas štúdia na strednej škole pre zrakovo postihnutých. Bola som na klasickom lyžiarskom kurze, postavila som sa na lyže a potom to už malo rýchly spád, išlo mi to z jedného dňa na druhý. Telocvikár s údivom pozeral, že ako mi to ide a neveril, že som predtým nikdy nestála na lyžiach. Lyžovanie mi od prvej chvíle učarovalo, cítila som sa výborne, cítila som sa voľná. Vtedy som ešte ani len nepredpokladala, že to bude mať takéto pokračovanie.
Viedol ťa niekto už v detstve k zimným športom, mala si nejaké športové vzory aj v rodine?
Ani veľmi nie, nie sme celkovo lyžiarska rodina, ale mamka spomínala, že keď bola na strednej škole, tiež sa pomerne veľmi rýchlo naučila lyžovať.
Lyžovanie bol jediný šport, ktorému si sa chcela venovať alebo bolo toho viac?
Počas štúdia na strednej škole som sa venovala atletike, aj behávať som chodievala a aj plávať sem-tam. Skúšala som aj hry pre zrakovo postihnutých s ozvučenou loptou – goalball a torball.
Máš v súčasnosti nejaký športový vzor?
Asi ani nie. Každý športovec má niečo v sebe, sú samozrejme výnimoční športovci aj v lyžovaní, ktorí sa mi páčia viac, hlavne v rýchlostných disciplínach, ktoré mám i ja najradšej.
Ako často a kde trénuješ?
Trénujeme od septembra na rakúskom ľadovci Hintertux. Tam máme vytvorené stredisko zimnej prípravy. Každý druhý týždeň sme tam. Ak sú podmienky aj u nás na Slovensku – tak v Levoči, vo Vrátnej, Jasnej. Je dôležité jazdiť na brány a nie každé stredisko s tým súhlasí.
Aká bola príprava pred olympiádou, aké boli tréningy?
Príprava je stále rovnaká pred každým dôležitým pretekom, či na európsky alebo svetový pohár a tak to bolo aj pred paralympiádou. Zvolili sme sústredenie na Slovensku.
S akým predsavzatím si odchádzala na X. paralympiádu? Očakávala si takýto megaúspech?
Formu som mala celú sezónu dobrú. Výsledky z predchádzajúcich súťaží naznačovali, že by som mohla byť adeptkou na medailové umiestnenie. Nemala som určený nejaký počet medailí, ktoré by som rada získala. Chcela som však aspoň jednu zlatú. Ak by nebola, bolo by to sklamaním. Ale 3 zlaté a jedna strieborná, som veľmi spokojná.
Často sa v spojení s tvojím menom spomína aj meno navádzačky Natálie Šubrtovej. Odkedy s ňou spolupracuješ a v čom konkrétne spočíva jej práca?
My dve spolu lyžujeme už druhú sezónu. Jej úloha je veľmi zodpovedná, ona je obrazne povedané mojimi očami. Všetci navádzači sú veľmi dobrí lyžiari, sú to bývalí reprezentanti Slovenska. Navádzač nás musí naviesť na správnu stopu, musí nás stále kontrolovať. Fungujeme cez vysielačky, okrem toho sa neustále musí otáčať za nami, kvôli tomu, aby si ustrážil vzdialenosť medzi nami. Je akýmsi oporným bodom. Keď je navádzač najbližšie k pretekárovi, je to fajn, pretože vtedy sa dajú kopírovať aj jeho pohyby. Navádzač dáva pokyny počas celej jazdy, napr. zmena rytmu, prejazdová brána, zmena sklonu kopca a množstvo iných pokynov.
Mala si niekedy aj obdobie, kedy by si povedala "už dosť, stačí“?
Nie, nikdy. Lyžovanie milujem. Nikdy mi ani len na um neprišlo skončiť. Mala som síce aj nepríjemné pády, zranenia, no nikdy som ani na chvíľu nezaváhala ani neuvažovala nad ukončením.
Paralympiáda v Kanade bola tvojou prvou, aj keď už pred štyrmi rokmi si mala štartovať na IX. paralympiáde v Turíne. Nakoniec sa tak nestalo. Prečo?
Nakoniec som tam nepretekala. Bola som v Turíne, no všetci sme tam prechádzali zdravotnou klasifikáciou - aj zrakovo, aj telesne postihnutí športovci. V Turíne mi povedali, že ma nevedia zaradiť do kategórie, neklasifikovali ma. Nemohla som teda štartovať. Aj keď celú predchádzajúcu sezónu som bola na dvoch klasifikáciách a všetko bolo v poriadku. Bolo to pre mňa veľkým sklamaním, nečakala som to.
Tvoje aktuálne úspechy sú vskutku veľkolepé, aké si ale dosiahla ešte pred X. paralympiádou?
Dva tituly majsterky sveta z minulej sezóny a jedna strieborná medaila z MS v Kórei, potom z tohoročnej sezóny sú to malé krištáľové glóbusy z obrovského slalomu a z minulého roka zo SUPER „G“ a takisto som víťazkou Európskeho pohára v tejto sezóne.
Ak sa niekto stane olympijským víťazom a počas pár dní získa trikrát zlato a raz striebro, aké pocity má takýto športovec vo chvíli, keď stojí na stupni víťazov, na čo vtedy myslí?
Bol to úžasný pocit, ľudia tlieskali, hymna hrala. Sú to neopísateľné pocity, je to niečo nádherné. K mojim gratulantom patril aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý sa ozval telefonicky a smska prišla aj od p. Vladimíra Mečiara.
Gratulujem k úspechom a ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Marek Koltáš
{gallery}obsah/lipovnik/henrieta{/gallery}
{jcomments on}

































Hornogemerčanka Henrieta Farkašová – dvadsaťtriročná zrakovo postihnutá lyžiarka získala na tohtoročnej X. paralympiáde v kanadskom Vancouveri tri zlaté a jednu striebornú medailu a zaradila sa tak medzi najúspešnejších športovcov tejto prestížnej celosvetovej športovej súťaže. V pondelok 29. marca 2010 si na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Rožňave prevzala Cenu primátora. Pri tejto príležitosti uverejňujeme rozhovor prevzatý z portálu roznava.sk
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-