som ešte nevedel aký je to obmedzený, nafúkaný hlupák, pod ktorého velením budem slúžiť dva roky. Väčšina z nás, čo sme chodili na šoférsky kurz v Rožňave, sme boli rozhodnutí hlásiť sa do dopravnej roty. Laco Oravec mi začal veľmi dôverne rozprávať, že tí šoféri, ktorí mali haváriu alebo poškodili motorové vozidlo, musia splácať náhradu škody ešte aj v civile. Preto sa on nebude hlásiť za šoféra. Jeden čatár zo strážnej roty mu povedal, že hľadajú kvalifikovaného premietača filmov na obsluhu kasárenskej premietačky. On v Drnave premietal filmy, preto sa chce prihlásiť na tento post a mňa môže zobrať za pomocníka. Nebudeme nič robiť, iba čistiť premietačku, večer premietneme film a budeme chodiť pre objednané filmy na železničnú stanicu. Celú vojenčinu prežijeme v teplúčku a v „nič nerobení“. Poznajúc jeho večné špekulovanie, povedal som mu, že keď mám na vojenčine stráviť dva roky, tak budem šofér a získam dobrú prax a vedomosti, ktoré môžem využívať celý život. Nebol nadšený, ale nedal som sa mu prehovoriť. Začalo zadeľovanie. Ako prvý vystúpil nadporučík Polák. Vyhlásil, že do dopravnej roty potrebuje asi štyridsať vodičov. Nech sa hlásia vojaci, ktorí vlastnia vodičský preukaz tretej triedy. Prešiel ku vedľajšiemu stolíku a za malú chvíľu nás stálo v rade asi päťdesiat. Všetkých nás pozapisoval a oznámil nám, že zajtra o ôsmej ráno máme byť nastúpení pred hlavnou budovou, lebo budeme absolvovať skúšobné jazdy. Medzitým došiel jeden kapitán „modrák“ a začal verbovať vojakov za leteckých palubných strelcov. Pre túto funkciu bol potrebný perfektný zdravotný stav a tiež dobré základy z matematiky, fyziky, aby mohli zvládnuť náročný kurz, ktorý sa bude konať v Prahe. Táto profesia veľmi lákala chlapcov, lebo po úspešnom absolvovaní kurzu mali dostať hodnosť rotného a služné (my sme to volali žold) cez 800 Kčs. Ihneď sa prihlásilo asi 40 bažantov. Aj mňa to trochu pokúšalo, ale potom som zvážil, že robiť šoféra bude pre mňa užitočnejšie. Potom hľadali hasičov, radistov, obsluhu kotolne, psovodov a ktovie ešte aké profesie. Kamarát Ferko Cipkala nevedel kde sa má prihlásiť. Dookola sa vypytoval každého, že čo on má robiť, lebo on sa vyučil vo Vysokom Mýte v továrni na hasiace prístroje. Všetci mu radili, nech sa prihlási ku hasičom. Skúsil to, ale už tam mali plný stav. Nejaký dôstojník prišiel a hľadal záujemcu o fotografovanie. Fero nám povedal, že ako chlapec mal fotoaparát „Pionier“. So smiechom sme ho podpichli, aby sa prihlásil. Nakoniec sa prihlásil. Na otázku dôstojníka, že aký používal aparát, odpovedal „Pionier“. Dôstojník sa pousmial, ale keďže nebol nikto iný, tak si ho zapísal. To sme vtedy ešte nevedeli, že Fero bude najlepšie plateným vojakom z celého práporu. Ani to sme nevedeli, že dôstojníci budú stáť v rade pred jeho fotoateliérom a čakať, pokým im dovolí vstúpiť dnu. O tom však napíšem