Ján Margita – s Abebe Bikilom na hokeji, ale iba desať minút
V stredu 28. októbra 1931 na poludnie zobral 12 ročného Janka Margitu otec k Rybe, kadiaľ viedla maratónska trať. Ani oni si nechceli nechať ujsť vidieť na vlastné oči bežať 20 ročného Juana Zabalu, ktorý pár dní predtým vo Viedni utvoril svetový rekord na 30 km a ktorého sa legendárnemu Vojtechovi Bukovskému podarilo zlanáriť do nášho mesta na štart najstaršieho maratónu v Európe a druhého na svete.
Aký mal Zabala čas v cieli?
Hoci to bo jeho prvý maratón v živote, Argentínčan v nevľúdnom chladnom počasí nesklamal. Suverénne zvíťazil v traťovom rekorde, ktorý potom vydržal až takmer dve desaťročia. Jeho čas 2:33:19 vyrazil mnohým dych a pochybovači neverili, že je reálny. (A to sa ešte roky v zákulisí šepkalo, že mu pripočítali k nemu neuveriteľných 20 minút, aby sa nepovažoval za podvod.) Juan vyvrátil všetky pochybnosti, keď o rok na to získal zlatú medailu na olympiáde v Los Angeles ešte lepším časom ako v Košiciach.
Ján maratóncov obdivoval, najmä štvornásobného víťaza Maďara Galambosa, ktorého sledoval na požičanom bicykli s drevenými pedálmi po Barcu. Ďalej to už po hrboľatej ceste nešlo. Bežectvo ho ale nelákalo a nemyslel si, že s maratónom bude jeho život úzko spätý na dlhé roky. „Viac ma lákali kolektívne športy, darilo sa mi najmä pod košmi, kde som hrával za košickú Vesnu s takými hviezdami ako Zolo Krenický, či Džony Hluchý.“
|
Spod košov k maratónskym nadšencom Po vojne sa na košickom „štrande“ zaľúbil, oženil sa a basketbal prestal hrávať. Robil ale hlásateľa na zápasoch v Petrovom sade. Tam ho objavil Vojtech Bukovský a zlanáril medzi maratónskych funkcionárov. V roku 1946 sa stal predsedom propagačnej komisie a prežil svoj krst na poste hlásateľa. „Vtedy sa bežalo ešte koncom októbra, v Košiciach napadol sneh, pretekári bojovali na trati v ťažkých podmienkach. Na štadióne sa hral futbal, od vojakov som dostával informácie o situácii na medzičasoch a tlmočil som ich divákom“. Nezabudnuteľným bol pre Jána Margitu rok 1961. Stal sa predsedom organizačného výboru MMM a v Koši- |
Hrdý na rodinu Vždy bol pyšný na svoju rodinu. S manželkou, ktorú každý volal Baby, vychovali troch chlapcov. V otcových šľapajách kráčal najstarší syn Ján. Už 6 ročný v uliciach predával maratónsky bulletin. Manažér VSŽ a neskôr USS Steelu je MMM verný dodnes, keď ako dôchodca po sedemdesiatke patrí k aktívnym členom Maratónskemu klubu.. Peter je interiérový dizajnér a architekt, Štefan svetoznámy operný spevák. Jeho manželka Hana Zagorová stále spomína na čarovné vianočné sviatky v Košiciach, kde sa u Margitovcov zvyklo stretnúť aj 15 ľudí. (ŠN) |
ciach štartoval Abebe Bikila, ktorý si na OH v Ríme 1960 bosý dobehol po zlatú medailu.
V našom meste strávil aj so svojím trénerom týždeň a mnohí si pamätajú ako šoféroval z tréningu do hotela na Pobiede organizátorov, ako neprijal honorár za interview v rozhlase, aby neporušil štatút amatéra a ako mu potom hospodár „Buben“ Kapcár za tie peniaze kúpil športovú obuv. Menej sa už vie o tom, že Ján Margita sa vybral s fenomenálnym Etiópčanom na hokej. „Chceli sme mu pripraviť prekvapenie.. Sedeli sme na VIP miestach nad striedačkou košických hráčov. Po piatich minútach si Abebe vypýtal deku a po desiatich sme odchádzali domov, lebo mu bola zima. Priznal sa, že v živote po prvýkrát videl ľad.“ Bikila MMM vyhral, keď ho v cieli na štadióne Lokomotívy v Čermeli búrlivo oslavovalo 30 000 divákov.
Tento záber približuje Jána Margitu na štaióne Lokomotívy Košice pri stupni víťazov MMM s Rómešom Čandrom, predsedom Svetovej rady mieru..
 |
 |
||
| Mnohí zo súčasníkov nevedia, že Ján Margita reportoval aj futbal v relácii S mikrofónom za športom. Na obrázku s reportérom rozhlasu Vladimírom Martinčekom | Ján Margita (v okuliaroch) medzi športovcami v hľadisku. |
Polstoročie patril Ján Margita (1922-2008) v rôznych funkciách ku kľúčovým postavám MMM a zastával rad významných funkcií v telovýchovnom hnutí. Je nositeľom Ceny primátora mesta Košice a v roku 2003 mu Slovenský olympijský výbor (SOV) udelil vyznamenanie – Bronzové kruhy SOV. Na jar si pripomenieme sté výročie jeho narodenia.
ŠTEFAN NÉMETH
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).