mesta. Na križovatkách nás usmerňovali „esenbáci“ spolu s vojenskými regulovčíkmi. Na Námesti Osloboditeľov nás odklonili vľavo do ulice, za hotel Slovan. Zaparkovali sme za ostatné autobusy, ktoré došli pred nami. Vystupujúc z autobusu nás zobrali na povel vojaci-zelenáči ( vojakov sme nazývali podľa farby uniformy), ktorí nás odviedli do divadelnej sály hotela Slovan. Pripomenula mi časy, keď sme tu vystupovali so súborom Baník, z Baníckej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Zúčastnili sme sa na Košickom hudobnom lete v roku 1952. Pri vstupe do sály nám vojenskí kuchári dávali balíčky so suchou stravou. Usadili sme sa do lavíc pre obecenstvo a vyčkávali, čo sa bude diať. Za krátky čas sa sála zaplnila do posledného miesta. Okrem suchej stravy každý mal nabalené nejaké jedlo z domu. Prišiel čas obeda, tak sme sa pustili s chuťou do jedenia.

Okolo tretej hodiny sa to dalo do pohybu. Vojaci vo funkcii usporiadateľov vyhlásili číslo vojenského útvaru, prečítali mená brancov, ktorých potom odviedli zadným východom zo sály. Na ich miesta z ulice došli ďalší branci. Po troch hodinách prišiel rad na nás. Odviedli nás do väčšej miestnosti, kde sme sa mali zobliecť donaha. Takto ustrojení v „Adamovom rúchu“ sme kráčali do miestnosti dennej reštaurácie. Bola upravená tak, že za dlhým stolom sedelo asi sedem doktorov v bielych plášťoch. Predstupovali sme pred nich po jednom. Tvárili sa veľmi dôležito, podávali si nejaké papiere a kládli nám všelijaké otázky, niekedy až nezmyselné. Musel som sa zasmiať, lebo mi to pripadalo ako „asentírka dobrého vojaka Švejka“ v Haškovom románe. Okná v miestnosti boli predĺžené a siahali až po podlahu. V každom okne z chodníka boli natlačení okoloidúci ľudia, ktorí mali zadarmo divadlo, že mohli zízať na nahých regrútov pri odvode. Konečne sme to mali za sebou a už oblečení s batohmi na pleciach sme vypadli na ulicu. Bola už tma.

Vojaci nás zoradili do pochodového útvaru. V prvom a poslednom rade dali krajným brancom do ruky zapálené petrolejové lampáše, aby bol útvar osvetlený a husacím pochodom sme sa pohli. Išli sme smerom k železničnej stanici. Bočným vchodom sme vošli priamo na perón. Dali nám povel pohov, ale rozísť sme sa nemohli, iba voľne postávať v útvare. Jeden z vojakov niekde odišiel. Za malú chvíľu sa vrátil v doprovode staršieho kapitána a štyroch čatárov. Všetci boli v modrých uniformách. To bol predpoklad, že budeme slúžiť v letectve. Naší „zelenáči“, čo nás sprevádzali, zobrali petrolejové lampáše a odišli. Velenia sa ujal kapitán. Podľa menoslovu skontroloval, či sme všetci prítomní. Dal pokyn čatárom a tí nám rozdali v plátených vrecúškach príbory a poľné fľaše. Na vrecúškach bola priviazaná visačka z tvrdého kartónu s nápisom VÚ 9116 Hradčany. Tento nápis vyvolal medzi nami veľké vzrušenie. Nejaký vzrastom vyšší branec vykríkol: „Chlapci, ideme slúžiť na Hradčany do Prahy, ku prezidentovi.