lebo mal gazdovstvo, role, kravky aj koňa, o čo sa musela sama starať jeho mladá žena. Stravu nám pravidelne vozil Janko Kožuško na svojom skriňovom Áčku Praga - 150. Mali sme toľko jedla, že sme kŕmili aj dvoch psíkov, ktorých niektorý kamarát doniesol z blízkej dediny Bochoř. Na naše šťastie nikdy sme nemuseli stravu vracať, lebo Honza Zelfl mal taký apetít ako ten „pažravec Baloun“ v Haškovom románe o Švejkovi. Večer pojedol všetky zvyšky, čo ostali vo várniciach od večere. Na vychádzky sme mohli chodiť po zamestnaní. Polovica mužstva jeden deň a druhá polovica druhý deň. Časť mužstva musela ostať na pohotovosti pre prípad potreby na letisku. Cisternári s LRX-om mali pokoj celú noc. Ja som mal dva cisterny. V Erene som mal benzín 87 oktánový a v Tatre 95 oktánový. Mňa často budili v noci, lebo Rusi lietali bez ohlásenia v hociktorú dennú alebo nočnú dobu. Na našom letisku mali medzipristátie na doplnenie pohonných hmôt. Lietali na dopravných lietadlách „Líčkach“. Tak sme nazývali ich dopravné lietadlá. Bola to kópia amerických dopravných lietadiel zn. Dakota, ktoré Sovieti vyrábali v licencii. Od Dakoty sa líšili iba tým, že výstupné dvere mali na opačnej strane. Po niekoľkých plneniach a komunikácii s nimi som si osvojil potrebné ruské výrazy, aby som sa dohovoril. Keď som s cisternou došiel k lietadlu, pilot sa opýtal „kakoj u tebja kerasín“ (aký máš bezín). Odpovedal som „devenosto pjať“ (devädesiat päťku). Ukázal som pilotovi vzorku v skúmavke, obyčajne mávol rukou a povedal „charašó, zapravľaj“ (dobre, môžeš plniť). Oni vypísali nejakú faktúru za benzín. Pýtali sa ma na množstvo. Nadiktoval som im číslo podľa tankmetru v litroch. Oni to zapísali ako kilogramy. Keď som prepočítal kilogramy na litre, mal som 20 až 30 lítrov benzínu naviac. Potom niečo ukazovali na papier a stále omieľali „tvoja família“. Chceli vedieť moje meno. Nerozumel som čo chcú, preto som ich uisťoval, že moja família je na Slovensku a majú sa dobre. Pochopil som to až vtedy, keď mi podávali pero, papier napísaný azbukou a ukázali prstom „família, imja tvoje“. Tak som to podpísal. Rusi mi stále dali niečo na pamiatku, čokoládu, konfety (čokoládove cukríky) a raz mi dal jeden dôstojník na tie časy supermoderné slnečné okuliare. Starí mazáci-frajeri silou-mocou chceli odo mňa tieto okuliare kúpiť. Nepredal som, ale za krabičku cigariet som ich požičiaval, keď išli do mesta na rande, aby sa mohli pred frajerkou vytiahnuť.
