Ináč by nebol zabezpečený letový deň. Nasledujúci deň, ihneď po raňajkách, som sa pustil do práce. Defekty na Erenke sa robili veľmi ťažko. Bolo potrebné z disku vyraziť zaisťovací oceľový kruh. Samému to bolo veľmi ťažké. Boli sme však dobrý kolektív. Za pol hodiny mi došli z autoparku pomôcť asi štyria kamaráti, ktorých priviedol Jožo Gažúr. Vedeli, že sám to nezvládnem. Pustili sme sa do práce. Búchanie kladív a ruch okolo opráv pritiahol k nám „Moriaka“. Oboril sa na mojich kamarátov, ktorí mi pomáhali. „Kto vás na tuhle práci zadelil? Nemáte své úkoly? Dle vojenského řádu za udržování vojenské techniky v pořádku je zodpovedný voják, kterému to bylo přidelené, a to je vojín Slavkay.“ Vo mne zovrela zlosť. Takým ostravským spôsobom som mu to vysvetlil. Strčte si svoj vojenský řád do zadku, alebo hľadajte v ňom to, koľko vozidiel môže mať pridelené jeden vodič. Dajte nám aj po desať samopalov, aby sme mohli lepšie brániť našu vlasť. Moriak nabral svojú typickú tmavobordovú farbu a vyhrkol: „Vojín Slavkay. Se mnou budete mluvit slušne! To vaše vystupováni budu řešit podle třestního řádu večer v rozkaze.“ Odpovedal som mu, že má na to právo ako môj veliteľ. Ja mám tiež právo požiadať náčelníka štábu o rozhovor. Požiadam majora Koubka, aby posúdil, či uložením nesplniteľného úkolu, nie je z vašej strany voči mne „šikanovanie“. Zháčil sa, onemel, bez slova sa otočil a odišiel. Vyprevadili sme ho polohlasnými, nie práve najslušnejšími nadávkami. Naša akcia „defekty“ sa podarila a do obeda cisterny stáli na vlastných „nohách“ a v pozore „dle vojenských řádu a předpisú“. Vo večernom rozkaze som dostal za neslušné správanie „dútku“ a zarazené vychádzky na 10 dní. Prakticky to nebol žiadny trest, lebo v čase preškoľovania pilotov na IL-28-čky, boli stále letové dni a z autoroty nepustili na vychádzku ani nohu. Tento incident však medzi „Moriakom“ a mnou vyostril vzájomnú nevraživosť, ktorá nám vydržala až do posledného dňa mojej vojenčiny.
Sympatický pilot-kuriér
Krátko po tej príhode s Erenami, mi bolo vo večernom rozkaze uložené, aby som ráno o siedmej pristavil cisternu Erenu pred budovu veliteľstva pluku. Po prečítaní rozkazu mi „Moriak“ osobne zdôrazňoval, aby som ráno bol presný, lebo kuriér, ktorý letí do Prahy na veliteľstvo letectva, má presne stanovený čas odletu. Neodpustil si ešte poznámku „ať jste řádne ustrojen“. Pomyslel som si svoje. Ráno som si však dal na výzore záležať, lebo v budove pluku sídlili samé vysoké šarže a človek nevie na akého čudáka natrafí. Vyholený, našľapaný Pitralonom som naštartoval Erenu a päť minút pred siedmou už som stál pred budovou pluku. Na moje prekvapenie, na chodníku stál npor. Polák s nadporučíčkou v modrej uniforme. Bola to pekná sympatická blondína, vyššej štíhlej postavy. Uniforma jej sedela ako uliata a v ruke mala veľkú koženú tašku. Podišiel som k nej, vzorovo zasalutoval a zahlásil, že vozidlo som pristavil podľa rozkazu. Usmiala sa a povedala, že môžeme ísť. Obrátila sa k Polákovi. Povedala mu, že ju ostanem čakať na letisku, lebo nevie presne kedy priletí späť. Moriak sa podlízavo ukláňal a koktal „jó, jó, jó, to je v pořádku“. Ukláňajúc sa, salutoval a odchádzal. Pripadal mi ako „šašo jójójó“. Otvoril som jej dvere na kabíne. S úsmevom si sadla a vyhlásila, že ešte sa v cisterne neviezla. Išiel som normálne 70-kou. Došli sme na stojánku, kde mechanici Pepo s Harym už mali Štorch naštartovaný a motor bežal na malé obrátky. Nadporučíčka nasadla do lietadla a odletela. My sme si znovu začali užívať, tentokrát „slasti“ vojenčiny. Jeden z nich doniesol z jedálne pre letcov tzv. L-norma, nejaké výborné jedlo, ja som odišiel do Army kúpiť pivo. Lebedili sme si pri hudbe „Laxenberg“, čo Hary pustil z rádia Siebla. Pred štvrtou sme začuli bzučať „komára“, ako sme nazývali Štorcha. Za chvíľu sa objavil nad lesíkom za „ranvejou“ a po chvíli hladko pristál. Nadporučíčka šikovne narolovala s lietadlom na stojánku a odišla do jedálne najesť sa. Keď nasadla do Ereny, z tašky mi vysypala na sedadlo samé dobrôtky, ktoré pozberala v jedálni. Boli to čokolády, cukríky, napolitánky aj ovocie. To všetko dostávali letci ako prídavok k jedlu, ale oni to už ani nejedli, ani nebrali so sebou. Nadporučíčke sa zapáčilo mať osobnú dopravu s cisternou, tak si ma stále vyžiadávala na dovoz aj na plnenie lietadla. Mechanici mi povedali, že sa nedávno vydala za jedného poručíka – meteorológa, ktorý slúžil na riadiacej veži. Bývali na sídlisku v Přerove. Predtým, keď priletela neskoršie, mala ťažkosti dostať sa z letiska do mesta, preto jej odvoz a dovoz s cisternou veľmi vyhovoval. S Pepom a Harym sme často tipovali, že kto u nich doma velí. Poručík a či nadporučík. Či má povolené poručík byť na nadporučíčke, alebo musí to byť opačne. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tie dobrôtky mi stále donášala, keď priletela, a ja som to rozdával chlapcom na izbe.
Nakoľko sme nemali na letisku vlastnú nádrž na benzín, musel som plniť moje cisterny na letiskách v rôznych mestách republiky. Dodávku benzínu vybavoval náčelník PHM npor. Davidek, ktorý mi dal žiadanku a s cisternou som išiel na určené letisko po benzín. Najčastejšie som chodil po benzín do Chocne, Brna, Prostějova a niekoľko ráz som bol aj na letisku Mokraď pri Liptovskom Mikuláši. S cisternou Tatrou aj s cisternovým vlekom o obsahu 3000 litrov som sa vracal zo Slovenska prevažne cez horské priechody Makov alebo cez Starý Hrozenkov, čo boli náročné a vyčerpávajúce jazdy. Na jazdy som sa pripravoval veľmi svedomito, lebo som si bol vedomý, že keď mi niečo na vozidle zlyhá, všetko si musím vyriešiť sám. Nikdy ma zo služobnej cesty nepritiahli, čo bol výsledok mojej dobrej a svedomitej prípravy vozidla.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.