“ Potom dodal, že vysokí vojaci budú prezidentská stráž a takí menší budú kuriči, šoféri alebo kuchári. Nikto mu neoponoval. Mne to nešlo do hlavy, že prečo nás sprevádzajú modráci. Na veľkú debatu však nebol čas, lebo na prvú koľaj pristavili mimoriadny rýchlik vyhradený pre rukujúcich. Nevedeli sme načo nám ten príbor a poľnú fľašu dali. Uložili sme si to do športového vaku a nastúpili do rýchlika. My, čo sme sa poznali zo šoférskeho kurzu, sme obsadili voľné kupé. Mali sme už riadny hlad. Pustili sme sa s chuťou do jedenia. Vlak sa medzitým pohol. Zolo Fodor zo Silickej Brezovej vytiahol z vaku fľašu slivovice a všetkých nás ponúkol. Fľaša putovala z ruky do ruky a za chvíľu bola prázdna. Slivovica nás rozohriala a odbúrala náš celodenný stres. Dobre nám to padlo. Za malú chvíľu sme však dostali smäd na vodu, ale aj na pálené. Obrátili sme sa na našich čatárov s otázkou, že prečo nám nedali vo fľašiach aj vodu, že máme smäd. Boli v pomykove. Povedali, že v Spišskej Novej Vsi, budeme stáť asi pol hodiny. Tam si môžeme nabrať vodu, alebo kúpiť minerálku. Budú tam nastupovať branci, rukujú k nášmu vojenskému útvaru, preto sa tam rýchlik zdrží asi pol hodiny. Dostal som nápad. Navrhol som chlapcom, aby sme sa zložili na fľašu rumu. Mali pochybnosti či sa dá na železničnej stanici kúpiť rum, lebo počas rukovania nováčikov bol zákaz predaja alkoholu na železničných staniciach. Vysvetlil som im, že keď som chodil v Spišskej do priemyslovky, mal som veľmi dobrého kamaráta Ruda, ktorý bol čašníkom na železničnej stanici. Keď bude mať službu, určite donesiem rum. Rýchlik zastal. Na peróne nádražia bolo natrieskané ako na levočskej mariánskej púti. Príbuzní vyprevádzali mladých brancov. Laco, Zolo a ja s vyzberanými peniazmi sme sa vybrali kúpiť minerálky. Tak sme to nahlásili čatárovi, čo stál pri dverách vagóna. Zapísal si nás a pripomenul, že do desiatích minút máme byť späť. Mali sme šťastie. Čašník Rudo mal službu v reštaurácii. Zvítali sme sa ako starí kamaráti. V rýchlosti som mu vysvetlil, že rukujem a potrebujem fľašu rumu a päť fliaš minerálky. Chvíľu sa zdráhal, ale dal som mu do ruky gundžu peňazí a moju teplákovú blúzu, aby do nej zabalil rum. Rýchle to vybavil. Chcel mi vydať nejaké koruny, ale som mu to nechal ako sprepitné. Rozlúčili sme sa a vypadli z reštaurácie. Vonku som si obliekol blúzu a fľašu ukryl pod ňu. V druhej ruke som mal fľašu Baldovskej. Laco a Zolo mali po dve fľaše minerálky. Pri návrate do vagóna si nás čatár skúmavo obzeral, ale keď videl v našich rukách minerálky, bez slova nás pustil dnu. V kupé sme si spravodlivo porozlievali rum do poľných fliaš a prázdnu fľašu od rumu Zolo vyhodil za jazdy vlaku von z okna. V kupé zavládla výborná nálada, ako na Silvestrovskej zábave. Vyprávali sme si pikantné žarty, rozprávali zážitky, pospomínali dievčatá, ktoré sme doma zanechali a medzi rečou sme si poťahovali z poľných fliaš voňavý rum. Po takých dvoch hodinách debata upadala. Premohla nás celodenná únava, aj dobré „kvapky na spanie“ z poľných fliaš. Nevedeli sme ako, ale všetci sme zaspali. Niekto v kupé zhasol svetlo, tak sa nám spalo celkom dobre. Začali sme sa prebúdzať. Už bolo ráno. Pohľadom z okna rýchlo idúceho vlaku sme zistili, že už sa nachádzame v „Zemi české“.

