Majstrovstvá Slovenska v letnom biatlone v rýchlostných a vytrvalostných pretekoch sa tento rok konali na domácich tratiach v Revúcej. Ján Majerčík (1,3,2,2) obsadil 6., Daniel Jacko (1,4,5) medzi dorastencami 8. a Peter Košinár (1,3,2,3) v súboji s kompletnou mužskou špičkou 14. miesto, keď zvíťazil olympionik Matej Kazár.
Dážď pokračoval aj počas pretekov žiackych kategórií. Zo starších žiakov sa s ťažkými podmienkami najlepšie vyrovnal Tomáš Sklenárik (1,1). Predviedol najrýchlejší bežecký čas, výbornú streľbu a súperom nedal žiadnu šancu – zvíťazil s takmer minútovým náskokom, pričom ešte ráno zvažoval štart kvôli žalúdočným problémom. Úspešne mu sekundovali aj Libor Mladší (0,3) a Radovan Humeník (2,0), ktorí obsadili 6. a 7. miesto. Dominik Krštieň (3,4) obsadil 16. a Andrea Uličná (3,0) 13. miesto.
Bezchybnou streľbou
sa medzi mladšími žiakmi prezentoval aj René Chrapán (0,0) a 3. miestom si vybojoval svoju prvú medailu z majstrovstiev Slovenska. Andrej Mladší (3,3) po nevydarenej streľbe obsadil 12. miesto. Výborne strieľala aj Anka Fujdiarová (1,0) a s jediným netrafeným terčom tiež získala bronzovú medailu. Tri rany mimo a výborný beh priniesli Eme Kapustovej (2,1) 6. miesto. Strelecky sa nedarilo Emme Petalíkovej (3,3) ani Deniske Kaššaiovej (2,4), obsadili 17. a 19. miesto.
Nádeje na lepšie počasie v nedeľu sa rozplynuli hneď ráno. Jediná časť trate bez blata bolo trestné kolo, ktoré sa v rýchlostných pretekoch beží za nezostrelený terč. Aj toto sa však po prebehnutí prvých pretekárov zmenilo a blato sprevádzalo všetkých od štaru až do cieľa. A aj za ním.
Dopoludnia Anka Košinárová (1,2) minula spolu trikrát, ale stačilo to na bronzovú medailu. Peter Košinár (3,2) zopakoval umiestnenie zo soboty, Daniel Jacko (3,5) si o jednu priečku polepšil. Ťažké podmienky najviac sadli Jánovi Majerčíkovi (3,1) –na tratiach sa takmer vznášal ponad blato a jeho čas bol v cieli najrýchlejší – vybojoval zlatú medailu a s ňou aj majstrovský titul.
V popoludňajšom programe
počas neprestávajúceho dažďa sa v kategórii starších žiakov všetky oči upierali na Tomáša Sklenárika. A ten opäť žiaril – po oboch streľbách mu zostal jediný nezostrelený terč v stoji (0,1). Trestné kolo nespomalilo jeho rýchle nohy a keďže chybovali aj jeho súperi, aj do tretice zvíťazil a zavŕšil tak svoj zlatý hetrik. To sa v jednej sezóne v revúckom klube naposledy podarilo jeho trénerovi Dušanovi Chrapánovi.
Radovan Humeník (1,1) potvrdil výbornú sezónu 6. miestom, Libor Mladší (0,3) tento krát dobehol na 12., Dominik Krštieň (2,1) na 14. a Andrea Uličná (0,0) po bezchybnej streľbe na peknom 8. mieste.
Skvelú formu potvrdil aj René Chrapán (2,1), tri trestné okruhy ho však odsunuli na nepopulárnu 4. priečku, od bronzu ho delili 2 seknudy! Andrej Mladší (1,3) zopakoval svoje umiestnenie zo soboty.
Anka Fujdiarová (1,1) potvrdila svoje postavenie medzi špičkou – na oboch položkách minula po jednom terči a opäť si zaslúžene vybojovala bronzovú medailu. Smolu mala Ema Kapustová (1,5) – po prvej streľbe atakovala čas najlepších, problém so zbraňou na druhej streľbe však znamenal 5 trestných kôl naviac. Napriek tomu to bolo výborné 9. miesto. Hlboké ťažké trate nevyhovovali Deniske Kaššaiovej (2,3) ani Emme Petalíkovej (2,5), obsadili 17. a 20. miesto.
Aj napriek neustálemu vytrvalému dažďu sa podujatie s dvoma stovkami pretekárov zo štyroch krajín nieslo vo výbornej, až rodinnej atmosfére, čo veľmi ocenil aj prezident Slovenského zväzu biatlonu JUDr. Ján Hyža a Primátorka Revúcej MVDr. Eva Cireňová, ktorá v ťažkých podmienkach priamo na strelnici aj osobne pomáhala pri organizácii.
Letná biatlonová sezóna 2014 je za nami. So ziskom troch titulov a celkovo 10 medailí z Majstrovstiev Slovenska v letnom biatlone sa zaradí medzi tie najúspešnejšie.
Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli k organizácii tohto podujatia a veríme, že sme ich výsledkami aj celým priebehom potešili.
Po krátkej prestávke sa začíname pripravovať na sezónu zimnú a želáme si, aby sme za snehom nemuseli cestovať celú zimu, ako tomu bolo vlani.
Klub biatlonu Magnezit Revúca
picasa_albumid=6060355297315482625
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.