V Gemerskom denníku vyšiel 1. mája 2012 článok pod titulkom Uplynulá sezóna je pre jelšavských kolkárov ponaučením, ktorý informuje o situácii v kolkárskom klube na strednom Gemeri MKK Magnezit Jelšava po skončenej sezóne. Keďže ide o zaujímavý príspevok, prevzali sme ho z tohto denníka v plnom znení: Szegede.
JELŠAVA. Kolkári MKK Magnezitu patria už pár rokov ku stabilným účastníkom I. ligy východ. Do tejto sezóny to ťahali spolu s Plešivčanmi, no títo sa z finančných dôvodov v tomto roku do súťaže neprihlásili. Trojica hráčov však posilnila práve Jelšavu. O sezóne, výsledkoch i plánoch do budúcnosti sme sa porozprávali s hráčom a trénerom MKK Magnezit Jelšava Marošom Raffayom.
- Ako sa pozeráte na práve skončenú sezónu?
„Pre naše družstvo táto sezóna nedopadla dobre. Vytýčený cieľ, umiestnenie do 6. miesta v tabuľke sme nesplnili. Počet získaných bodov je dokonca najnižší za posledných päť sezón a to nás veľmi mrzí. Aj keď je pravda, že smola sa nám lepila na päty a aj pri dobrých a kvalitne zahraných zápasoch to jednoducho nešlo. Na smolu sa vyhovárať nechceme, súperi zvládali závery zápasov lepšie. Potvrdzuje sa, že kolky sú športom minimálne 50 na 50, keď nie vždy rozhoduje len výkonnosť, ale vždy aj psychická pohoda a viera vo vlastný úspech. Umiestnenie v tabuľke na desiatom mieste je pre nás veľkým sklamaním a pre budúcu sezónu ponaučením v čom musíme pridať.“
- Ktoré boli podstatné a rozhodujúce momenty sezóny.
„Tých momentov bolo určite viac. Sezónu sme začali dvomi víťazstvami so silnými súpermi, Žarnovicou, ktorá vypadla z extraligy a hneď na to sme vyhrali v Sučanoch, kde sme po minulé roky väčšinou prehrávali. Tento dobrý štart nás viac ukolísal, ako nabudil. Nadobudli sme falošnú predstavu o bezproblémovom pochode v lige. Vytriezvenie prišlo už v 3. kole, keď sme prehrali s nevýrazne hrajúcim Prešovom na „domácich“ dráhach v Podbrezovej. Ďalšia domáca prehra s Rimavskou Sobotou, nad ktorou sme pravidelne doma víťazili, už začala napovedať o neistote a hernej nevyrovnanosti. Jesenná časť pokračovala potom vo viac či menej očakávaných výsledkoch, lenže dva posledné zápasy na dráhach vo Fiľakove asi boli tým rozhodujúcim faktorom nášho umiestnenia. Najskôr to bola prehra s Fiľakovom A na body 5:3, na kolky o 26 pre domácich, keď zápas rozhodli fakt posledné hody a potom podobná prehra s Fiľakovom B v tom istom bodovom pomere o 31 kolkov. Tieto prehry o pár kolkov sa s nami viezli prakticky celú sezónu. Pre ilustráciu, sedem zápasov sme odohrali so súpermi na body 3:3, jeden dokonca 3,5:2,5 v náš prospech, ale ani v jednom z nich sme nedosiahli víťazstvo! Toto považujem za rozhodujúce za celý priebeh sezóny. Jarná časť už bola prakticky jedným veľkým trápením a aj napriek zlepšenej hre víťazstvá neprichádzali.“- Čo rozhodlo o tom, že ste sa postupne prepadávali v tabuľke nižšie a nižšie.
„Tabuľkové umiestnenie a počet narastajúcich prehier nepôsobili na našu hru nijako pozitívne. Keď si prestaneme veriť a súper zistí túto našu slabinu, je veľmi ťažké dosiahnuť úspech. Hlavne „domáca“ kolkáreň v Podbrezovej je motivačnou hlavne pre hostí. Je to hádam najkrajšia kolkáreň na Slovensku a každý sa teší na hru na týchto dráhach. Keďže aj my sme tu vlastne len hostia a hrávame tu bez tréningov, zápasy sú stále otvorené. Potom prídu spomínané tesné prehry a každý súper prichádza k nám s tým, že tu môže zvíťaziť. Absencia výhody domácej dráhy, kde je povinnosťou a pravidlom víťazstvo, zohráva kľúčovú úlohu v zápasoch. Tento faktor sa ukazuje ako rozhodujúci. V pohľade na konečnú tabuľku vidíme – Svit hráva v Spišskej Novej Vsi a je posledný, my hráme v Podbrezovej vzdialenej
- Myslíte si teda, že domáca dráha v Jelšave by pomohla lepším výsledkom a umiestneniu?
