lebo mal gazdovstvo, role, kravky aj koňa, o čo sa musela sama starať jeho mladá žena. Stravu nám pravidelne vozil Janko Kožuško na svojom skriňovom Áčku Praga - 150. Mali sme toľko jedla, že sme kŕmili aj dvoch psíkov, ktorých niektorý kamarát doniesol z blízkej dediny Bochoř. Na naše šťastie nikdy sme nemuseli stravu vracať, lebo Honza Zelfl mal taký apetít ako ten „pažravec Baloun“ v Haškovom románe o Švejkovi. Večer pojedol všetky zvyšky, čo ostali vo várniciach od večere. Na vychádzky sme mohli chodiť po zamestnaní. Polovica mužstva jeden deň a druhá polovica druhý deň. Časť mužstva musela ostať na pohotovosti pre prípad potreby na letisku. Cisternári s LRX-om mali pokoj celú noc. Ja som mal dva cisterny. V Erene som mal benzín 87 oktánový a v Tatre 95 oktánový. Mňa často budili v noci, lebo Rusi lietali bez ohlásenia v hociktorú dennú alebo nočnú dobu. Na našom letisku mali medzipristátie na doplnenie pohonných hmôt. Lietali na dopravných lietadlách „Líčkach“. Tak sme nazývali ich dopravné lietadlá. Bola to kópia amerických dopravných lietadiel zn. Dakota, ktoré Sovieti vyrábali v licencii. Od Dakoty sa líšili iba tým, že výstupné dvere mali na opačnej strane. Po niekoľkých plneniach a komunikácii s nimi som si osvojil potrebné ruské výrazy, aby som sa dohovoril. Keď som s cisternou došiel k lietadlu, pilot sa opýtal „kakoj u tebja kerasín“ (aký máš bezín). Odpovedal som „devenosto pjať“ (devädesiat päťku). Ukázal som pilotovi vzorku v skúmavke, obyčajne mávol rukou a povedal „charašó, zapravľaj“ (dobre, môžeš plniť). Oni vypísali nejakú faktúru za benzín. Pýtali sa ma na množstvo. Nadiktoval som im číslo podľa tankmetru v litroch. Oni to zapísali ako kilogramy. Keď som prepočítal kilogramy na litre, mal som 20 až 30 lítrov benzínu naviac. Potom niečo ukazovali na papier a stále omieľali „tvoja família“. Chceli vedieť moje meno. Nerozumel som čo chcú, preto som ich uisťoval, že moja família je na Slovensku a majú sa dobre. Pochopil som to až vtedy, keď mi podávali pero, papier napísaný azbukou a ukázali prstom „família, imja tvoje“. Tak som to podpísal. Rusi mi stále dali niečo na pamiatku, čokoládu, konfety (čokoládove cukríky) a raz mi dal jeden dôstojník na tie časy supermoderné slnečné okuliare. Starí mazáci-frajeri silou-mocou chceli odo mňa tieto okuliare kúpiť. Nepredal som, ale za krabičku cigariet som ich požičiaval, keď išli do mesta na rande, aby sa mohli pred frajerkou vytiahnuť.
