Úspechy však neostali len pri spokojnosti pretekárov. Naši pretekári využili domáce prostredie a postarali sa o veľmi pekné výsledky.
V sobotu boli na programe rýchlostné preteky, keď nezostrelenie terča znamenalo predĺženie trate o trestné kolo. V kategórii dorastu a dospelých v tejto disciplíne získali medaily Radovan Humeník (bronz) a Anna Košinárová (2. miesto). V tej istej disciplíne žiackych vekových kategórií zažiarila Tamara Molentová ziskom zlata, v tej istej vekovej kategórii Veronika Šteczová obsadila pekné piate miesto. Darilo sa aj Lenke Repákovej, ktorá po 4 mesiacoch vynútenej prestávky siahla po bronze.
Po sobotňajších pretekoch sa konali aj preteky prípravky (5-9 ročných detí), do ktorých sa tento rok zapojil rekordný počet detí. Boli to dokonca preteky s medzinárodnou účasťou, pretekali deti aj z Českej republiky a Maďarska. Blahoželáme Revúčanovi Jakubkovi Nagypálovi k víťazstvu v kategórii 4-6 ročných detí.
V nedeľu boli na programe dorastu a dospelých vytrvalostné preteky s časovou penalizáciou za nezostrelené terče. Anka Košinárová sa presadila aj v tomto type pretekov a zopakovala si sobotňajšie umiestnenie.
Všetci štartujúci žiaci sa premiérovo zúčastnili nového typu pretekov – pretekov obratnosti v biatlone. Okrem klasického behu a streľby boli na trati pridané aj disciplíny obratnosti, ktoré bolo potrebné zvládnuť v čo najkratšom čase. Tamara Molentová vďaka výbornej streľbe a rýchlym nohám opäť vybojovala zlato. Po štyroch víťazstvách zo štyroch pretekov tohtoročnej letnej sezóny si tak Tamarka v najpočetnejšej žiackej kategórii upevnila pozíciu vedúcej pretekárky rebríčka a je v súčasnosti našou najúspešnejšou pretekárkou. Markus Sklenárik napravil zaváhanie zo soboty a potvrdil svoje kvality ziskom zlata, Lenka Repáková aj v týchto pretekoch vybojovala bronz.
Na stupienkoch víťazov stáli počas víkendu aj ďalší Revúčania, naši odchovanci – Ema Kapustová (2x 1. miesto), Lukáš Ottinger (1. a 2. miesto) a Tomáš Sklenárik (2. a 1. miesto), v súčasnosti pretekári ŠK Železiarne Podbrezová.
Ocenenia najúspešnejším pretekárom odovzdávali prezident SZB Tomáš Fusko, predseda KB Magnezit Revúca Jozef Molent a primátorka mesta Revúca Eva Cireňová, ktorá víťazom seniorských kategórií odovzdala aj knihu Dušana Dubovského Revúca – jej športovci, majstri Slovenska, Európy a sveta.
Klub biatlonu Magnezit Revúca sa aj touto cestou chce poďakovať všetkým svojim členom za skvele odvedenú prácu pri organizácii pretekov.
Srdečné poďakovanie patrí aj sponzorom, bez ktorých by sme preteky nemohli uskutočniť na takej vysokej úrovni. Naše poďakovanie patrí týmto spoločnostiam a organizáciám: SMZ, a. s. Jelšava, Mesto Revúca, Slovmag, a. s. Lubeník, Majster Papier Revúca s. r. o., Herman Slovakia, Mestské Lesy Revúca, Coop Jednota Revúca, Lesy SR – závod Revúca, SK Magnezia Trade, Obec Muráň, Obec Muránska Dlhá Lúka, obec Mokrá Lúka.
Rozsiahlu fotogalériu z pretekov nájdete na FB stránkach klubu.
Najbližšie preteky čakajú našich pretekárov 8.-9.9.2018 vo Vyhniach, dovtedy absolvujú letnú prípravu v domácom prostredí, aj na sústredeniach v Starej Lesnej a Osrblí.
KB Magnezit Revúca
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.