som ešte nevedel aký je to obmedzený, nafúkaný hlupák, pod ktorého velením budem slúžiť dva roky. Väčšina z nás, čo sme chodili na šoférsky kurz v Rožňave, sme boli rozhodnutí hlásiť sa do dopravnej roty. Laco Oravec mi začal veľmi dôverne rozprávať, že tí šoféri, ktorí mali haváriu alebo poškodili motorové vozidlo, musia splácať náhradu škody ešte aj v civile. Preto sa on nebude hlásiť za šoféra. Jeden čatár zo strážnej roty mu povedal, že hľadajú kvalifikovaného premietača filmov na obsluhu kasárenskej premietačky. On v Drnave premietal filmy, preto sa chce prihlásiť na tento post a mňa môže zobrať za pomocníka. Nebudeme nič robiť, iba čistiť premietačku, večer premietneme film a budeme chodiť pre objednané filmy na železničnú stanicu. Celú vojenčinu prežijeme v teplúčku a v „nič nerobení“. Poznajúc jeho večné špekulovanie, povedal som mu, že keď mám na vojenčine stráviť dva roky, tak budem šofér a získam dobrú prax a vedomosti, ktoré môžem využívať celý život. Nebol nadšený, ale nedal som sa mu prehovoriť. Začalo zadeľovanie. Ako prvý vystúpil nadporučík Polák. Vyhlásil, že do dopravnej roty potrebuje asi štyridsať vodičov. Nech sa hlásia vojaci, ktorí vlastnia vodičský preukaz tretej triedy. Prešiel ku vedľajšiemu stolíku a za malú chvíľu nás stálo v rade asi päťdesiat. Všetkých nás pozapisoval a oznámil nám, že zajtra o ôsmej ráno máme byť nastúpení pred hlavnou budovou, lebo budeme absolvovať skúšobné jazdy. Medzitým došiel jeden kapitán „modrák“ a začal verbovať vojakov za leteckých palubných strelcov. Pre túto funkciu bol potrebný perfektný zdravotný stav a tiež dobré základy z matematiky, fyziky, aby mohli zvládnuť náročný kurz, ktorý sa bude konať v Prahe. Táto profesia veľmi lákala chlapcov, lebo po úspešnom absolvovaní kurzu mali dostať hodnosť rotného a služné (my sme to volali žold) cez 800 Kčs. Ihneď sa prihlásilo asi 40 bažantov. Aj mňa to trochu pokúšalo, ale potom som zvážil, že robiť šoféra bude pre mňa užitočnejšie. Potom hľadali hasičov, radistov, obsluhu kotolne, psovodov a ktovie ešte aké profesie. Kamarát Ferko Cipkala nevedel kde sa má prihlásiť. Dookola sa vypytoval každého, že čo on má robiť, lebo on sa vyučil vo Vysokom Mýte v továrni na hasiace prístroje. Všetci mu radili, nech sa prihlási ku hasičom. Skúsil to, ale už tam mali plný stav. Nejaký dôstojník prišiel a hľadal záujemcu o fotografovanie. Fero nám povedal, že ako chlapec mal fotoaparát „Pionier“. So smiechom sme ho podpichli, aby sa prihlásil. Nakoniec sa prihlásil. Na otázku dôstojníka, že aký používal aparát, odpovedal „Pionier“. Dôstojník sa pousmial, ale keďže nebol nikto iný, tak si ho zapísal. To sme vtedy ešte nevedeli, že Fero bude najlepšie plateným vojakom z celého práporu. Ani to sme nevedeli, že dôstojníci budú stáť v rade pred jeho fotoateliérom a čakať, pokým im dovolí vstúpiť dnu. O tom však napíšem