Celkove som mohol hodnotiť, že na vojenčine prežívam pohodu. Zákonitosť v živote je už raz taká, že po čase príde niečo, čo naštrbí náš pokoj. V jeden pekný deň som sa v autoparku opaľoval na slniečku. Okolo deviatej k nám zavítal jeden major vo funkcii riadiacieho lietania. Hľadal cisternára s benzínom. Prihlásil som sa. Nariadil mi, aby som sa riadne ustrojil, lebo okolo desiatej priletí Dakota - Líčko s vysokými sovietskymi dôstojníkmi. Lietadlo bude potrebné doplniť. Mám sa postaviť s cisternou na lúku k hangáru, tam to lietadlo naroluje. Vzorne upravený som pristavil cisternu na určené miesto a čakal. Za malú chvíľu očakávané lietadlo pristálo. Technik navigátor nasmeroval lietadlo na lúku vedľa mojej cisterny. Keď pilot vypol motory, otvorili sa dvere a z dverí vystrčili obyčajný rebrík. Po rebríku začali zostupovať dolu bruchatí sovietski vyšší dôstojníci. Pri zostupe im na hrudi cinkalo množstvo navešaných medajlí. Ich brigadírky mali o desať centimetrov väčší priemer ako nosili naši dôstojníci a nohavice mali široké, možno až 35 centimetrov. Pri chôdzi sa im hompáľali ako zástavy, akoby mali slúžiť na ovievanie topánok. U nás bola móda užších nohavíc, preto mi pripadali ako takí smiešní dedkovia. Postavili sa do polkruhu. Boli asi dvadsiati. Nakoniec vystúpil mladý nadporučík, ktorý im robil takého „poskoka“. Dedkovia boli v hodnosti od majora po plukovníka. Jeden z nich sa obrátil na mňa s otázkou, aký mám benzín. Povedal som po rusky, že 95-ku. Pýtal odo mňa vzorku. Pred ich zrakmi som napustil z odkaľovača skúmavku a podal im. Pozeral prvý oproti slnku a podal nasledujúcemu. Skúmavka putovala po celom polkruhu rozostavených „dedkov“, ktorí ňou potriasali a múdro si ju obzerali. Nikto z nich nič nevyriekol. Najstarší z nich niečo dôverne povedal mladému nadporučikovi, ktorý vybehol hore po rebríku a zmizol v útrobách lietadla. O chvíľu sa vynoril, nesúc prázdnu päťlitrovú fľašu od nakladaných uhoriek, pristúpil ku mne a povedal, že skúmavka je malá a nedá sa zistiť či benzín neobsahuje znečistenie pevnými časticami. Dal fľašu pod odkaľovač, aby som do nej napustil benzín. Stačilo mu asi dva litre. Vymyl fľašu a vylial benzín na zem ku cisterne. Naštval som sa a povedal, že stačí jedna odhodená zápalka alebo ohorok z cigarety a vypukne požiar. Ohrozí cisternu aj lietadlo. Zháčil sa. Napustil som mu asi do polovice fľaše, a tá putovala tak isto ako skúmavka. A výsledok? Vyhlásili, že benzín nevyhovuje. Obrátili sa na nášho majora, vedúceho lietania, aby zabezpečil inú cisternu s benzínom. Ten sa od strachu dobre neposral. Oboril sa na mňa, že ako je to možné, že mám nevyhovujúci benzín, že z toho vyvodí dôsledky a že budem podľa predpisov potrestaný. Ukázal som mu potvrdenie technika lietania, ktorý každý deň skontroloval filtre na hadiciach aj na čerpacom zariadení a podľa vzorky z odkaľovača uznal benzín za nezávadný. Sadol si ku mne do kabíny cisterny a prikázal, že ideme na druhú stranu letiska, kde sídlil 11. Letištný prápor. Tam vybavil, aby oni poslali ich cisternu s benzínom naplniť sovietske lietadlo. Vrátili sme sa, doprevádzaní cisternou z jedenástky. Ja som zastavil na ceste a vodič druhej cisterny zašiel až k lietadlu. Ten cirkus sa opakoval s tým rozdielom, že cisterna z 11-ky mala benzín 87 oktánový, čo som zďaleka videl, lebo mal modrú farbu oblohy. Ten vyhovoval iba do menších lietadiel. Napriek tomu tí ruskí lampasáci to hodinu prezerali a potom