odpochodoval von z budovy. Nás voviedli do miestnosti, kde na štyroch stoličkách sedeli bažanti a štyria mazáci a vyžívali sa v strihaní ručnými mašinkami aj nožničkami. Zrejme ani jeden z nich nebol holič, lebo ich „pacienti“ od nich odchádzali ošklbaní ako zle ostrihané ovce. Naštval som sa na Laca. Vynadal som mu, že stále špekuluje a stále na to doplatíme. Povedal mi, že keď pôjdeme na vychádzku, dáme sa ostrihať u holiča, ktorý nám účes upraví. Títo holiči-umelci nás tak zohyzdili, že sme mali na hlave schodíky, po ktorých by sa dalo vystúpať až na kalváriu. Nám by to nevadilo, ale keď sme prišli na izbu, boli sme vďačným terčom uštipačných poznámok a výsmechu spolubývajúcich.
V izbe nás bolo dvadsať. Na obidvoch stranách izby bolo po päť poschodových postelí. Na každej posteli bola uložená kompletná výstroj vojaka. Každý si našiel svoju posteľ podľa menovky umiestnenej na tabuľke. Došiel k nám čatár Vlk, ktorý sa nám predstavil ako veliteľ našej čaty. Podľa jeho inštrukcií sme sa začali obliekať do vojenského. Ja som mal hornú posteľ, prvú pri dverách. Niektorým pripravené veci veľkosťou nevyhoveli, preto si ich medzi sebou menili. Ja som mal šťastie, všetko mi pasovalo, iba baganče mi dali osmičky a nohu mám šestku. Ukázal som to čatárovi a on poslal službu do skladu, aby ich vymenili. Služba mi priniesla novučičké baganče, ľahké, bez prešívanej špičky. Veľmi som si ich ošetroval a chránil, čo sa mi vyplatilo, lebo som celý výcvik prežil bez jediného otlaku alebo pľuzgiera na nohách. Konečne sme boli ustrojení. Vo vojenských uniformách sme vyzerali smiešne. Niektorý mal dlhé rukávy na vojenskej blúze, že mu nebolo vidieť dlane, iný mal nohavice až nad pupok, ale prevažná časť z nás mala čiapku-lodičku posunutú až na uši, lebo všetci sme mali takmer holé hlavy.
Medzitým služba oznámila nástup na večeru. Nastúpili sme pred barak, kde nás čatár usporiadal podľa veľkosti, čo sme si mali zapamätať a stále takto nastupovať. Odpochodovali sme do jedálne, čo bola vlastne sála, v ktorej nám premietali film priliehavého názvu pre náš začínajúci sa vojenský život. Miestnosť už bola usporiadaná tak, že stoličky boli umiestnené pri stoloch. Po večeri sme si ostatné veci ukladali do skriniek. Konečne vyhlásili prípravu na večierku. Museli sme si šaty poukladať do „komínka“ (všetko na rovnakú šírku) a vyčistené baganče uložiť k nočnému stolíku. Na noc sme si obliekli nočné košele z ľanového plátna, ktoré nám siahali až po členky. V tých košeliach s ošklbanými hlavami sme vyzerali veľmi komicky. Niektorý Spišiak vykríkol: „Do rici, ta v totych košuľoch, možeme ísc dzeci strašic.“ Po večernej prehliadke sme zaľahli spať. Po dvojdňovej únave sme za malú chvíľu všetci spali ako zarezaní.