Za takú hodinu začali po chodbe vagóna pobehovať čatári. V každom kupé oznámili, že na nasledujúcej stanici budeme vystupovať. Rýchlik začal spomaľovať a dlho sa vliekol. Mali sme možnosť pozorovať rodinné domčeky s pekne upravenými záhradami, ktoré s nachádzali na predmestí. Neskôr sa objavili ulice mesta. Rýchlik zastavil v železničnej stanici „Kolín“. Naša naivná ilúzia o pražskom hrade bola preč. Iné Hradčany však nikto z nás nepoznal. Darmo sme sa vypytovali našich čatárov, že kde to rukujeme, mlčali ako zajatí partizáni, iba jeden z nich utrúsil „uvidíte, až tam dojedem“. Všetci rozprávali česky, aj kapitán. Vystúpili sme na nástupište. Spolu s nami vystúpili aj branci z iných vagónov. Zoradili nás do útvarov asi po štyridsať chlapcov. Dve skupiny doprevádzali modráci a dve skupiny zelení. Po chvíli skupiny v doprovode zelených odpochodovali. Zbadali sme, ako nám na rozlúčku máva náš kamarát Laco Mikula. Začali sme sa rozprávať s chlapcami z našej vedľajšej skupiny a zistili, že sú to chlapci zo spišskonovoveského okresu. Bol predpoklad, že budeme slúžiť spolu. Oni tiež nič nevedeli o neznámych Hradčanoch. Postávali sme tam ako drúky v plote, nič sa nedialo. Po hodine sme sa začali pýtať na WC. Jeden čatár nás bral po skupinkách do WC. Na stanici sme našli aj vodovodný kohútik. Naplnili sme si poľné fľaše a uhasili smäd po večernom rume. Mali sme už hlad, ale jesť nám nedovolili, lebo náš vlak mal byť za chvíľu pristavený. Na koľajišti pred nami šiboval vlak hore-dolu. Nakoniec ho fučiaca lokomotíva dotisla na prvú koľaj. Potom lokomotíva prešla na čelo súpravy a spokojne si odfukovala. Z ampliónov na nádraží sa ozvalo známe strohé hlásenie. „Osobní vlak Kolín – Staré Splavy – Mimoň je přistaven na první koleji. První tři vozne jsou rezervované pro armádu. Ráčte nastupovat.“ Po tomto hlásení sa mi v hlave rozjasnilo. V júli som sa zúčastnil na dvojtýždennej rekreácii ROH v Starých Splavoch na Máchovom jazere, takže som trochu túto trasu poznal. Nastúpili sme do rezervovaných vozňov, ktoré boli zastaralé s drevenými lavicami. Vlak sa terigal rýchlosťou mierne rozbehnutej kravy a zastal pri každej vŕbe. Na niektorých miestach nebola ani železničná stanica, iba zastávka. Lokomotíva sa rozbehla a následne už začala brzdiť. Naša nálada vo vagóne upadla až do letargie. Každý sa ponoril do svojich myšlienok. V tejto dusnej atmosfére bola pred nami otázka „do akej zakopanej diery my na tú vojenčinu ideme“.

Okolo tretej poobede sme konečne dorazili do mestečka Mimoň. Celí znechutení a skleslí sme vystúpili na perón a zaujali postoj čakajúcich baranov na bitúnku. Dobráckeho kapitána sme už viac nevideli, nevieme, kde sa stratil. Naši čatári sa odrazu zmenili. Začali na nás revať. Keď sme sa chceli niečo opýtať, zahriakli nás, že na vojenčine, od vyššej hodnosti, si musíme pýtať dovolenie na rozhovor. Hneď nám to zarecitovali. Vojak má udať svoje meno a potom si pýtať si povolenie. Ako príklad uviedol: „Vojak X. Y., soudruhu četaři, dovolte mi s vámi promluvit.“ Je to možné? Keď sa chceš niečo opýtať, tak si musíš pýtať povolenie? Tááák, to je riadna volovina. Nevedeli sme to pochopiť. Vtedy sme ešte nevedeli, že koľko ešte väčších volovín nás na tej vojenčine čaká. Začali sme už tušiť, že to také romantické asi nebude, ako sme si to naivne predstavovali. Po malej chvíli sme vyšli pred staničnú budovu, kde na ceste stálo šesť nákladných vozidiel Praga RN s plachtou. Naládovali nás na korby, kde sme sa ledva pomestili, lebo so Spišiakmi bolo nás cez osemdesiat bažantov. Po troch kilometroch pomalej jazdy sme prechádzali cez malú dedinku Hradčany. Záhada bola rozlúštená. O chvíľu už sme vystupovali pred veľkou murovanou budovou s veľkým nádvorím. Dookola boli rozostavené drevené baraky, natreté na tmavozeleno. Celý areál bol umiestnený v riedkom borovicovom lese. Medzi borovicami nebola tráva, iba jemný žltý piesok ako na nejakej morskej pláži. Havkajúci čatári nás potom odviedli do veľkej sály v budove. Všimli sme si okienka na vydávanie stravy a za nimi kuchárov v bielych oblekoch. Usúdili sme, že je to jedáleň, ktorá bola upravená na kinosálu, lebo na čelnej stene bolo filmové plátno. Stoličky boli rozostavené v radoch za sebou. Keď sme sa usadili, začali nám premietať český film „Cirkus bude“ s Jaroslavom Vojtom v hlavnej úlohe. Až čas ukázal aký priliehavý názov filmu nám na náš príchod pripravili. Cirkus nám v tú hodinu začal a trval celé dva roky našej vojenčiny. Potom ešte pol roka naviac, keď nám vojenčinu, rozkazom ministra, predĺžili o šesť mesiacov.
(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay