Ján Margita – s Abebe Bikilom na hokeji, ale iba desať minút
V stredu 28. októbra 1931 na poludnie zobral 12 ročného Janka Margitu otec k Rybe, kadiaľ viedla maratónska trať. Ani oni si nechceli nechať ujsť vidieť na vlastné oči bežať 20 ročného Juana Zabalu, ktorý pár dní predtým vo Viedni utvoril svetový rekord na 30 km a ktorého sa legendárnemu Vojtechovi Bukovskému podarilo zlanáriť do nášho mesta na štart najstaršieho maratónu v Európe a druhého na svete.
Aký mal Zabala čas v cieli?
Hoci to bo jeho prvý maratón v živote, Argentínčan v nevľúdnom chladnom počasí nesklamal. Suverénne zvíťazil v traťovom rekorde, ktorý potom vydržal až takmer dve desaťročia. Jeho čas 2:33:19 vyrazil mnohým dych a pochybovači neverili, že je reálny. (A to sa ešte roky v zákulisí šepkalo, že mu pripočítali k nemu neuveriteľných 20 minút, aby sa nepovažoval za podvod.) Juan vyvrátil všetky pochybnosti, keď o rok na to získal zlatú medailu na olympiáde v Los Angeles ešte lepším časom ako v Košiciach.
Ján maratóncov obdivoval, najmä štvornásobného víťaza Maďara Galambosa, ktorého sledoval na požičanom bicykli s drevenými pedálmi po Barcu. Ďalej to už po hrboľatej ceste nešlo. Bežectvo ho ale nelákalo a nemyslel si, že s maratónom bude jeho život úzko spätý na dlhé roky. „Viac ma lákali kolektívne športy, darilo sa mi najmä pod košmi, kde som hrával za košickú Vesnu s takými hviezdami ako Zolo Krenický, či Džony Hluchý.“
|
Spod košov k maratónskym nadšencom Po vojne sa na košickom „štrande“ zaľúbil, oženil sa a basketbal prestal hrávať. Robil ale hlásateľa na zápasoch v Petrovom sade. Tam ho objavil Vojtech Bukovský a zlanáril medzi maratónskych funkcionárov. V roku 1946 sa stal predsedom propagačnej komisie a prežil svoj krst na poste hlásateľa. „Vtedy sa bežalo ešte koncom októbra, v Košiciach napadol sneh, pretekári bojovali na trati v ťažkých podmienkach. Na štadióne sa hral futbal, od vojakov som dostával informácie o situácii na medzičasoch a tlmočil som ich divákom“. Nezabudnuteľným bol pre Jána Margitu rok 1961. Stal sa predsedom organizačného výboru MMM a v Koši- |
Hrdý na rodinu Vždy bol pyšný na svoju rodinu. S manželkou, ktorú každý volal Baby, vychovali troch chlapcov. V otcových šľapajách kráčal najstarší syn Ján. Už 6 ročný v uliciach predával maratónsky bulletin. Manažér VSŽ a neskôr USS Steelu je MMM verný dodnes, keď ako dôchodca po sedemdesiatke patrí k aktívnym členom Maratónskemu klubu.. Peter je interiérový dizajnér a architekt, Štefan svetoznámy operný spevák. Jeho manželka Hana Zagorová stále spomína na čarovné vianočné sviatky v Košiciach, kde sa u Margitovcov zvyklo stretnúť aj 15 ľudí. (ŠN) |
ciach štartoval Abebe Bikila, ktorý si na OH v Ríme 1960 bosý dobehol po zlatú medailu.
V našom meste strávil aj so svojím trénerom týždeň a mnohí si pamätajú ako šoféroval z tréningu do hotela na Pobiede organizátorov, ako neprijal honorár za interview v rozhlase, aby neporušil štatút amatéra a ako mu potom hospodár „Buben“ Kapcár za tie peniaze kúpil športovú obuv. Menej sa už vie o tom, že Ján Margita sa vybral s fenomenálnym Etiópčanom na hokej. „Chceli sme mu pripraviť prekvapenie.. Sedeli sme na VIP miestach nad striedačkou košických hráčov. Po piatich minútach si Abebe vypýtal deku a po desiatich sme odchádzali domov, lebo mu bola zima. Priznal sa, že v živote po prvýkrát videl ľad.“ Bikila MMM vyhral, keď ho v cieli na štadióne Lokomotívy v Čermeli búrlivo oslavovalo 30 000 divákov.
Tento záber približuje Jána Margitu na štaióne Lokomotívy Košice pri stupni víťazov MMM s Rómešom Čandrom, predsedom Svetovej rady mieru..
 |
 |
||
| Mnohí zo súčasníkov nevedia, že Ján Margita reportoval aj futbal v relácii S mikrofónom za športom. Na obrázku s reportérom rozhlasu Vladimírom Martinčekom | Ján Margita (v okuliaroch) medzi športovcami v hľadisku. |
Polstoročie patril Ján Margita (1922-2008) v rôznych funkciách ku kľúčovým postavám MMM a zastával rad významných funkcií v telovýchovnom hnutí. Je nositeľom Ceny primátora mesta Košice a v roku 2003 mu Slovenský olympijský výbor (SOV) udelil vyznamenanie – Bronzové kruhy SOV. Na jar si pripomenieme sté výročie jeho narodenia.
ŠTEFAN NÉMETH
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.