neskôr. Po tomto zadeľovaní sme mali celý deň voľno. Už sa začali grupovať skupinky z bažantov, ktorí boli spolu prihlásení k určitej profesii. Každá skupinka viedla debatu na tému budúceho povolania na vojenčine. Najviac sa vyťahovali tí, ktorí boli prihlásení k palubným strelcom. Naparovali sa ako také kohúty na hnoji a pohrdlivo sa k nám prihovárali. „My budeme páni. O dva mesiace nás budete zdraviť, „bažanti“. Do civilu pôjdeme ako poručíci. Budeme bývať na letisku spolu s letcami a brať dôstojnícky plat.“ Odbili sme ich, že len zápis k palubným strelcom nestačí, že bude potrebné prejsť školením a skúškami a tak získať kvalifikáciu a my už vodičské preukazy máme, tak už máme väčšiu istotu, že budeme šoféri. Zaspávali sme tak trochu s obavami, ako dopadne zajtra skúšobná jazda. Ráno po raňajkách sme netrpezlivo čakali, kedy služba zapíska nástup na skúšobnú jazdu. Konečne pred ôsmou sme nastúpili pred budovu a v dvojrade čakali, kedy sa objaví skúšobné auto. Čatár Vlk nám vysvetlil, ako sa máme prihlásiť staršiemu vodičovi na skúšobnú jazdu. Zrazu sme zbadali približovať sa kolónu, asi šesť nákladných aut Praga RN (nazývali sme to Erena), ktoré zastavili pred hlavnou budovou. My absolventi šoférskeho kurzu v Rožňave sme sa potešili, lebo v šoférskom kurze sme jazdili na „Erene“. Prví šiesti nastúpili a všetky vozidlá sa pohli. Preplietali sa pomedzi budovy, niektorí cúvali, na pohľad to vyzeralo, ako keby sa po nádvorí bezhlavo pohybovali obrovské bzučiace chrobáky. Keď inštruktor zistil vodičské schopnosti adepta, vrátilo sa vozidlo pred budovu a nastupoval ďalší vojak. Prišiel rad na mňa. Pristúpil som k otvoreným dverám Ereny. Sedel v nej inštruktor desiatník. Zahlásil som sa podľa predpisu. „Súdruh desiatnik, vojak Slavkay na jazdu pripravený.“ Desiatnik mi povedal: „Rýchlo sadaj, kde sa ty tu berieš?“ Bol som z toho vyvalený a v prvej chvíli som nevedel, čo sa vlastne deje. Podával mi ruku, dal dolu čiapku a vtedy som ho spoznal. Bol to Milan Renčok, ktorý chodil v Spišskej Novej Vsi do geologickej priemyslovky. Opýtal sa ma, či viem jazdiť. Prikývol som. Rýchlo som naštartoval a pohol sa. Keď zistil, že jazdím dobre, nasmeroval ma za hlavnú budovu a tam sme zastali. Vybral cigarety, fajčili sme a rozprávali sa, ako sme prežili tie roky od ukončenia štúdia v Spišskej. Dopodrobna mi porozprával o živote v dopravnej rote. Šoféri u práporu sa narobia, ale je to stále lepšie, ako v strážnej alebo v technickej rote, kde v zime alebo v nečase musia vykonávať svoju službu. Po dosť dlhej chvíli sme sa vrátili pred hlavnú budovu. Vo večernom rozkaze prečítali mená všetkých, ktorí na skúšobných jazdách vyhoveli. Boli sme prevelení do dopravnej roty. Všetci sme boli z rožňavského a spišskonovoveského okresu. Tých bažantov, ktorí nevyhoveli na skúšobných jazdách, zadelili do strážnej alebo do technickej roty.