„S určitosťou sa to tvrdiť nedá, ale pár faktov tomu napovedá. Po jesennej rekonštrukcii kolkárne (celú jeseň sme hrávali zápasy prakticky bez tréningov), sme si pozvali na dva priateľské zápasy dvoch súperov z čela tabuľky. Najskôr prišlo družstvo Podbrezovej, zložené kombinovane z B a C družstva, B družstvo skončilo na 3. mieste v extralige a C družstvo na 3. mieste v našej súťaži. Zápas sme na našej domácej dráhe jednoznačne ovládli a vyhrali na body 15,5:4,5. V druhom zápase prišlo Fiľakovo A a B, pričom A družstvo postúpilo do extraligy. Zápas sme nebodovali, hralo sa len na súčet kolkov a výsledok bol opäť pre nás jednoznačný, výhra o 201 kolkov. Stará múdrosť, že doma nikto nie je prorokom, v športe a v kolkoch asi zvlášť, to zjavne neplatí. Domáce dráhy sú jednoznačnou výhodou. Preto nás veľmi mrzí, že naša kolkáreň nespĺňa podmienky pre ligovú súťaž, kde sú potrebné sú štyri dráhy. V našom ekonomicky chudobnom kraji je ťažké nájsť možnosti alebo sponzora na výstavbu vyhovujúcej kolkárne. Komerčne stavané bowlingové dráhy sú asi atraktívnejšie. Keď sa ma ľudia spýtajú, v čom je rozdiel medzi bowlingom a kolkami, moja odpoveď je jednoznačná. Kolky sú šport, náročný a tvrdý, kým bowling je zábava.“- Uvažovalo sa o reorganizácii prvej ligy. Je to aktuálne?
„Na poslednej Výkonnej rade SKoZ, ktorá sa konala koncom januára v Sučanoch, reorganizácia súťaže nebola odsúhlasená. Proti sú hlavne družstvá z 1. ligy Západ, ktorým vyhovuje súčasné územné rozloženie súťaží. Naša skupina Východ je zložená z družstiev od východu cez stred až po hornú Oravu. Vzdialenosti sú aj vyše dvesto kilometrov, naproti tomu hrá Západ vo vzdialenostiach máločo prevyšujúcich sto kilometrov. Je zaujímavé, že západ, kde je sústredná hlavná časť ekonomiky tohto štátu, hovorí o finančnej náročnosti celoslovenskej 1. ligy. Musím však povedať, že pri tohtoročnom našom trápení a konečnom umiestnení, sme radi, že sa reorganizácia nekonala. Súťaže budú aj v ďalšom ročníku pokračovať v takomto členení.“
- Pred sezónou ste sa posilnili o Plešivčanov. Aká bola situácia s kádrom?
„Pred sezónou na výročnej schôdzi sme predstavili aj nových hráčov z Plešivca. Čakali sme, že káder bude široký, bude zvýšená konkurencia v tíme a dostavia sa výsledky. Po augustových tréningoch sa však vykryštalizovala opäť len osemčlenná zostava pre A družstvo. Viacerí hráči, ktorí hrávali v minulosti, pre rôzne zdravotné, študijné či rodinné povinnosti nemohli hrávať. Hráči B tímu zasa nedosahovali také výsledky, ktoré by splnili očakávané normy. Z hráčov Plešivca, ktorí nás posilnili, sa najlepšie prezentoval Ľudovít Lipták. Jeho výkonnosť bola stabilná, menšie herné výpadky mal vo dvoch či troch zápasoch. S priemerom 554 kolkov na zápas sa umiestnil v celkovom poradí hodnotenia jednotlivcov na 10. mieste. Ostatní dvaja hráči, Július Baša a Bohuslav Lipták, svojimi výkonmi nijako neoslnili a úprimne povedané, čakali sme viac. Aj oni sa však prispôsobili celej hre nášho družstva v tejto sezóne. Dúfame, že v budúcom ročníku, po tohtoročnej aklimatizácii v družstve, to bude výrazne lepšie. Možno aj systém nasadzovania hráčov do zápasu bol pre nich nezvyklý. V družstve Plešivca mali miesto v zostave isté, u nás si ho museli pred každým zápasom vybojovať na tréningoch.“
- V Jelšave sa hrávala aj mestská liga, hráva sa ešte?