Celkove som mohol hodnotiť, že na vojenčine prežívam pohodu. Zákonitosť v živote je už raz taká, že po čase príde niečo, čo naštrbí náš pokoj. V jeden pekný deň som sa v autoparku opaľoval na slniečku. Okolo deviatej k nám zavítal jeden major vo funkcii riadiacieho lietania. Hľadal cisternára s benzínom. Prihlásil som sa. Nariadil mi, aby som sa riadne ustrojil, lebo okolo desiatej priletí Dakota - Líčko s vysokými sovietskymi dôstojníkmi. Lietadlo bude potrebné doplniť. Mám sa postaviť s cisternou na lúku k hangáru, tam to lietadlo naroluje. Vzorne upravený som pristavil cisternu na určené miesto a čakal. Za malú chvíľu očakávané lietadlo pristálo. Technik navigátor nasmeroval lietadlo na lúku vedľa mojej cisterny. Keď pilot vypol motory, otvorili sa dvere a z dverí vystrčili obyčajný rebrík. Po rebríku začali zostupovať dolu bruchatí sovietski vyšší dôstojníci. Pri zostupe im na hrudi cinkalo množstvo navešaných medajlí. Ich brigadírky mali o desať centimetrov väčší priemer ako nosili naši dôstojníci a nohavice mali široké, možno až 35 centimetrov. Pri chôdzi sa im hompáľali ako zástavy, akoby mali slúžiť na ovievanie topánok. U nás bola móda užších nohavíc, preto mi pripadali ako takí smiešní dedkovia. Postavili sa do polkruhu. Boli asi dvadsiati. Nakoniec vystúpil mladý nadporučík, ktorý im robil takého „poskoka“. Dedkovia boli v hodnosti od majora po plukovníka. Jeden z nich sa obrátil na mňa s otázkou, aký mám benzín. Povedal som po rusky, že 95-ku. Pýtal odo mňa vzorku. Pred ich zrakmi som napustil z odkaľovača skúmavku a podal im. Pozeral prvý oproti slnku a podal nasledujúcemu. Skúmavka putovala po celom polkruhu rozostavených „dedkov“, ktorí ňou potriasali a múdro si ju obzerali. Nikto z nich nič nevyriekol. Najstarší z nich niečo dôverne povedal mladému nadporučikovi, ktorý vybehol hore po rebríku a zmizol v útrobách lietadla. O chvíľu sa vynoril, nesúc prázdnu päťlitrovú fľašu od nakladaných uhoriek, pristúpil ku mne a povedal, že skúmavka je malá a nedá sa zistiť či benzín neobsahuje znečistenie pevnými časticami. Dal fľašu pod odkaľovač, aby som do nej napustil benzín. Stačilo mu asi dva litre. Vymyl fľašu a vylial benzín na zem ku cisterne. Naštval som sa a povedal, že stačí jedna odhodená zápalka alebo ohorok z cigarety a vypukne požiar. Ohrozí cisternu aj lietadlo. Zháčil sa. Napustil som mu asi do polovice fľaše, a tá putovala tak isto ako skúmavka. A výsledok? Vyhlásili, že benzín nevyhovuje. Obrátili sa na nášho majora, vedúceho lietania, aby zabezpečil inú cisternu s benzínom. Ten sa od strachu dobre neposral. Oboril sa na mňa, že ako je to možné, že mám nevyhovujúci benzín, že z toho vyvodí dôsledky a že budem podľa predpisov potrestaný. Ukázal som mu potvrdenie technika lietania, ktorý každý deň skontroloval filtre na hadiciach aj na čerpacom zariadení a podľa vzorky z odkaľovača uznal benzín za nezávadný. Sadol si ku mne do kabíny cisterny a prikázal, že ideme na druhú stranu letiska, kde sídlil 11. Letištný prápor. Tam vybavil, aby oni poslali ich cisternu s benzínom naplniť sovietske lietadlo. Vrátili sme sa, doprevádzaní cisternou z jedenástky. Ja som zastavil na ceste a vodič druhej cisterny zašiel až k lietadlu. Ten cirkus sa opakoval s tým rozdielom, že cisterna z 11-ky mala benzín 87 oktánový, čo som zďaleka videl, lebo mal modrú farbu oblohy. Ten vyhovoval iba do menších lietadiel. Napriek tomu tí ruskí lampasáci to hodinu prezerali a potom