vyhlásili, že benzín je nevyhovujúci. Major sa krvopotne potil. Už cítil ako bude „sprdnutý“ za takéto medzinárodné fiasko, že nebol schopný doplniť vyhovujúce palivo a k tomu všetkému do lietadla „magučevo Sovietskovo sajúza“. Šofér z 11-ky sa otočil a odišiel s cisternou preč. Major pobehoval ako spráskaný pes, „sakra co teď udeláme“. Bolo už asi pol jednej. Odrazu sa vo dverách lietadla objavil dôstojník. Bol iba v košeli, zelené rajtky, čierne lesklé čižmy, kučeravý blonďák s brigadírkou frajerský posunutou na temeno hlavy. Zívol, poobzeral sa, roztiahol ruky a zvučným hlasom veselo zvolal „krasota majá“. Bol to pilot lietadla. Dedkovia papaláši sa obrátili k nemu a najstarší „plukas“
mu niečo vysvetľoval. Podskok nadporučík bežal s uhorkovou fľašou ku mne, aby som mu napustil z odkaľovača benzín. So vzorkou utekal k pilotovi, ja som išiel pomaly za ním. Pilot nevenoval veľkú pozornosť benzínu vo fľaši, iba mne zakričal známe „kakoj kerasin?“, „devenosto piať“, „charašo, zapravľaj“ a zmizol v lietadle. Medzitým sa prišiel na cirkus pozrieť aj hlavný technik lietania. Povedal som mu, aký cirkus robili tí starí dedkovia, ktorí ani sami nevedia čo v benzíne hľadali. Vypadalo to, že robili iba divadlo, asi aby si pilot mohol vyspať včerajšiu opicu z vodky. Poskok vytiahol drevený rebrík, vhodný na oberanie jablk a náš technik lietania sa podujal sám naplniť nádrž lietadla. Najšťastnejší bol major, riadiací lietania. Odišiel na svoje stanovište, lebo pre tento incident sa nevenoval svojim povinnostiam riadiaceho lietania. Obecenstvo sa rozišlo. Ruskí oficíri sa vyškrabali do lietadla. Ja som zvinul hadice a čakal som na podpísanie faktúry. Pilot sa vyklonil z dverí a zakričal mi „zachadí v gosti“. Vyškrabal som sa do lietadla, porozhliadol sa a dobre, že som nespadol z nôh. Trup lietadla bol úplne vybrakovaný. Vypadalo to tam ako prázdny vagón nákladného vlaku. V zadnej časti boli naukladané nové pánske, dámske a detské bicykle. Bolo ich tam asi 15. Na podlahe, po obidvoch stranách boli dlhé drevené lavice, urobené z foršní bez operadiel. Na týchto laviciach poslušne sedela „generalita“ dedkov, oficírov. Boli to vysokí dôstojníci, ale „načálnik“ bol pilot. Vydal im tichý rozkaz a oni ho plnili. Jeden z nich mi bez slova podpísal môj záznam, kde som im pripísal aj benzín čo vyliali z odkaľovača na zem a oni mi zase dali podpisať ích tlačivo, z ktorého mi dali kópiu. Pilot im pokynul „no davaj“. Poslušne si zobrali kufríky spod lavice a začali rozbaľovať kartónové krabice. Každý mal v kufri dve až tri fľaše pálenky. Jeden z nich mi podstrčil krabicu a ponúkal ma „kušaj, eto saľotka“. Nevedel som čo to je, tak som si zobral, niečo biele na povrchu s bielymi kryštálikmi soli. Ako som to dával do úst, zacítil som pach ryby. Dal som to do úst, bolo to veľmi slané. Bola to vysušená solená ryba bez kože, také niečo ako morské filé. Na to mi pilot podával fľašu s pálenkou. „Pi.“ Nejako som vykoktal vetu „mne nevazmožna piť, ja šófer“. „Što nevazmožna, pasmatrí, ja piľót,“ a prevrátil z fľaše do seba viac ako deci pálenky. Potom mi rozkazovačne podal fľašu: „pi.