Ináč by nebol zabezpečený letový deň. Nasledujúci deň, ihneď po raňajkách, som sa pustil do práce. Defekty na Erenke sa robili veľmi ťažko. Bolo potrebné z disku vyraziť zaisťovací oceľový kruh. Samému to bolo veľmi ťažké. Boli sme však dobrý kolektív. Za pol hodiny mi došli z autoparku pomôcť asi štyria kamaráti, ktorých priviedol Jožo Gažúr. Vedeli, že sám to nezvládnem. Pustili sme sa do práce. Búchanie kladív a ruch okolo opráv pritiahol k nám „Moriaka“. Oboril sa na mojich kamarátov, ktorí mi pomáhali. „Kto vás na tuhle práci zadelil? Nemáte své úkoly? Dle vojenského řádu za udržování vojenské techniky v pořádku je zodpovedný voják, kterému to bylo přidelené, a to je vojín Slavkay.“ Vo mne zovrela zlosť. Takým ostravským spôsobom som mu to vysvetlil. Strčte si svoj vojenský řád do zadku, alebo hľadajte v ňom to, koľko vozidiel môže mať pridelené jeden vodič. Dajte nám aj po desať samopalov, aby sme mohli lepšie brániť našu vlasť. Moriak nabral svojú typickú tmavobordovú farbu a vyhrkol: „Vojín Slavkay. Se mnou budete mluvit slušne! To vaše vystupováni budu řešit podle třestního řádu večer v rozkaze.“ Odpovedal som mu, že má na to právo ako môj veliteľ. Ja mám tiež právo požiadať náčelníka štábu o rozhovor. Požiadam majora Koubka, aby posúdil, či uložením nesplniteľného úkolu, nie je z vašej strany voči mne „šikanovanie“. Zháčil sa, onemel, bez slova sa otočil a odišiel. Vyprevadili sme ho polohlasnými, nie práve najslušnejšími nadávkami. Naša akcia „defekty“ sa podarila a do obeda cisterny stáli na vlastných „nohách“ a v pozore „dle vojenských řádu a předpisú“. Vo večernom rozkaze som dostal za neslušné správanie „dútku“ a zarazené vychádzky na 10 dní. Prakticky to nebol žiadny trest, lebo v čase preškoľovania pilotov na IL-28-čky, boli stále letové dni a z autoroty nepustili na vychádzku ani nohu. Tento incident však medzi „Moriakom“ a mnou vyostril vzájomnú nevraživosť, ktorá nám vydržala až do posledného dňa mojej vojenčiny.
Sympatický pilot-kuriér
Krátko po tej príhode s Erenami, mi bolo vo večernom rozkaze uložené, aby som ráno o siedmej pristavil cisternu Erenu pred budovu veliteľstva pluku. Po prečítaní rozkazu mi „Moriak“ osobne zdôrazňoval, aby som ráno bol presný, lebo kuriér, ktorý letí do Prahy na veliteľstvo letectva, má presne stanovený čas odletu. Neodpustil si ešte poznámku „ať jste řádne ustrojen“. Pomyslel som si svoje. Ráno som si však dal na výzore záležať, lebo v budove pluku sídlili samé vysoké šarže a človek nevie na akého čudáka natrafí. Vyholený, našľapaný Pitralonom som naštartoval Erenu a päť minút pred siedmou už som stál pred budovou pluku. Na moje prekvapenie, na chodníku stál npor. Polák s nadporučíčkou v modrej uniforme. Bola to pekná sympatická blondína, vyššej štíhlej postavy. Uniforma jej sedela ako uliata a v ruke mala veľkú koženú tašku. Podišiel som k nej, vzorovo zasalutoval a zahlásil, že vozidlo som pristavil podľa rozkazu. Usmiala sa a povedala, že môžeme ísť. Obrátila sa k Polákovi. Povedala mu, že ju ostanem čakať na letisku, lebo nevie presne kedy priletí späť. Moriak sa podlízavo ukláňal a koktal „jó, jó, jó, to je v pořádku“. Ukláňajúc sa, salutoval a odchádzal. Pripadal mi ako „šašo jójójó“. Otvoril som jej dvere na kabíne. S úsmevom si sadla a vyhlásila, že ešte sa v cisterne neviezla. Išiel som normálne 70-kou. Došli sme na stojánku, kde mechanici Pepo s Harym už mali Štorch naštartovaný a motor bežal na malé obrátky. Nadporučíčka nasadla do lietadla a odletela. My sme si znovu začali užívať, tentokrát „slasti“ vojenčiny. Jeden z nich doniesol z jedálne pre letcov tzv. L-norma, nejaké výborné jedlo, ja som odišiel do Army kúpiť pivo. Lebedili sme si pri hudbe „Laxenberg“, čo Hary pustil z rádia Siebla. Pred štvrtou sme začuli bzučať „komára“, ako sme nazývali Štorcha. Za chvíľu sa objavil nad lesíkom za „ranvejou“ a po chvíli hladko pristál. Nadporučíčka šikovne narolovala s lietadlom na stojánku a odišla do jedálne najesť sa. Keď nasadla do Ereny, z tašky mi vysypala na sedadlo samé dobrôtky, ktoré pozberala v jedálni. Boli to čokolády, cukríky, napolitánky aj ovocie. To všetko dostávali letci ako prídavok k jedlu, ale oni to už ani nejedli, ani nebrali so sebou. Nadporučíčke sa zapáčilo mať osobnú dopravu s cisternou, tak si ma stále vyžiadávala na dovoz aj na plnenie lietadla. Mechanici mi povedali, že sa nedávno vydala za jedného poručíka – meteorológa, ktorý slúžil na riadiacej veži. Bývali na sídlisku v Přerove. Predtým, keď priletela neskoršie, mala ťažkosti dostať sa z letiska do mesta, preto jej odvoz a dovoz s cisternou veľmi vyhovoval. S Pepom a Harym sme často tipovali, že kto u nich doma velí. Poručík a či nadporučík. Či má povolené poručík byť na nadporučíčke, alebo musí to byť opačne. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tie dobrôtky mi stále donášala, keď priletela, a ja som to rozdával chlapcom na izbe.
Nakoľko sme nemali na letisku vlastnú nádrž na benzín, musel som plniť moje cisterny na letiskách v rôznych mestách republiky. Dodávku benzínu vybavoval náčelník PHM npor. Davidek, ktorý mi dal žiadanku a s cisternou som išiel na určené letisko po benzín. Najčastejšie som chodil po benzín do Chocne, Brna, Prostějova a niekoľko ráz som bol aj na letisku Mokraď pri Liptovskom Mikuláši. S cisternou Tatrou aj s cisternovým vlekom o obsahu 3000 litrov som sa vracal zo Slovenska prevažne cez horské priechody Makov alebo cez Starý Hrozenkov, čo boli náročné a vyčerpávajúce jazdy. Na jazdy som sa pripravoval veľmi svedomito, lebo som si bol vedomý, že keď mi niečo na vozidle zlyhá, všetko si musím vyriešiť sám. Nikdy ma zo služobnej cesty nepritiahli, čo bol výsledok mojej dobrej a svedomitej prípravy vozidla.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).