Ráno, asi o piatej, nás čakalo príšerné precitnutie. Spánok nám prerušilo silné pískanie píšťalkami a následný rev dozorčích „budíčééék!“ Nasledovala „príprava na rozcvičku, bez košieľ“. Vo dverách sa objavil čatár Vlk, ktorý začal vykrikovať, aby sme sa nemotali, ale urýchlene sa ustrojíli. Iba nás tým znervózňoval tak, že sa nám ruky triasli a nedokázali sme si rýchle zašnurovať topánky a zapnúť spinky. Len čo odišiel na dvor, dozorčí už pískal nástup na rozcvičku. Ešte sme neboli všetci ustrojení, tak sme nastupovali rozťahane, takmer po jednom. Vlk reval: „Slézate se jako šváby na pivo,“ a zavelil rozchod. Nástup sme ešte dvakrát opakovali. Nebol s tým spokojný. Po poslednom nevydarenom nástupe sme na izbe ostali stáť pri dverách natlačení na seba, pripravení vyraziť. Dozorčí s pomocníkom sa blížili k dverám. Zapískali nástup. Vyrazili sme z izby ako splašené stádo koní. Otvorením dverí sme zrazili obidvoch dozorčích, že padli na zadok. Vybehli sme na dvor a urýchlene nastúpili do trojstupu. Čatár Vlk bol spokojný. Menej spokojní boli dozorčíci, ktorí mohli skončiť aj s vážnejším úrazom. Od toho času už dozorčíci nechodili pískať k našim dverám, pískali iba od stolíka, ktorý si premiestnili nabok, úplne ku stene a sami boli prilepení chrbtami o stenu v obave, aby sme ich pri nástupe nezrazili. Po vydarenom nástupe čatár Vlk zavelil vpravo v bok! a poklusom v klus! Vyrazil pred nami v rýchlom tempe. Viedol nás cez riedky borovicový les. Bežali sme asi pätnásť minút. Bolo to dosť namáhavé, lebo baganče sa nám borili do sypkého piesku. Zastavili sme sa na veľkom nádvorí, ktoré sa nazývalo „buzer plac“. Začal nás učiť prvý a druhý súbor vojenskej rozcvičky. Súbory boli zložené tak, že cviky rozcvičovali svalstvo celého tela. Za tým začali drepy, kľuky a rôzne doplňujúce cviky. Po rozcvičke sme sa poklusom vrátili pred barak, kde nám vydal rozkaz urobiť si „rannú očistu“. Znamenalo to, poumývať sa do pol pása, vyčistiť zuby, oholiť sa, učesať. Po očiste sme sa mali ustrojiť do uniformy, vyčistiť baganče, lebo pred odchodom na raňajky nás čaká ranná prehliadka. Ešte sme sa nestihli riadne upraviť a už pískali nástup na raňajky. Znovu sa nástup niekoľko ráz opakoval. Pred nastúpenou rotou stáli štyria čatári a jeden malý vyziabnutý desiatnik. Náš veliteľ čaty, čatár Vlk, vystupoval ako ich nadriadený. Z ostatných som si zapamätal čatára Vondru a toho krpatého desiatníka, ktorému sme dali meno „čechosloviak“, pre jeho pozoruhodnú reč. Bola to skomolenina česko-slovensko-východniarsko- rusínskej reči. Čatár Vondra bol namyslený arogantný Pražák, ktorý sa vyžíval v buzerovaní a preháňaní nováčikov. Čechosloviak bol vyložene obmedzený hlupák, ktorý pravdepodobne pochádzal z nejakej zaostalej východniarskej dediny. Nastúpení sme urobili rozostupy, inštruktori, ako sa sami nazývali, sa ujali svojej práce. Prezerali baganče, uniformy, ustrojenie, dotiahnutie opasku. Vymýšľali všelijaké voloviny, len aby nás mohli buzerovať. Pritom revali jeden cez druhého, takže mi pripadali ako brechajúce poľovnícke psi, keď obkľúčia v lese diviaka. V brechaní a v buzerovani vynikali čatár Vondra a škrečok Čechosloviak. Vondrov spôsob pri prehliadke vojaka vyzeral asi takto: „Čeče (človeče), vy nemáte zapnutej knoflík! Tak vy ty knoflíky nepotřebujete?