„V lete a jeseni prebiehala spomínaná rekonštrukcia kolkárne, namontovali sme síce staršie, použité stroje, ale s ukazovateľmi výsledkov, prerobili sme dosky pod kolkami, prerobili sme dopadisko gúľ, namontovali nové zariadenie na vracanie gúľ. Športový ruch na kolkárni teda trochu ustal, ale po Novom roku sa naplno rozbehla aj mestská liga. V súčasnosti beží už siedme kolo, výsledky a tabuľky sú pravidelne zverejňované na web stránkach mesta Jelšava, v sekcii šport a takisto v mesačníku mesta.“
- Ako je to s mládežou, darí sa vychovávať nové posily do áčka?
„S mládežou je to v našom športe asi tak, ako v každom inom. Je problém deti vytiahnuť na športoviská. Síce máme malé náznaky záujmu, ale fyzická náročnosť tohto športu je značná. Posilou do A tímu by mal byť v budúcnosti Ľudovít Koren ml., ktorý však túto sezónu nehrával kvôli zdravotným problémom. Viac adeptov na hru v A družstve vidím v záujme hráčov hrajúcich mestskú ligu. Získavajú skúsenosti pravidelnou hrou a toto je spôsob ako sa dostať do družstva, či už A alebo B družstva.“
- Sezóna skončila, čo vás čaká v najbližšom období.
„Po ukončení sezóny si dávame tzv. bonbónik v podobe štartu na veľkom turnaji vo Viedni.
Na takomto veľkom turnaji sa zúčastníme v tomto roku už druhýkrát. Na turnaj 1. kategórie medzinárodnej kolkárskej federácie vycestovala 12. januára 2012 štvorica našich hráčov do maďarského Szegedu. Nesklamali, výsledkami sa zaradili určite k prekvapeniam. Na turnaji, ktorého sa zúčastnila svetová špička a spolu 150 hráčov, sa Maroš Raffay zaradil na 32. miesto, keď sa mu podarilo zdolať reprezentantov viacerých krajín. Výkon 579 kolkov na tejto nie veľmi „padavej“ kolkárni bol výborný. Výkon 568 ďalšieho nášho hráča Ľudovíta Liptáka mu postačoval na 45. miesto. Na turnaji sa zúčastnili ešte Ivan Pašiak a Bohuslav Lipták, ktorí zhodili rovnaký počet kolkov 546. Tento výkon im zaručil taktiež postavenie ešte v prvej polovici štartového poľa. Hra a celkové vystúpenie našich hráčov boli o to cennejšie, že na dráhy nastupovali prakticky bez regenerácie po dlhej - Ako sa darilo jednotlivcom
V hodnotení jednotlivcov súťaže 1. ligy Východ sa najlepšie umiestnil Ľudovít Lipták na 10. mieste. Na 17. miesto sa po slabšej jesennej časti dostal Maroš Raffay s priemerom 549 kolkov. Tretím naším najlepším hráčom bol Július Baša na 25. mieste s priemerom 545 kolkov. Ďalšie umiestnenia: 44. Arpád Bráz – priemer 534 kolkov, 54. Bohuslav Lipták – 529, 56. Ivan Pašiak – 526, 67. Ľudovít Koren – 517. Mladý Tomáš Koren odohral len dva zápasy s priemerom 526 kolkov. Na majstrovstvách kraja jednotlivcov sme dosiahli jeden majstrovský titul, v kategórii seniorov Július Baša zvíťazil a postúpil na majstrovstvá SR. V tej istej kategórii bol na 3. mieste Ivan Pašiak, na postup to však nestačilo, postupovali len prví dvaja. Na majstrovstvá SR v kategórii dorastencov postúpil Tomáš Koren, ktorý sa umiestnil na majstrovstvách kraja na 4. mieste. V kategórii mužov sa nepodarilo postúpiť ani jednému, ale výsledky 13. miesto Ľudovíta Liptáka, 17. miesto Maroša Raffaya, 21. miesto Ľudovíta Korena sú pomerne dobré, v kraji hrá väčšina reprezentantov.
(Prevzaté z Korzára 1.5.2012)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.