neskôr. Po tomto zadeľovaní sme mali celý deň voľno. Už sa začali grupovať skupinky z bažantov, ktorí boli spolu prihlásení k určitej profesii. Každá skupinka viedla debatu na tému budúceho povolania na vojenčine. Najviac sa vyťahovali tí, ktorí boli prihlásení k palubným strelcom. Naparovali sa ako také kohúty na hnoji a pohrdlivo sa k nám prihovárali. „My budeme páni. O dva mesiace nás budete zdraviť, „bažanti“. Do civilu pôjdeme ako poručíci. Budeme bývať na letisku spolu s letcami a brať dôstojnícky plat.“ Odbili sme ich, že len zápis k palubným strelcom nestačí, že bude potrebné prejsť školením a skúškami a tak získať kvalifikáciu a my už vodičské preukazy máme, tak už máme väčšiu istotu, že budeme šoféri. Zaspávali sme tak trochu s obavami, ako dopadne zajtra skúšobná jazda. Ráno po raňajkách sme netrpezlivo čakali, kedy služba zapíska nástup na skúšobnú jazdu. Konečne pred ôsmou sme nastúpili pred budovu a v dvojrade čakali, kedy sa objaví skúšobné auto. Čatár Vlk nám vysvetlil, ako sa máme prihlásiť staršiemu vodičovi na skúšobnú jazdu. Zrazu sme zbadali približovať sa kolónu, asi šesť nákladných aut Praga RN (nazývali sme to Erena), ktoré zastavili pred hlavnou budovou. My absolventi šoférskeho kurzu v Rožňave sme sa potešili, lebo v šoférskom kurze sme jazdili na „Erene“. Prví šiesti nastúpili a všetky vozidlá sa pohli. Preplietali sa pomedzi budovy, niektorí cúvali, na pohľad to vyzeralo, ako keby sa po nádvorí bezhlavo pohybovali obrovské bzučiace chrobáky. Keď inštruktor zistil vodičské schopnosti adepta, vrátilo sa vozidlo pred budovu a nastupoval ďalší vojak. Prišiel rad na mňa. Pristúpil som k otvoreným dverám Ereny. Sedel v nej inštruktor desiatník. Zahlásil som sa podľa predpisu. „Súdruh desiatnik, vojak Slavkay na jazdu pripravený.“ Desiatnik mi povedal: „Rýchlo sadaj, kde sa ty tu berieš?“ Bol som z toho vyvalený a v prvej chvíli som nevedel, čo sa vlastne deje. Podával mi ruku, dal dolu čiapku a vtedy som ho spoznal. Bol to Milan Renčok, ktorý chodil v Spišskej Novej Vsi do geologickej priemyslovky. Opýtal sa ma, či viem jazdiť. Prikývol som. Rýchlo som naštartoval a pohol sa. Keď zistil, že jazdím dobre, nasmeroval ma za hlavnú budovu a tam sme zastali. Vybral cigarety, fajčili sme a rozprávali sa, ako sme prežili tie roky od ukončenia štúdia v Spišskej. Dopodrobna mi porozprával o živote v dopravnej rote. Šoféri u práporu sa narobia, ale je to stále lepšie, ako v strážnej alebo v technickej rote, kde v zime alebo v nečase musia vykonávať svoju službu. Po dosť dlhej chvíli sme sa vrátili pred hlavnú budovu. Vo večernom rozkaze prečítali mená všetkých, ktorí na skúšobných jazdách vyhoveli. Boli sme prevelení do dopravnej roty. Všetci sme boli z rožňavského a spišskonovoveského okresu. Tých bažantov, ktorí nevyhoveli na skúšobných jazdách, zadelili do strážnej alebo do technickej roty.