vyhlásili, že benzín je nevyhovujúci. Major sa krvopotne potil. Už cítil ako bude „sprdnutý“ za takéto medzinárodné fiasko, že nebol schopný doplniť vyhovujúce palivo a k tomu všetkému do lietadla „magučevo Sovietskovo sajúza“. Šofér z 11-ky sa otočil a odišiel s cisternou preč. Major pobehoval ako spráskaný pes, „sakra co teď udeláme“. Bolo už asi pol jednej. Odrazu sa vo dverách lietadla objavil dôstojník. Bol iba v košeli, zelené rajtky, čierne lesklé čižmy, kučeravý blonďák s brigadírkou frajerský posunutou na temeno hlavy. Zívol, poobzeral sa, roztiahol ruky a zvučným hlasom veselo zvolal „krasota majá“. Bol to pilot lietadla. Dedkovia papaláši sa obrátili k nemu a najstarší „plukas“
mu niečo vysvetľoval. Podskok nadporučík bežal s uhorkovou fľašou ku mne, aby som mu napustil z odkaľovača benzín. So vzorkou utekal k pilotovi, ja som išiel pomaly za ním. Pilot nevenoval veľkú pozornosť benzínu vo fľaši, iba mne zakričal známe „kakoj kerasin?“, „devenosto piať“, „charašo, zapravľaj“ a zmizol v lietadle. Medzitým sa prišiel na cirkus pozrieť aj hlavný technik lietania. Povedal som mu, aký cirkus robili tí starí dedkovia, ktorí ani sami nevedia čo v benzíne hľadali. Vypadalo to, že robili iba divadlo, asi aby si pilot mohol vyspať včerajšiu opicu z vodky. Poskok vytiahol drevený rebrík, vhodný na oberanie jablk a náš technik lietania sa podujal sám naplniť nádrž lietadla. Najšťastnejší bol major, riadiací lietania. Odišiel na svoje stanovište, lebo pre tento incident sa nevenoval svojim povinnostiam riadiaceho lietania. Obecenstvo sa rozišlo. Ruskí oficíri sa vyškrabali do lietadla. Ja som zvinul hadice a čakal som na podpísanie faktúry. Pilot sa vyklonil z dverí a zakričal mi „zachadí v gosti“. Vyškrabal som sa do lietadla, porozhliadol sa a dobre, že som nespadol z nôh. Trup lietadla bol úplne vybrakovaný. Vypadalo to tam ako prázdny vagón nákladného vlaku. V zadnej časti boli naukladané nové pánske, dámske a detské bicykle. Bolo ich tam asi 15. Na podlahe, po obidvoch stranách boli dlhé drevené lavice, urobené z foršní bez operadiel. Na týchto laviciach poslušne sedela „generalita“ dedkov, oficírov. Boli to vysokí dôstojníci, ale „načálnik“ bol pilot. Vydal im tichý rozkaz a oni ho plnili. Jeden z nich mi bez slova podpísal môj záznam, kde som im pripísal aj benzín čo vyliali z odkaľovača na zem a oni mi zase dali podpisať ích tlačivo, z ktorého mi dali kópiu. Pilot im pokynul „no davaj“. Poslušne si zobrali kufríky spod lavice a začali rozbaľovať kartónové krabice. Každý mal v kufri dve až tri fľaše pálenky. Jeden z nich mi podstrčil krabicu a ponúkal ma „kušaj, eto saľotka“. Nevedel som čo to je, tak som si zobral, niečo biele na povrchu s bielymi kryštálikmi soli. Ako som to dával do úst, zacítil som pach ryby. Dal som to do úst, bolo to veľmi slané. Bola to vysušená solená ryba bez kože, také niečo ako morské filé. Na to mi pilot podával fľašu s pálenkou. „Pi.“ Nejako som vykoktal vetu „mne nevazmožna piť, ja šófer“. „Što nevazmožna, pasmatrí, ja piľót,“ a prevrátil z fľaše do seba viac ako deci pálenky. Potom mi rozkazovačne podal fľašu: „pi.