Od tohoto dňa sa začali diať pre nás veľké zmeny. Z náprotivnej strany veľkej miestnosti odišla výcviková rota pluku. My, čo sme boli zadelení do autoroty, sme si preniesli postele na druhú stranu a uložili sme ich medzi betónové stĺpy po osem. Až vtedy nám vysvetlili, že medzi betónové stĺpy budú namontované drevené steny, a tým vzniknú naše obývacie izby. Tá obrovská miestnosť v ktorej sme prežili výcvik, bolo vlastne nedokončené krídlo budovy. Po namontovaní stien tam vzniklo po päť izieb na každej strane, so širokou chodbou v strede. Na večernom rozkaze sa nám predstavili naši noví velitelia. Autonáčelník bol maličký nadporučík, vysoký iba 151 centimetrov, volal sa Miloš Hanousek. Ako veliteľ dopravnej roty sa nám predstavil blonďák npor. Polák, ten, čo nás zapisoval na rozdelení za šoférov. Staršina roty bol čatár Čeněk Červený. Velitelia čiat boli por. Chovanec, por. Barták, toho sme poznali z výcviku a vojak základnej služby rotný Hlaváček. Po slovensky sa nám predstavil čatár z povolania Walter Holík, ktorý bol vedúci rozsiahlej autodielne po vojensky nazývanej TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Bol to vynikajúci odborník, ktorý poznal každé vozidlo do najmenšej skrutky. Bol Slovák s vlastnosťou, že rád si vypil. Technický zástupca veliteľa autoroty bol npor. Valášek, pravý „Hanák“, kľuďas a dobrák od kosti.
Asi na tretí deň po zadeľovaní sme videli pred hlavnou budovou vo vychádzkových uniformách a s plnou poľnou „palubných strelcov“, pripravených vycestovať do Prahy na preškolenie. Pofajčievali a tvárili sa strašne povýšenecky, ako keby už mali hodnosť rotného. Potom odpochodovali na železničnú stanicu k rýchliku do Prahy. Rozlúčil sa s nami aj kamarát Fero Cipkala, ktorý tiež cestoval do Prahy na kurz „vyhodnocovačov leteckých snímok“. My sme začali zarezávať v autoparku. Dostali sme montérky a denne sme chodili do autoparku. Tam sme umývali a konzervovali nákladné a špeciálne vozidlá. Pripravovali sme stojánky (vybetónovaná plocha pre stojace lietadlá, parkovisko), kde vozidlá parkovali. Na stojánkach parkovali autá podľa účelu. Cisterny, ťahače, špeciálne vozidlá, ako žeriavy, hasičské autá, sanitky a skriňové pre prepravu osôb a pojazdné dielne. Zvlášť boli zaparkované nákladné valníky dopravnej čaty. V garážach boli umiestnené osobné vozidlá a autobus. Pri tomto sťahovaní v autoparku sa vyžíval najviac npor. Hanousek. V jednom dni sme zaparkovali vozidlá, podľa jeho pokynov, na druhý deň dostal lepší nápad a začalo sa s presunom. Kde stáli cisterny išli ťahače, kde boli ťahače išli technické vozidlá a podobne. Spolu s nami boli k týmto zmätkom pridelení štyria starší šoféri, ktorí strašne nadávali a presúvali autá hore-dolu do zbláznenia. My sme museli stanoviská prispôsobovať. Niektoré bolo potrebné zväčšiť, iné zmenšiť, niekde nebol dostatočný priestor na zmenu, tak začínal byť z toho chaos. Pomaly sme začali chápať, ako to na vojenčine chodí, že prečo v meste ľudia „lampasákom“ hovorili, že sú to „zelené mozgy“. V rozsiahlom autoparku bolo asi osemdesiat rôznych vozidiel. To sme ešte nevedeli, že koľko sa nachádza v rôznych garážach v kasárňach. Po novom roku nás z tej šaškárne vyslobodil večerný rozkaz, že všetci vodiči - nováčkovia majú odcestovať na šoférsky kurz do Prešova. Čudovali sme sa. Máme vodičské preukazy, kompletnú trojku, načo máme ísť znovu na kurz. Vysvetlili nám, že v armáde môžeme jazdiť iba s vojenským vodičským preukazom.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.