“ Spomenul som si na článok šesť „rozkaz nadřízeného musí být splněn bez odmluv a včas“. Potiahol som si z fľaše podľa nášho vtedy najväčšieho vzoru, sovietskej armády, tiež riadný hlt. Pálenka bola výborná a silná. Pozrel som na etiketu a čítal nápis v auzbuke „Ruskoj alaš“. Bola to výborná pálenka, vlastne rascový likér, ale najmenej 60 percentný. Rozlúčil som sa a odišiel s cisternou do autoparku. Obedoval som, hlavu som mal trochu oťapenú od alašu, preto som si ľahol do kabíny a driemal. Prebral som sa na to, ako ruská Dakota - Líčko rolovala (pohyb lietadla po letisku s vlastným ťahom motora) na ranvej (vzletová a pristávacia dráha). Za malú chvíľu odleteli. Spokojne som podriemkaval. Asi o pol hodinu som počul pristávať ďalšiu Dakotu. Už som mal tak cvičené ucho, že som rozoznal značku lietadla podľa zvuku motora. Keď Dakota rolovala na stojánku, s údivom som zistil, že je to tá istá Dakota, ktorú som plnil. Zľakol som sa. Čo sa stalo? Čo keď majú poruchu kvôli palivu? Basa ma neminie, možno aj prokurátor. Zarolovali na to isté miesto, kde predtým stáli. Napäto som sledoval dianie pri lietadle z kabíny cisterny. Videl som, že k lietadlu ide s pohotovostným autom, major, riadiaci lietania. Dlho rozprával s pilotom. Odišiel a za chvíľu sa vrátil. Doviezol dvoch mechanikov, ktorí sa začali „šťúrať v motore“. Riadiaci lietania rozprával s oficírmi a rukou ukazoval smerom k nášmu poľnému autoparku. Od skupiny dôstojníkov sa odpojila štvorčlená skupina a kráčala po ceste smerom k autoparku. So stiahnutým zadkom som vystúpil z auta a upozornil Honzu Zelfla, že ide k nám vzácna návšteva. On bol trochu taký poplašenec, že sa už začal zajakávať. „Cococóó, co chtějí“. Prišli k rampe. Honza im začal podávať hlásenie, oni ho pohybom ruky umlčali a najstarší plukovník ukázal na mňa. Rozkazovačne povedal: „Beri mašínu, pajeďem v gorod.“ Honza sa obrátil ku mne, že čo chcú. Povedal som mu, že s cisternou chcú ísť do mesta. Zmohol sa iba na trhané da, da, dáá! Pristavil som cisternu a nevedel som ako štyroch ľudí do kabíny usadím. Oni to vyriešili sami. Traja brucháči sa vtisli do kabíny, že ma pritisli k dverám tak, že som nohou ledva dosiahol na plynový pedál. Nadporučíka poskoka vyhnali hore na cisternu, kde si sadol na pozdĺžnu plošinku, ktorá bola po obidvoch stranách cisterny. Slúžila k tomu, aby vodič mohol chodiť a nahliadnuť do jednotlivých nádrží a skontrolovať ich uzavretie. Mal som obavy, lebo na túto cestu som nemal povolenie.
Do cestovného príkazu som napísal „Letište-Přerov. Doprava sovietskych dôstojníkov“. Išiel som pomaly, lebo som sa bál, aby mi ten nadporučík niekde z cisterny nespadol. Tí starí „plukasi“ mi v kabíne začali vysvetľovať, že chcú nakúpiť topánky. Vyslovili sa veľmi pochvalne o kvalite našich topánok. Jeden z nich povedal „vaše botinky, vsie lúče mira“ (vaše topánky sú najlepšie na svete). Zaparkoval som pred veľkou Obuvou, z ktorej vyšli po viac ako hodine a každý z nich si niesol asi po päť krabíc s topánkami. Natlačili sa s tým do kabíny tak, že ani nevideli cez predné sklo, lebo boli zavalení krabicami až po strop kabíny. Bol som šťastný, keď vystúpili na letisku. Veľmi som sa na nich naštval. Nemám rád falošných ľudí. Oni, vysokí dôstojníci Sovietskej armády, ktorú nám stále kládli za vzor, takým nečestným špinavým spôsobom nafilmovali aféru s palivom, dokázali sa vrátiť vraj pre poruchu motora, a to všetko preto, aby pilot vydrichmal „opicu“ a oni aby si mohli nakúpiť topánky. Toto bola pre mňa veľmi silná káva. Preto, keď konečne ich Dakota odletela, uľavil som si po rusky, tak ako som sa od nich naučil. „Eto charašo! Ivan uže pašól v čórty“. Ešte nejakú nadávku po rusky som pridal, ale to nemôžem napísať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-