Výsledky A družstva (v zátvorke najlepší náš hráč v zápase):
|
1. kolo |
|
Jelšava – Žarnovica |
6 - 2 |
(Ľ. Lipták – 571) |
|
2. kolo |
|
Sučany B – Jelšava |
2 - 6 |
(J. Baša – 585) |
|
3. kolo |
|
Jelšava – Prešov |
3 - 5 |
(Ľ. Lipták – 562) |
|
4. kolo |
|
voľno |
|
|
|
5. kolo |
|
Jelšava – Rimavská Sobota |
2 – 6 |
(A. Bráz – 565) |
|
6. kolo |
|
Trstená B – Jelšava |
7 – 1 |
(I. Pašiak – 554) |
|
7. kolo |
|
Jelšava – Svit |
7 – 1 |
(A. Bráz – 606) |
|
8. kolo |
|
Veľký Šariš B – Jelšava |
1 – 7 |
(Ľ. Lipták – 571) |
|
9. kolo |
|
Jelšava – Podbrezová C |
1 – 7 |
(Ľ. Lipták – 586) |
|
10. kolo |
|
Fiľakovo A – Jelšava |
5 – 3 |
(A. Bráz – 544) |
|
11. kolo |
|
Fiľakovo B – Jelšava |
5 – 3 |
(A. Bráz – 594) |
Po jesennej časti patrí nášmu družstvu 7. priečka.
B družstvo odohralo v krajskej súťaži 2 turnaje a 4 zápasy, všetky na kolkárňach u súperov. Bilancia je 1 výhra a 3 prehry v zápasoch, ktoré sú započítavané do tabuľky. V jarnej časti čakajú teda družstvo len domáce súťažné zápasy, v ktorých cieľom je otočiť nepriaznivý stav presne na opačný – teda minimálne 3x zvíťaziť. Za B družstvo nastúpili v zápasoch pravidelne – Peter Majoroš, Marián Pioch, Ľudovít Koren ml., a doplnení boli hráčmi z A družstva.
|
1. kolo |
|
voľno |
|
|
2. kolo |
|
Rimavská Sobota B – Jelšava B |
10 - 4 |
|
3. kolo |
|
Plešivec – Jelšava B |
13 - 1 |
|
4. kolo |
|
Kremnica – Jelšava B |
13 – 1 |
|
5. kolo |
|
Zvolenská Slatina – Jelšava B |
5 - 9 |
Dorastenecké turnaje
V turnajoch nás reprezentovala dvojica bratov Korenovcov, starší Tomáš a mladší Ľudovít. Po troch turnajoch jesennej časti sa naša dvojica usadila na čele tabuľky, pred chlapcami z Fiľakova a Svitu. V jednotlivcoch sa Tomáš s priemerom 517,3 dostal na druhú priečku a Ľudovít figuruje hneď za ním na treťom mieste s priemerom 497,7 zvalených kolkov na zápas. Hodnotených je 9 družstiev a 21 jednotlivcov.
Mestská kolkárska liga v tomto ročníku zatiaľ nebola rozohraná, avšak dúfame, že napriek finančným problémom mesta sa nájde spôsob, ktorý umožní túto obľúbenú súťaž u mnohých obyvateľov nášho mesta, ale aj z okolia, rozbehnúť a dať im možnosť zašportovať si. Veď v súčasnosti je tých možností amatérskeho športu ako šafránu.
Mgr. Maroš Raffay
{gallery}sport/kolky/jelsava{/gallery}
{jcomments on}
































Kolkársky šport v Jelšave v tomto súťažnom ročníku vkročil už do svojej 30-tej sezóny v rámci súťažných zápolení organizovaných Slovenským kolkárskym zväzom. Či už to boli zo začiatku zápasy v okresných súťažiach, postupom času krajských súťažiach až po súčasnosť, kedy už viac ako 10 rokov hráva naše A družstvo druhú najvyššiu celoslovenskú súťaž – 1. ligu. B družstvo súťaží v krajskej lige a dorastenci hrávajú svoju súťaž formou turnajov taktiež s takmer celoslovenskou pôsobnosťou. Napriek veľkému handicapu, absencie vyhovujúcej domácej kolkárne, sa A družstvu darí pomerne úspešne. Vo všetkých súťažných ročníkoch si podržalo umiestnenie, ktoré mu zaručovalo účasť
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.