z ktorého program podporí až 74 žiadostí, 64 projektov zrealizujú všímaví ľudia z Nitrianskeho kraja a z Prešovského kraja dostalo podporu 56 silných životných príbehov. Vďaka dobrým ľuďom a grantovému programu tak bude mať krajšie Vianoce dokopy až 6 030 ľudí, pre ktorých žiadatelia pripravili v predvianočnom období to, čo im najviac chýba.
Dobročinné žiadosti sa pred Vianocami najviac zaujímali o rodiny v núdzi. S touto témou bude finančne podporených 118 projektov. Princíp individuálnej filantropie a osobné zaangažovanie sa do naplnenia projektu žiadatelia preukážu aj v zariadeniach sociálnych služieb a denných stacionároch, pre ktoré finančnú podporu žiadali v 54 projektoch. Pre seniorov a osamelých ľudí žiadalo pomoc 53 projektov.
„V Nadácii Orange si veľmi vážime tých, ktorým nie sú ľahostajné neľahké osudy ľudí, s ktorými sa stretávajú vo svojom okolí. Teší nás pokračujúci trend z posledných ročníkov, ktorý potvrdzuje zvýšený záujem mladých ľudí a školských tímov pomáhať iným. A aj keď nemôžeme finančne podporiť všetky projekty, morálne ocenenie patrí každému dobrému skutku,“ hovorí Milica Danková, manažérka Nadácie Orange a špecialistka CR.
Do programu Darujte Vianoce sa zapojili aj zamestnanci spoločnosti Orange Slovensko, ktorí vyzbierali sumu 1473 eur. Tá pokryje podporu ďalších 6 príbehov.
Podporené projekty
Hodnotiacu komisiu programu tento rok oslovil napríklad príbeh, ktorý predložila pani Katarína z Námestova pre týrané ženy a matky z krízového centra Dom Charitas Sv. Hildegardy z Bingenu v Rabči. Žiadateľka chcela obdarovať klientky tohto zariadenia, ktoré pred neľahkým osudom našli spolu so svojimi deťmi strechu nad hlavou v krízovom centre. Pani Katarína by rovnako chcela potešiť aj tri zamestnankyne Domu Charitas, ktoré týmto ženám a ich deťom pomáhajú aj nad rámec pracovného času a vlastných síl. Cieľom projektu bolo darovať im jeden deň, kedy sa budú môcť opäť cítiť krásne, a to zorganizovaním Dňa pre ženy, počas ktorého budú klientkam a zamestnankyniam krízového centra poskytnuté kadernícke a kozmetické služby.
Tieto služby zabezpečili žiaci Strednej odbornej školy podnikania a služieb v Námestove.
Odmenený bol aj príbeh, ktorý zaslali žiaci Základnej školy sv. Dona Bosca zo Zlatých Moraviec. Deti chcú pomôcť ľuďom zo Svetla ZSS Olichov prežiť vianočné sviatky tak, ako si ich mnohí pamätajú z mladosti. V predvianočnom období spolu s klientmi piekli a zdobili medovníky, seniorom vyzdobili stromček vlastnoručne vyrobenými dekoráciami.
Obdiv a podporu grantového programu Darujte Vianoce získali aj študenti gymnázia v Martine. Tí už dlhodobo spolupracujú so zdravotne a mentálne postihnutými dospelými v domácej starostlivosti. Pripravujú pre nich aktivity, učia ich, a tým pomáhajú ich rodičom. Počas predvianočných aktivít sa rozhodli pripraviť pre tieto rodiny bohatší program, v rámci ktorého budú rozvíjať ich kreativitu a zručnosti v tvorivých dielňach a v krátkej divadelnej inscenácii.
Barbora Oberučová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.