“ Spomenul som si na článok šesť „rozkaz nadřízeného musí být splněn bez odmluv a včas“. Potiahol som si z fľaše podľa nášho vtedy najväčšieho vzoru, sovietskej armády, tiež riadný hlt. Pálenka bola výborná a silná. Pozrel som na etiketu a čítal nápis v auzbuke „Ruskoj alaš“. Bola to výborná pálenka, vlastne rascový likér, ale najmenej 60 percentný. Rozlúčil som sa a odišiel s cisternou do autoparku. Obedoval som, hlavu som mal trochu oťapenú od alašu, preto som si ľahol do kabíny a driemal. Prebral som sa na to, ako ruská Dakota - Líčko rolovala (pohyb lietadla po letisku s vlastným ťahom motora) na ranvej (vzletová a pristávacia dráha). Za malú chvíľu odleteli. Spokojne som podriemkaval. Asi o pol hodinu som počul pristávať ďalšiu Dakotu. Už som mal tak cvičené ucho, že som rozoznal značku lietadla podľa zvuku motora. Keď Dakota rolovala na stojánku, s údivom som zistil, že je to tá istá Dakota, ktorú som plnil. Zľakol som sa. Čo sa stalo? Čo keď majú poruchu kvôli palivu? Basa ma neminie, možno aj prokurátor. Zarolovali na to isté miesto, kde predtým stáli. Napäto som sledoval dianie pri lietadle z kabíny cisterny. Videl som, že k lietadlu ide s pohotovostným autom, major, riadiaci lietania. Dlho rozprával s pilotom. Odišiel a za chvíľu sa vrátil. Doviezol dvoch mechanikov, ktorí sa začali „šťúrať v motore“. Riadiaci lietania rozprával s oficírmi a rukou ukazoval smerom k nášmu poľnému autoparku. Od skupiny dôstojníkov sa odpojila štvorčlená skupina a kráčala po ceste smerom k autoparku. So stiahnutým zadkom som vystúpil z auta a upozornil Honzu Zelfla, že ide k nám vzácna návšteva. On bol trochu taký poplašenec, že sa už začal zajakávať. „Cococóó, co chtějí“. Prišli k rampe. Honza im začal podávať hlásenie, oni ho pohybom ruky umlčali a najstarší plukovník ukázal na mňa. Rozkazovačne povedal: „Beri mašínu, pajeďem v gorod.“ Honza sa obrátil ku mne, že čo chcú. Povedal som mu, že s cisternou chcú ísť do mesta. Zmohol sa iba na trhané da, da, dáá! Pristavil som cisternu a nevedel som ako štyroch ľudí do kabíny usadím. Oni to vyriešili sami. Traja brucháči sa vtisli do kabíny, že ma pritisli k dverám tak, že som nohou ledva dosiahol na plynový pedál. Nadporučíka poskoka vyhnali hore na cisternu, kde si sadol na pozdĺžnu plošinku, ktorá bola po obidvoch stranách cisterny. Slúžila k tomu, aby vodič mohol chodiť a nahliadnuť do jednotlivých nádrží a skontrolovať ich uzavretie. Mal som obavy, lebo na túto cestu som nemal povolenie.
Do cestovného príkazu som napísal „Letište-Přerov. Doprava sovietskych dôstojníkov“. Išiel som pomaly, lebo som sa bál, aby mi ten nadporučík niekde z cisterny nespadol. Tí starí „plukasi“ mi v kabíne začali vysvetľovať, že chcú nakúpiť topánky. Vyslovili sa veľmi pochvalne o kvalite našich topánok. Jeden z nich povedal „vaše botinky, vsie lúče mira“ (vaše topánky sú najlepšie na svete). Zaparkoval som pred veľkou Obuvou, z ktorej vyšli po viac ako hodine a každý z nich si niesol asi po päť krabíc s topánkami. Natlačili sa s tým do kabíny tak, že ani nevideli cez predné sklo, lebo boli zavalení krabicami až po strop kabíny. Bol som šťastný, keď vystúpili na letisku. Veľmi som sa na nich naštval. Nemám rád falošných ľudí. Oni, vysokí dôstojníci Sovietskej armády, ktorú nám stále kládli za vzor, takým nečestným špinavým spôsobom nafilmovali aféru s palivom, dokázali sa vrátiť vraj pre poruchu motora, a to všetko preto, aby pilot vydrichmal „opicu“ a oni aby si mohli nakúpiť topánky. Toto bola pre mňa veľmi silná káva. Preto, keď konečne ich Dakota odletela, uľavil som si po rusky, tak ako som sa od nich naučil. „Eto charašo! Ivan uže pašól v čórty“. Ešte nejakú nadávku po rusky som pridal, ale to nemôžem napísať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).