Ináč by nebol zabezpečený letový deň. Nasledujúci deň, ihneď po raňajkách, som sa pustil do práce. Defekty na Erenke sa robili veľmi ťažko. Bolo potrebné z disku vyraziť zaisťovací oceľový kruh. Samému to bolo veľmi ťažké. Boli sme však dobrý kolektív. Za pol hodiny mi došli z autoparku pomôcť asi štyria kamaráti, ktorých priviedol Jožo Gažúr. Vedeli, že sám to nezvládnem. Pustili sme sa do práce. Búchanie kladív a ruch okolo opráv pritiahol k nám „Moriaka“. Oboril sa na mojich kamarátov, ktorí mi pomáhali. „Kto vás na tuhle práci zadelil? Nemáte své úkoly? Dle vojenského řádu za udržování vojenské techniky v pořádku je zodpovedný voják, kterému to bylo přidelené, a to je vojín Slavkay.“ Vo mne zovrela zlosť. Takým ostravským spôsobom som mu to vysvetlil. Strčte si svoj vojenský řád do zadku, alebo hľadajte v ňom to, koľko vozidiel môže mať pridelené jeden vodič. Dajte nám aj po desať samopalov, aby sme mohli lepšie brániť našu vlasť. Moriak nabral svojú typickú tmavobordovú farbu a vyhrkol: „Vojín Slavkay. Se mnou budete mluvit slušne! To vaše vystupováni budu řešit podle třestního řádu večer v rozkaze.“ Odpovedal som mu, že má na to právo ako môj veliteľ. Ja mám tiež právo požiadať náčelníka štábu o rozhovor. Požiadam majora Koubka, aby posúdil, či uložením nesplniteľného úkolu, nie je z vašej strany voči mne „šikanovanie“. Zháčil sa, onemel, bez slova sa otočil a odišiel. Vyprevadili sme ho polohlasnými, nie práve najslušnejšími nadávkami. Naša akcia „defekty“ sa podarila a do obeda cisterny stáli na vlastných „nohách“ a v pozore „dle vojenských řádu a předpisú“. Vo večernom rozkaze som dostal za neslušné správanie „dútku“ a zarazené vychádzky na 10 dní. Prakticky to nebol žiadny trest, lebo v čase preškoľovania pilotov na IL-28-čky, boli stále letové dni a z autoroty nepustili na vychádzku ani nohu. Tento incident však medzi „Moriakom“ a mnou vyostril vzájomnú nevraživosť, ktorá nám vydržala až do posledného dňa mojej vojenčiny.
Sympatický pilot-kuriér
Krátko po tej príhode s Erenami, mi bolo vo večernom rozkaze uložené, aby som ráno o siedmej pristavil cisternu Erenu pred budovu veliteľstva pluku. Po prečítaní rozkazu mi „Moriak“ osobne zdôrazňoval, aby som ráno bol presný, lebo kuriér, ktorý letí do Prahy na veliteľstvo letectva, má presne stanovený čas odletu. Neodpustil si ešte poznámku „ať jste řádne ustrojen“. Pomyslel som si svoje. Ráno som si však dal na výzore záležať, lebo v budove pluku sídlili samé vysoké šarže a človek nevie na akého čudáka natrafí. Vyholený, našľapaný Pitralonom som naštartoval Erenu a päť minút pred siedmou už som stál pred budovou pluku. Na moje prekvapenie, na chodníku stál npor. Polák s nadporučíčkou v modrej uniforme. Bola to pekná sympatická blondína, vyššej štíhlej postavy. Uniforma jej sedela ako uliata a v ruke mala veľkú koženú tašku. Podišiel som k nej, vzorovo zasalutoval a zahlásil, že vozidlo som pristavil podľa rozkazu. Usmiala sa a povedala, že môžeme ísť. Obrátila sa k Polákovi. Povedala mu, že ju ostanem čakať na letisku, lebo nevie presne kedy priletí späť. Moriak sa podlízavo ukláňal a koktal „jó, jó, jó, to je v pořádku“. Ukláňajúc sa, salutoval a odchádzal. Pripadal mi ako „šašo jójójó“. Otvoril som jej dvere na kabíne. S úsmevom si sadla a vyhlásila, že ešte sa v cisterne neviezla. Išiel som normálne 70-kou. Došli sme na stojánku, kde mechanici Pepo s Harym už mali Štorch naštartovaný a motor bežal na malé obrátky. Nadporučíčka nasadla do lietadla a odletela. My sme si znovu začali užívať, tentokrát „slasti“ vojenčiny. Jeden z nich doniesol z jedálne pre letcov tzv. L-norma, nejaké výborné jedlo, ja som odišiel do Army kúpiť pivo. Lebedili sme si pri hudbe „Laxenberg“, čo Hary pustil z rádia Siebla. Pred štvrtou sme začuli bzučať „komára“, ako sme nazývali Štorcha. Za chvíľu sa objavil nad lesíkom za „ranvejou“ a po chvíli hladko pristál. Nadporučíčka šikovne narolovala s lietadlom na stojánku a odišla do jedálne najesť sa. Keď nasadla do Ereny, z tašky mi vysypala na sedadlo samé dobrôtky, ktoré pozberala v jedálni. Boli to čokolády, cukríky, napolitánky aj ovocie. To všetko dostávali letci ako prídavok k jedlu, ale oni to už ani nejedli, ani nebrali so sebou. Nadporučíčke sa zapáčilo mať osobnú dopravu s cisternou, tak si ma stále vyžiadávala na dovoz aj na plnenie lietadla. Mechanici mi povedali, že sa nedávno vydala za jedného poručíka – meteorológa, ktorý slúžil na riadiacej veži. Bývali na sídlisku v Přerove. Predtým, keď priletela neskoršie, mala ťažkosti dostať sa z letiska do mesta, preto jej odvoz a dovoz s cisternou veľmi vyhovoval. S Pepom a Harym sme často tipovali, že kto u nich doma velí. Poručík a či nadporučík. Či má povolené poručík byť na nadporučíčke, alebo musí to byť opačne. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tie dobrôtky mi stále donášala, keď priletela, a ja som to rozdával chlapcom na izbe.
Nakoľko sme nemali na letisku vlastnú nádrž na benzín, musel som plniť moje cisterny na letiskách v rôznych mestách republiky. Dodávku benzínu vybavoval náčelník PHM npor. Davidek, ktorý mi dal žiadanku a s cisternou som išiel na určené letisko po benzín. Najčastejšie som chodil po benzín do Chocne, Brna, Prostějova a niekoľko ráz som bol aj na letisku Mokraď pri Liptovskom Mikuláši. S cisternou Tatrou aj s cisternovým vlekom o obsahu 3000 litrov som sa vracal zo Slovenska prevažne cez horské priechody Makov alebo cez Starý Hrozenkov, čo boli náročné a vyčerpávajúce jazdy. Na jazdy som sa pripravoval veľmi svedomito, lebo som si bol vedomý, že keď mi niečo na vozidle zlyhá, všetko si musím vyriešiť sám. Nikdy ma zo služobnej cesty nepritiahli, čo bol výsledok mojej dobrej a svedomitej prípravy vozidla.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-