Ján Margita – s Abebe Bikilom na hokeji, ale iba desať minút
V stredu 28. októbra 1931 na poludnie zobral 12 ročného Janka Margitu otec k Rybe, kadiaľ viedla maratónska trať. Ani oni si nechceli nechať ujsť vidieť na vlastné oči bežať 20 ročného Juana Zabalu, ktorý pár dní predtým vo Viedni utvoril svetový rekord na 30 km a ktorého sa legendárnemu Vojtechovi Bukovskému podarilo zlanáriť do nášho mesta na štart najstaršieho maratónu v Európe a druhého na svete.
Aký mal Zabala čas v cieli?
Hoci to bo jeho prvý maratón v živote, Argentínčan v nevľúdnom chladnom počasí nesklamal. Suverénne zvíťazil v traťovom rekorde, ktorý potom vydržal až takmer dve desaťročia. Jeho čas 2:33:19 vyrazil mnohým dych a pochybovači neverili, že je reálny. (A to sa ešte roky v zákulisí šepkalo, že mu pripočítali k nemu neuveriteľných 20 minút, aby sa nepovažoval za podvod.) Juan vyvrátil všetky pochybnosti, keď o rok na to získal zlatú medailu na olympiáde v Los Angeles ešte lepším časom ako v Košiciach.
Ján maratóncov obdivoval, najmä štvornásobného víťaza Maďara Galambosa, ktorého sledoval na požičanom bicykli s drevenými pedálmi po Barcu. Ďalej to už po hrboľatej ceste nešlo. Bežectvo ho ale nelákalo a nemyslel si, že s maratónom bude jeho život úzko spätý na dlhé roky. „Viac ma lákali kolektívne športy, darilo sa mi najmä pod košmi, kde som hrával za košickú Vesnu s takými hviezdami ako Zolo Krenický, či Džony Hluchý.“
|
Spod košov k maratónskym nadšencom Po vojne sa na košickom „štrande“ zaľúbil, oženil sa a basketbal prestal hrávať. Robil ale hlásateľa na zápasoch v Petrovom sade. Tam ho objavil Vojtech Bukovský a zlanáril medzi maratónskych funkcionárov. V roku 1946 sa stal predsedom propagačnej komisie a prežil svoj krst na poste hlásateľa. „Vtedy sa bežalo ešte koncom októbra, v Košiciach napadol sneh, pretekári bojovali na trati v ťažkých podmienkach. Na štadióne sa hral futbal, od vojakov som dostával informácie o situácii na medzičasoch a tlmočil som ich divákom“. Nezabudnuteľným bol pre Jána Margitu rok 1961. Stal sa predsedom organizačného výboru MMM a v Koši- |
Hrdý na rodinu Vždy bol pyšný na svoju rodinu. S manželkou, ktorú každý volal Baby, vychovali troch chlapcov. V otcových šľapajách kráčal najstarší syn Ján. Už 6 ročný v uliciach predával maratónsky bulletin. Manažér VSŽ a neskôr USS Steelu je MMM verný dodnes, keď ako dôchodca po sedemdesiatke patrí k aktívnym členom Maratónskemu klubu.. Peter je interiérový dizajnér a architekt, Štefan svetoznámy operný spevák. Jeho manželka Hana Zagorová stále spomína na čarovné vianočné sviatky v Košiciach, kde sa u Margitovcov zvyklo stretnúť aj 15 ľudí. (ŠN) |
ciach štartoval Abebe Bikila, ktorý si na OH v Ríme 1960 bosý dobehol po zlatú medailu.
V našom meste strávil aj so svojím trénerom týždeň a mnohí si pamätajú ako šoféroval z tréningu do hotela na Pobiede organizátorov, ako neprijal honorár za interview v rozhlase, aby neporušil štatút amatéra a ako mu potom hospodár „Buben“ Kapcár za tie peniaze kúpil športovú obuv. Menej sa už vie o tom, že Ján Margita sa vybral s fenomenálnym Etiópčanom na hokej. „Chceli sme mu pripraviť prekvapenie.. Sedeli sme na VIP miestach nad striedačkou košických hráčov. Po piatich minútach si Abebe vypýtal deku a po desiatich sme odchádzali domov, lebo mu bola zima. Priznal sa, že v živote po prvýkrát videl ľad.“ Bikila MMM vyhral, keď ho v cieli na štadióne Lokomotívy v Čermeli búrlivo oslavovalo 30 000 divákov.
Tento záber približuje Jána Margitu na štaióne Lokomotívy Košice pri stupni víťazov MMM s Rómešom Čandrom, predsedom Svetovej rady mieru..
 |
 |
||
| Mnohí zo súčasníkov nevedia, že Ján Margita reportoval aj futbal v relácii S mikrofónom za športom. Na obrázku s reportérom rozhlasu Vladimírom Martinčekom | Ján Margita (v okuliaroch) medzi športovcami v hľadisku. |
Polstoročie patril Ján Margita (1922-2008) v rôznych funkciách ku kľúčovým postavám MMM a zastával rad významných funkcií v telovýchovnom hnutí. Je nositeľom Ceny primátora mesta Košice a v roku 2003 mu Slovenský olympijský výbor (SOV) udelil vyznamenanie – Bronzové kruhy SOV. Na jar si pripomenieme sté výročie jeho narodenia.
ŠTEFAN NÉMETH
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.