Pre mnohých ľudí sú však tieto prívlastky len snom. Grantový program Darujte Vianoce preto dáva príležitosť ľuďom s dobrým srdcom, ktorí chcú pomôcť tam, kde je to naozaj potrebné, jednoducho darovať krajšie Vianoce. Jedinečnosťou grantového programu je to, že žiadatelia nežiadajú o pomoc pre seba, ale pre iných, a zároveň sa musia osobne spolupodieľať na samotnej realizácii pomoci. Pomôcť môžu deťom, ale aj dospelým bez rodiny či domova, ľuďom s vážnymi zdravotnými problémami či všetkým tým, ktorí trpia materiálnym nedostatkom. Program Darujte Vianoce chce motivovať ľudí, aby si všímali neľahké osudy ľudí vo svojom okolí, podelili sa o ich príbeh a prispeli svojím záujmom na zmiernenie ich ťažkej životnej situácie.
Tento rok sa program ešte viac upriamuje na pozornosť mladých ľudí a detí, ktorí sú v posledných ročníkoch významnou časťou žiadateľov o podporu. Aj preto sa Nadácia Orange spojila s projektom Detský čin roka, ktorý už niekoľko rokov poukazuje na nezištné a dobré skutky žiakov na základných školách, aby podporila na základných školách povedomie aj o tejto forme pomoci. „Veľmi si ceníme, že v posledných ročníkoch vidíme nárast žiadostí podaných deťmi či mladými ľuďmi. Je príjemné zistiť, že v dnešnej dobe nie sú mladým ľuďom ľahostajné neľahké osudy, ktoré poznajú vo svojom okolí. Budeme sa tešiť na každú žiadosť a aj keď nie je možné finančne podporiť všetky, morálne ocenenie bude patriť každému dobrému skutku,“ hovorí Andrea Cocherová, správkyňa Nadácie Orange.
V rámci 17. ročníka programu Darujte Vianoce poskytne Nadácia Orange na splnenie vianočných snov celkovú sumu 50 000 eur. Predkladateľom žiadosti môžu byť nielen jednotlivci, ale aj mimovládne organizácie, školské zariadenia, domovy sociálnych služieb, detské domovy, opatrovateľské služby, domovy pre seniorov či dokonca pracovné kolektívy. Žiadatelia o vianočnú podporu pre ľudí v núdzi môžu svoje projekty prihlasovať od 22. októbra do 14. novembra 2018 prostredníctvom elektronického formulára na stránke www.nadaciaorange.sk. Hodnotiaca komisia posúdi všetky zaslané projekty a vyberie tie, ktoré najviac vystihujú podstatu programu. Najdôležitejším kritériom pri posudzovaní projektov je osobná angažovanosť žiadateľa do plnenia projektu. Podporené žiadosti budú zverejnené po 3. decembri.
Špeciálne uznanie aj pre obetavých jednotlivcov
Nadácia Orange už po 14-krát udelí aj ocenenie Srdce na správnom mieste. Táto cena je morálnym uznaním pre výnimočného človeka, ktorý sa dlhodobo zapája do programu alebo preukazuje mimoriadne úsilie pri nezištnej pomoci ľuďom v núdzi a v oblasti filantropie.
Laureátkou ocenenia Srdce na správnom mieste sa v roku 2017 stala Margaréta Žigová, ktorá riadi denný stacionár Dúhový domček v Lučenci. Ten navštevujú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. Ľuďom s osudom, ktorý im nebol naklonený, pomáha už dlhé roky nielen vo svojom pracovnom, ale aj súkromnom živote. Do programu Darujte Vianoce sa pravidelne zapája od roku 2009. Minulý rok sa pred Vianocami rozhodla obdarovať šesť rodín, ktorých členovia navštevujú jej denný stacionár. Všetkým vytvorila štedrejšie Vianoce prostredníctvom vianočných potravín, ktoré si nemohli sami dovoliť. Taktiež navštívila 31-ročného Janka s mentálnym postihnutím, ktorému kúpila jeho obľúbené puzzle a na sviatky k sebe domov pozvala 18-ročnú Ivku, ktorá trpí mentálnym postihnutím a žije v domove sociálnych služieb.
O programe Darujte Vianoce
Grantový program Darujte Vianoce výrazne podporuje princíp individuálnej filantropie a občianskej angažovanosti. Motivuje ochotných a aktívnych filantropov, aby si všímali ťažké osudy ľudí vo svojom okolí a podieľali sa na zmiernení ich situácie. Všetky informácie o grantovom programe Darujte Vianoce nájdete na stránke www.nadaciaorange.sk.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.