Letná biatlonová sezóna sa pomaly blíži k svojmu záveru. Pretekári Klubu biatlonu Magnezit ŠŠSM Revúca sa na vrchol sezóny pripravovali počas sústredení na Skalke pri Kremnici a v oravskom Zuberci.Po medaile siahala Anka Fujdiarová (1,0), chýbalo jej 8. sekúnd, obsadila 4. miesto. Ema Kapustová (1,2) s troma trestnými kolami vybojovala 6. miesto, Emma Petalíková (3,0) 11. miesto. Svoju biatlonovú premiéru absolvovala Deniska Kaššaiová (4,4) a v tejto najpočetnejšej kategórii obsadila 25. miesto. V súťaži biatlonových nádejí si atmosféru biatlonových pretekov vyskúšali tí najmenší. Sestry Mia a Nina Petalíkové triumfovali medzi najmenšími dievčatami. V chlapcoch obsadil druhé miesto Markus Sklenárik a zavŕšil tak úspešnú sobotu celej rodiny (otec Stanislav dopoludnia zvíťazil v Košickom MTB maratóne v Jahodnej).
pondelok, 08 september 2014 21:58
Revúcki biatlonisti s troma medailami, Tomáš Sklenárik majstrom Slovenska v letnom biatlone
Napísal(a) Klub biatlonu Revuca|
V sobotu 6. septembra sa za slnečného počasia vo Vyhniach konali rýchlostné preteky v rámci Slovenského pohára v letnom biatlone (Viessman cup). Nádejnú pozíciu stratil dorastenec Daniel Jacko po pokazenej streľbe v stoji (0 a 4 netrafené terče v ľahu a stoji) a obsadil 7. miesto. Medzi staršími žiakmi Tomáš Sklenárik (0,2) po bezchybnej ležke dvakrát minul v stoji, ale ani dve trestné kolá ho veľmi nespomalili a zaslúžene zvíťazil. V silne obsadenej kategórii si Radovan Humeník (1,0) vybojoval 8. miesto, Libor Mladší (2,3) 11. a Dominik Krštieň (2,2) 19. Andrea Uličná (2,3) skončila na 14. mieste. Mladší žiaci René Chrapán (1,1) a Andrej Mladší (1,3) obsadili 8. a 15. miesto. V nedeľných pretekoch s hromadným štartom sa už bojovalo o prvé tituly z Majstrovstiev Slovenska v letnom biatlone. Veľkou motiváciou bol aj fakt, že medailistov dekorovala olympijská víťazka Anastasia Kuzminová.
Junior Janko Majerčík (1,1,1,1) po výbornej streľbe získal bronzovú medailu. Strelecky sa úplne nedarilo
|
Danielovi Jackovi (4,4,5), 9. miesto. Peter Košinár (1,0,3,2) dobehol medzi mužmi na 7. mieste. V žiackych kategóriách opäť exceloval Tomáš Sklenárik (1,1) – súperi s ním držali krok len po prvú streľbu. Ani dve trestné kolá za nezostrelené terče (po jednom v ľahu aj v stoji) nezabránili tomu, že zvyšok pretekov absolvoval na čele sám a s prehľadom získal titul Majster Slovenska v letnom biatlone 2014.
Radovan Humeník (2,0) aj a Dominik Krštieň (2,3) zopakovali svoje umiestnenia zo soboty, Libor Mladší (1,3) a o jednu pozíciu zlepšil. Andrea Uličná (1,2) dobehla na 11. mieste. René Chrapán (0,1) a Andrej Mladší (1,2) dobehli do cieľa na 10. a 13. mieste. Naše mladšie žiačky sa po štarte pohybovali v úplnej špičke štartového poľa a to im zrejme ubralo potrebný pokoj pri streľbe, kde viackrát minuli a po trestných kolách stratili šance bojovať o medailové pozície - Anka Fujdiarová (2,2) obsadila 5., Ema Kapustová (3,4) 11., Emma Petalíková (4,2) 21. a
|
Denisa Kaššaiová (4,4) 25. miesto. Vrcholom letnej sezóny budú Majstrovstvá Slovenska v letnom biatlone v rýchlostných a vytrvalostných pretekoch, ktoré organizujeme už najbližší víkend 13.-14. septembra 2014 na domácich tratiach pri strelnici Revúcej.Účasť prisľúbili aj reprezentanti SR Matej Kazár a Tomáš Hasila.
Okrem bojov o majstrovské tituly si atmosféru biatlonou budú môcť v sobotu popoludní vyskúšať aj všetci malí záujemcovia o biatlon (rok narodenia 2005 a neskôr).
Pozývame všetkých priaznivcov biatlonu na toto podujatie. Štart prvých pretekov je v sobotu o 13.9. o 11:00.
Ďakujeme všetkým priaznivcom a podporovateľom biatlonu. |
picasa_albumid=6056807747005246113
Zverejnené v
Biatlon
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.