Na časti tejto trasy vedúcej katastrom mesta Hnúšťa, vytvorilo mesto v auguste 2021 náučný chodník, ktorý je vôbec prvým na území tohto mesta. Je na ňom osadených šesť informačných tabúľ, podrobne približujúcich zaujímavé momenty histórie, ktoré sa tu odohrali. Autormi textov sú Patrik Beňuš a Roman Lebeda, tabule obsahujú aj stručné anglické zhrnutie.
Na náučný chodník sa dá nastúpiť po zelenej turistickej značke priamo z Hnúšte, alebo napojiť aj na troch miestach – od Kadlubu, zo sedla Brezina, alebo z časti Polom. Keďže náučný chodník kopíruje časť trasy historickej cesty, nejedná sa o okruh. Má 9 km a treba si na jeho prechod rezervovať asi 3 hodiny. Celý náučný chodník sa dá prejsť aj na bicykli.
Zastavenia náučného chodníka s náučnými tabuľami: 1. Nad Polomom – Lanová dráha Hačava – Burda, 2. Polom – Gemerské Machu Picchu, 3. Vyhliadkové miesto Laz – Cesta železnej rudy, 4. Sedlo Brezina – Legenda o Muránskej Venuši, 5. Nad Kadlubom – Dievčenský cintorín, 6. Vyhliadka Cigán – Železné srdce Hnúšte.
Prvá tabuľa je nad obcou Polom, konkrétne na mieste vrcholovej stanice lanovky Hačava – Burda. Vypovedá o tejto lanovej dráhe, objavení mastenca a magnezitu, histórii i súčasnosti ťažby a spracovania. Od roku 1903 týmto miestom viedla nákladná lanová dráha na prepravu magnezitu. Dodnes sa tu ukrývajú základy stožiarov, ktoré viedli na 5 kilometrov vzdialenú Burdu, kde sa nachádzali magnezitové ložiská, ruiny domu, ktorý slúžil sa ubytovanie správcu i základy vrcholovej stanice lanovky. Na lúčke na severozápade je v hĺbke fabrika, do ktorej lanovka prudkým klesaním pokračovala.
Druhá tabuľa je osadená priamo v obci Polom, dnes mestskej časti Hnúšte, dokumentuje históriu dedinky, ktorú pre svoju nadmorskú výšku a uzavretosť od civilizácie nazývajú aj gemerské Machu Picchu. Bývalá banícka osada sa v súčasnosti vyľudňuje a domy sa premieňajú na rekreačné objekty. Na prechádzke nad dedinou je výhľad na všetky svetové strany.
Tretia tabuľa stojí na vyhliadkovom mieste Laz. Venuje sa ťažbe a spracovaniu železnej rudy v regióne. Keďže leží na mieste, neďaleko ktorého viedla lanová dráha medzi Železníkom (vrch s plochým vrcholom na východe) a Likierom, opisuje zaujímavosti o tomto, na tú dobu výnimočnom technickom diele. Dodnes sú rovnakou trasou vedené elektrické stĺpy vysokého napätia, pod ktorými by sa našli desiatky betónových základov niekdajšej 13-kilometrovej lanovky, ktorá v časoch najväčšej slávy prepravovala 700 ton železnej rudy denne.
Štvrtá tabuľa je v sedle Brezina. Približuje život a legendu o Márii Séčiovej, jej búrlivý, bojovný život, i smutný koniec. Jej životný príbeh je taký silný, že nezmizol z povedomia ľudí ani vplyvom času.
Piata tabuľa je umiestnená nad osadou Kadlub. Miesto je nazvané Dievčenský cintorín, kde počas tatárskeho vpádu bojovali odvážne dievčatá z Rimavského Brezova. Udalosť sa odohrala v 13. storočí niekde v týchto v miestach na pomedzí chotárov Rimavského Brezova, Hnúšte a Kyjatíc. Na tejto tabuli je opísaný celý príbeh podľa legendy Jána Poničana.
Na vrchu Cigán je šiesta tabuľa. Pod nohami leží celý priemyselný park, vďaka ktorému Hnúšťa vyrástla z dedinky na mestečko a na tabuli je popísaná história priemyslu mesta, najmä dejiny železolejárne v Maši a železiarne v Likieri.
Súčasťou náučného chodníka sú aj dve vyhliadkové miesta. Jedno na vrchu Cigán nad Rimavským Brezovom, odkiaľ je výhľad na celú Hnúšťu, Klenovec a v pozadí aj na Klenovský Vepor. Ide o vyhliadkové miesto, z ktorého sa dá urobiť najkrajšia fotografia mesta Hnúšťa. Druhé je na vrchu Laz medzi Brezinou a Polomom, odkiaľ je krásny severný výhľad na Ďumbier i Chopok. Na juhu vidieť najvyššie vrchy Maďarska a na východe historicky významný vrch Železník. Na tomto mieste je osadené 
umelecké dielo – železné kliešte umeleckého kováča Martina Jackuliaka z Rimavských Zalužian, ktorý svoje dielo pomenoval Pocta remeslu. Kováčske kliešte sú zväčšeninou reálnych klieští, vyrobené sú z oceľových tabúľ, dosahujú výšku 5,4 metra a vážia 200 kilogramov, navyše boli natreté fosforom, aby sa mohli zaskvieť pod hviezdnou oblohou a navodiť priam rozprávkovú atmosféru. Dielo sa môže pýšiť zápisom v Knihe slovenských rekordov ako najväčšie na Slovensku. Kliešte symbolizujú najslávnejšiu časť histórie mesta aj regiónu, časy, keď v Likieri postavili prvú koksovú pec na Slovensku a v Hnúšti sa v jej období vyrábalo najviac surového železa v celom Uhorsku. Popri veľkom závode v časti Likier stále fungovala menšia železolejáreň v Maši, kde až do roku 1923 vyrábali rôzne železné nástroje a aj takéto kliešte. Takže táto symbolika je skutočne úzko prepojená s históriou Hnúšte.
Viac informácií:
https://mesto.hnusta.sk/navstevnik/turisticke-informacne-centrum-hnusta/naucny-chodnik-marie-szechy/
https://www.rimava.sk/spravy-z-regionu/hnusta-naucny-chodnik-cesta-marie-szechy/
https://mynovohrad.sme.sk/c/22715957/hnusta-ma-o-atrakciu-viac-naucny-chodnik-kopirujuci-cestu-muranskej-venuse-je-plny-zaujimavosti.html
https://mynovohrad.sme.sk/c/22497132/na-gemeri-sa-zrodil-obri-unikat-klieste-martina-jackuliaka-meraju-vyse-pat-metrov.html
Marta Mikitová
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-