“ Vybral vreckový nožík a odrezal mu všetky gombíky na vojenskej blúze. Dal ich vojakovi do ruky a prikázal mu odísť na izbu a gombíky si prišiť. Chlapec tým pádom prišiel o raňajky. Čechosloviak vystupoval asi takto: postavil sa pred vás, dival sa vám do očí, nepozrúc sa na vaše baganče, začal príšerne revať: „Vy hočete mne říkat, že sce sobi čiscil boty? Dáce si koľečko okolo nadvoři, vyčiscice sobi boty a budete še hlašic, že jste spolnil přikaz.“ Takýmto spôsobom posielal každého tretieho bažanta behať. Prakticky sme tam behali celá rota. Prehliadka sa tým pádom pretiahla možno až o štyridsať minút. Konečne sme sa dostali na raňajky, ktoré sme však nestihli zjesť, lebo niektorý z „havkáčov“ za malú chvíľu zavelil „vztyk a odchod!“ Rýchle sme si napchávali aspoň suchý chlieb do vrecka blúzy, aby sme v príhodnej chvíli mohli zahnať hlad. Ten sa rýchlo dostavil po nedokončených raňajkách. Neskôr sme si nosili do jedálne papiere, alebo papierové sáčky, aby sme si zbytky z raňajok, obeda alebo večere mohli zabaliť a strčiť do vrecka. Blázinec zo dňa na deň narastal. Začali sme byť z toho nervózni a podráždení. Keď nás asi po týždni čatár preháňal na rozcvičke, zrazu sa ozval silný hukot motora, postupne sa pridávali ďalšie naštartované motory. Inštruktori nám vysvetlili, že asi kilometer za lesíkom je letisko a dnes je letový deň. Lietadlá začali štartovať a hukot motorov sa stával neznesiteľný. Triasla sa zem. Za chvíľu nám nízko nad hlavami prelietavali veľké dvojmotorové lietadla. Boli to bombardéry C3 - Siebel.

„24. bombardovací pluk“ v Hradčanoch bol vyzbrojený nemeckými bombardovacími lietadlami Siebel C-3. Na obrázku čatár Polášek, prezývaný „Hary“, robí prípravu na let (motorovku) u divízneho roja v Přerove.
Motory tak revali, že sme si dlaňami zakrývali uši, aby nám nepraskli bubienky. V takom reve sme nemohli nacvičovať poradovú prípravu, preto nás nahnali do učební. Začali nám do hláv vtĺkať vojenské predpisy a poriadky, česky nazývané „řády“. Pamätám si, ako sme zborovo museli opakovať „článek číslo šest“. „Rozkaz je pro podřízeného zákonem, musí být splnen, bez odmluv, přesne a včas“, alebo článok tridsať „mužstvo je povinno...“ a nasledovali litánie o poslušnosti a obetavosti. Nakoniec lampasáci si tam zakotvili... „chránit velitele v boji a neváhat nasadit aj svůj život na jeho ochranu“. Tento článok mal korene možno až v stredoveku, keď sa šľachtici hrali na vojvodcov v snahe získať slávu v boji. Chudoba však za nich musela zomierať v nezmyselných vojnách. Nejaký prostoreký Spišiak povedal: „Šak ja jich ochránim, ľem nech mi dajú pušku, ta totym našim brechajúcim psom štrelim do rici.“ Z tých „řádů a předpisů“ sme si robili srandy a rôzne uštipačné poznámky lietali vzduchom. Zdalo sa nám to také nezvyčajné a bezvýznamné, zaoberať sa samozrejmými vecami. Napríklad „kôň sa zapriaha v smere jazdy a smer jazdy je tam, kde sa ma ísť“. Neskôr, keď sme sa medzi sebou viacej spoznávali, už nám to až tak smiešne nepripadalo. Skrátka, našli sa medzi nami aj takí experti, ktorí sa nevedeli naučiť vpravo a vľavo v bok. O slávnostnom pochode „poraďáku“, alebo nacvičovanie úkonov so zbraňou radšej ani nehovorím. Našli sa však aj takí fiškusi, čo hlupákov hrali. Urobili nám takú šou, že sme sa dusili smiechom a inštruktorom praskali nervy. Vtedy sme zistili, že pre niektorých bažantov vojenské predpisy musia byť napísane takým spôsobom, aby to pochopili.
(POKRAČOVANIE)
Píše Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-