Ináč by nebol zabezpečený letový deň. Nasledujúci deň, ihneď po raňajkách, som sa pustil do práce. Defekty na Erenke sa robili veľmi ťažko. Bolo potrebné z disku vyraziť zaisťovací oceľový kruh. Samému to bolo veľmi ťažké. Boli sme však dobrý kolektív. Za pol hodiny mi došli z autoparku pomôcť asi štyria kamaráti, ktorých priviedol Jožo Gažúr. Vedeli, že sám to nezvládnem. Pustili sme sa do práce. Búchanie kladív a ruch okolo opráv pritiahol k nám „Moriaka“. Oboril sa na mojich kamarátov, ktorí mi pomáhali. „Kto vás na tuhle práci zadelil? Nemáte své úkoly? Dle vojenského řádu za udržování vojenské techniky v pořádku je zodpovedný voják, kterému to bylo přidelené, a to je vojín Slavkay.“ Vo mne zovrela zlosť. Takým ostravským spôsobom som mu to vysvetlil. Strčte si svoj vojenský řád do zadku, alebo hľadajte v ňom to, koľko vozidiel môže mať pridelené jeden vodič. Dajte nám aj po desať samopalov, aby sme mohli lepšie brániť našu vlasť. Moriak nabral svojú typickú tmavobordovú farbu a vyhrkol: „Vojín Slavkay. Se mnou budete mluvit slušne! To vaše vystupováni budu řešit podle třestního řádu večer v rozkaze.“ Odpovedal som mu, že má na to právo ako môj veliteľ. Ja mám tiež právo požiadať náčelníka štábu o rozhovor. Požiadam majora Koubka, aby posúdil, či uložením nesplniteľného úkolu, nie je z vašej strany voči mne „šikanovanie“. Zháčil sa, onemel, bez slova sa otočil a odišiel. Vyprevadili sme ho polohlasnými, nie práve najslušnejšími nadávkami. Naša akcia „defekty“ sa podarila a do obeda cisterny stáli na vlastných „nohách“ a v pozore „dle vojenských řádu a předpisú“. Vo večernom rozkaze som dostal za neslušné správanie „dútku“ a zarazené vychádzky na 10 dní. Prakticky to nebol žiadny trest, lebo v čase preškoľovania pilotov na IL-28-čky, boli stále letové dni a z autoroty nepustili na vychádzku ani nohu. Tento incident však medzi „Moriakom“ a mnou vyostril vzájomnú nevraživosť, ktorá nám vydržala až do posledného dňa mojej vojenčiny.
Sympatický pilot-kuriér
Krátko po tej príhode s Erenami, mi bolo vo večernom rozkaze uložené, aby som ráno o siedmej pristavil cisternu Erenu pred budovu veliteľstva pluku. Po prečítaní rozkazu mi „Moriak“ osobne zdôrazňoval, aby som ráno bol presný, lebo kuriér, ktorý letí do Prahy na veliteľstvo letectva, má presne stanovený čas odletu. Neodpustil si ešte poznámku „ať jste řádne ustrojen“. Pomyslel som si svoje. Ráno som si však dal na výzore záležať, lebo v budove pluku sídlili samé vysoké šarže a človek nevie na akého čudáka natrafí. Vyholený, našľapaný Pitralonom som naštartoval Erenu a päť minút pred siedmou už som stál pred budovou pluku. Na moje prekvapenie, na chodníku stál npor. Polák s nadporučíčkou v modrej uniforme. Bola to pekná sympatická blondína, vyššej štíhlej postavy. Uniforma jej sedela ako uliata a v ruke mala veľkú koženú tašku. Podišiel som k nej, vzorovo zasalutoval a zahlásil, že vozidlo som pristavil podľa rozkazu. Usmiala sa a povedala, že môžeme ísť. Obrátila sa k Polákovi. Povedala mu, že ju ostanem čakať na letisku, lebo nevie presne kedy priletí späť. Moriak sa podlízavo ukláňal a koktal „jó, jó, jó, to je v pořádku“. Ukláňajúc sa, salutoval a odchádzal. Pripadal mi ako „šašo jójójó“. Otvoril som jej dvere na kabíne. S úsmevom si sadla a vyhlásila, že ešte sa v cisterne neviezla. Išiel som normálne 70-kou. Došli sme na stojánku, kde mechanici Pepo s Harym už mali Štorch naštartovaný a motor bežal na malé obrátky. Nadporučíčka nasadla do lietadla a odletela. My sme si znovu začali užívať, tentokrát „slasti“ vojenčiny. Jeden z nich doniesol z jedálne pre letcov tzv. L-norma, nejaké výborné jedlo, ja som odišiel do Army kúpiť pivo. Lebedili sme si pri hudbe „Laxenberg“, čo Hary pustil z rádia Siebla. Pred štvrtou sme začuli bzučať „komára“, ako sme nazývali Štorcha. Za chvíľu sa objavil nad lesíkom za „ranvejou“ a po chvíli hladko pristál. Nadporučíčka šikovne narolovala s lietadlom na stojánku a odišla do jedálne najesť sa. Keď nasadla do Ereny, z tašky mi vysypala na sedadlo samé dobrôtky, ktoré pozberala v jedálni. Boli to čokolády, cukríky, napolitánky aj ovocie. To všetko dostávali letci ako prídavok k jedlu, ale oni to už ani nejedli, ani nebrali so sebou. Nadporučíčke sa zapáčilo mať osobnú dopravu s cisternou, tak si ma stále vyžiadávala na dovoz aj na plnenie lietadla. Mechanici mi povedali, že sa nedávno vydala za jedného poručíka – meteorológa, ktorý slúžil na riadiacej veži. Bývali na sídlisku v Přerove. Predtým, keď priletela neskoršie, mala ťažkosti dostať sa z letiska do mesta, preto jej odvoz a dovoz s cisternou veľmi vyhovoval. S Pepom a Harym sme často tipovali, že kto u nich doma velí. Poručík a či nadporučík. Či má povolené poručík byť na nadporučíčke, alebo musí to byť opačne. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tie dobrôtky mi stále donášala, keď priletela, a ja som to rozdával chlapcom na izbe.
Nakoľko sme nemali na letisku vlastnú nádrž na benzín, musel som plniť moje cisterny na letiskách v rôznych mestách republiky. Dodávku benzínu vybavoval náčelník PHM npor. Davidek, ktorý mi dal žiadanku a s cisternou som išiel na určené letisko po benzín. Najčastejšie som chodil po benzín do Chocne, Brna, Prostějova a niekoľko ráz som bol aj na letisku Mokraď pri Liptovskom Mikuláši. S cisternou Tatrou aj s cisternovým vlekom o obsahu 3000 litrov som sa vracal zo Slovenska prevažne cez horské priechody Makov alebo cez Starý Hrozenkov, čo boli náročné a vyčerpávajúce jazdy. Na jazdy som sa pripravoval veľmi svedomito, lebo som si bol vedomý, že keď mi niečo na vozidle zlyhá, všetko si musím vyriešiť sám. Nikdy ma zo služobnej cesty nepritiahli, čo bol výsledok mojej dobrej a svedomitej prípravy vozidla.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a