Od tohoto dňa sa začali diať pre nás veľké zmeny. Z náprotivnej strany veľkej miestnosti odišla výcviková rota pluku. My, čo sme boli zadelení do autoroty, sme si preniesli postele na druhú stranu a uložili sme ich medzi betónové stĺpy po osem. Až vtedy nám vysvetlili, že medzi betónové stĺpy budú namontované drevené steny, a tým vzniknú naše obývacie izby. Tá obrovská miestnosť v ktorej sme prežili výcvik, bolo vlastne nedokončené krídlo budovy. Po namontovaní stien tam vzniklo po päť izieb na každej strane, so širokou chodbou v strede. Na večernom rozkaze sa nám predstavili naši noví velitelia. Autonáčelník bol maličký nadporučík, vysoký iba 151 centimetrov, volal sa Miloš Hanousek. Ako veliteľ dopravnej roty sa nám predstavil blonďák npor. Polák, ten, čo nás zapisoval na rozdelení za šoférov. Staršina roty bol čatár Čeněk Červený. Velitelia čiat boli por. Chovanec, por. Barták, toho sme poznali z výcviku a vojak základnej služby rotný Hlaváček. Po slovensky sa nám predstavil čatár z povolania Walter Holík, ktorý bol vedúci rozsiahlej autodielne po vojensky nazývanej TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Bol to vynikajúci odborník, ktorý poznal každé vozidlo do najmenšej skrutky. Bol Slovák s vlastnosťou, že rád si vypil. Technický zástupca veliteľa autoroty bol npor. Valášek, pravý „Hanák“, kľuďas a dobrák od kosti.
Asi na tretí deň po zadeľovaní sme videli pred hlavnou budovou vo vychádzkových uniformách a s plnou poľnou „palubných strelcov“, pripravených vycestovať do Prahy na preškolenie. Pofajčievali a tvárili sa strašne povýšenecky, ako keby už mali hodnosť rotného. Potom odpochodovali na železničnú stanicu k rýchliku do Prahy. Rozlúčil sa s nami aj kamarát Fero Cipkala, ktorý tiež cestoval do Prahy na kurz „vyhodnocovačov leteckých snímok“. My sme začali zarezávať v autoparku. Dostali sme montérky a denne sme chodili do autoparku. Tam sme umývali a konzervovali nákladné a špeciálne vozidlá. Pripravovali sme stojánky (vybetónovaná plocha pre stojace lietadlá, parkovisko), kde vozidlá parkovali. Na stojánkach parkovali autá podľa účelu. Cisterny, ťahače, špeciálne vozidlá, ako žeriavy, hasičské autá, sanitky a skriňové pre prepravu osôb a pojazdné dielne. Zvlášť boli zaparkované nákladné valníky dopravnej čaty. V garážach boli umiestnené osobné vozidlá a autobus. Pri tomto sťahovaní v autoparku sa vyžíval najviac npor. Hanousek. V jednom dni sme zaparkovali vozidlá, podľa jeho pokynov, na druhý deň dostal lepší nápad a začalo sa s presunom. Kde stáli cisterny išli ťahače, kde boli ťahače išli technické vozidlá a podobne. Spolu s nami boli k týmto zmätkom pridelení štyria starší šoféri, ktorí strašne nadávali a presúvali autá hore-dolu do zbláznenia. My sme museli stanoviská prispôsobovať. Niektoré bolo potrebné zväčšiť, iné zmenšiť, niekde nebol dostatočný priestor na zmenu, tak začínal byť z toho chaos. Pomaly sme začali chápať, ako to na vojenčine chodí, že prečo v meste ľudia „lampasákom“ hovorili, že sú to „zelené mozgy“. V rozsiahlom autoparku bolo asi osemdesiat rôznych vozidiel. To sme ešte nevedeli, že koľko sa nachádza v rôznych garážach v kasárňach. Po novom roku nás z tej šaškárne vyslobodil večerný rozkaz, že všetci vodiči - nováčkovia majú odcestovať na šoférsky kurz do Prešova. Čudovali sme sa. Máme vodičské preukazy, kompletnú trojku, načo máme ísť znovu na kurz. Vysvetlili nám, že v armáde môžeme jazdiť iba s vojenským vodičským preukazom.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.