som ešte nevedel aký je to obmedzený, nafúkaný hlupák, pod ktorého velením budem slúžiť dva roky. Väčšina z nás, čo sme chodili na šoférsky kurz v Rožňave, sme boli rozhodnutí hlásiť sa do dopravnej roty. Laco Oravec mi začal veľmi dôverne rozprávať, že tí šoféri, ktorí mali haváriu alebo poškodili motorové vozidlo, musia splácať náhradu škody ešte aj v civile. Preto sa on nebude hlásiť za šoféra. Jeden čatár zo strážnej roty mu povedal, že hľadajú kvalifikovaného premietača filmov na obsluhu kasárenskej premietačky. On v Drnave premietal filmy, preto sa chce prihlásiť na tento post a mňa môže zobrať za pomocníka. Nebudeme nič robiť, iba čistiť premietačku, večer premietneme film a budeme chodiť pre objednané filmy na železničnú stanicu. Celú vojenčinu prežijeme v teplúčku a v „nič nerobení“. Poznajúc jeho večné špekulovanie, povedal som mu, že keď mám na vojenčine stráviť dva roky, tak budem šofér a získam dobrú prax a vedomosti, ktoré môžem využívať celý život. Nebol nadšený, ale nedal som sa mu prehovoriť. Začalo zadeľovanie. Ako prvý vystúpil nadporučík Polák. Vyhlásil, že do dopravnej roty potrebuje asi štyridsať vodičov. Nech sa hlásia vojaci, ktorí vlastnia vodičský preukaz tretej triedy. Prešiel ku vedľajšiemu stolíku a za malú chvíľu nás stálo v rade asi päťdesiat. Všetkých nás pozapisoval a oznámil nám, že zajtra o ôsmej ráno máme byť nastúpení pred hlavnou budovou, lebo budeme absolvovať skúšobné jazdy. Medzitým došiel jeden kapitán „modrák“ a začal verbovať vojakov za leteckých palubných strelcov. Pre túto funkciu bol potrebný perfektný zdravotný stav a tiež dobré základy z matematiky, fyziky, aby mohli zvládnuť náročný kurz, ktorý sa bude konať v Prahe. Táto profesia veľmi lákala chlapcov, lebo po úspešnom absolvovaní kurzu mali dostať hodnosť rotného a služné (my sme to volali žold) cez 800 Kčs. Ihneď sa prihlásilo asi 40 bažantov. Aj mňa to trochu pokúšalo, ale potom som zvážil, že robiť šoféra bude pre mňa užitočnejšie. Potom hľadali hasičov, radistov, obsluhu kotolne, psovodov a ktovie ešte aké profesie. Kamarát Ferko Cipkala nevedel kde sa má prihlásiť. Dookola sa vypytoval každého, že čo on má robiť, lebo on sa vyučil vo Vysokom Mýte v továrni na hasiace prístroje. Všetci mu radili, nech sa prihlási ku hasičom. Skúsil to, ale už tam mali plný stav. Nejaký dôstojník prišiel a hľadal záujemcu o fotografovanie. Fero nám povedal, že ako chlapec mal fotoaparát „Pionier“. So smiechom sme ho podpichli, aby sa prihlásil. Nakoniec sa prihlásil. Na otázku dôstojníka, že aký používal aparát, odpovedal „Pionier“. Dôstojník sa pousmial, ale keďže nebol nikto iný, tak si ho zapísal. To sme vtedy ešte nevedeli, že Fero bude najlepšie plateným vojakom z celého práporu. Ani to sme nevedeli, že dôstojníci budú stáť v rade pred jeho fotoateliérom a čakať, pokým im dovolí vstúpiť dnu. O tom však napíšem neskôr. Po tomto zadeľovaní sme mali celý deň voľno. Už sa začali grupovať skupinky z bažantov, ktorí boli spolu prihlásení k určitej profesii. Každá skupinka viedla debatu na tému budúceho povolania na vojenčine. Najviac sa vyťahovali tí, ktorí boli prihlásení k palubným strelcom. Naparovali sa ako také kohúty na hnoji a pohrdlivo sa k nám prihovárali. „My budeme páni. O dva mesiace nás budete zdraviť, „bažanti“. Do civilu pôjdeme ako poručíci. Budeme bývať na letisku spolu s letcami a brať dôstojnícky plat.“ Odbili sme ich, že len zápis k palubným strelcom nestačí, že bude potrebné prejsť školením a skúškami a tak získať kvalifikáciu a my už vodičské preukazy máme, tak už máme väčšiu istotu, že budeme šoféri. Zaspávali sme tak trochu s obavami, ako dopadne zajtra skúšobná jazda. Ráno po raňajkách sme netrpezlivo čakali, kedy služba zapíska nástup na skúšobnú jazdu. Konečne pred ôsmou sme nastúpili pred budovu a v dvojrade čakali, kedy sa objaví skúšobné auto. Čatár Vlk nám vysvetlil, ako sa máme prihlásiť staršiemu vodičovi na skúšobnú jazdu. Zrazu sme zbadali približovať sa kolónu, asi šesť nákladných aut Praga RN (nazývali sme to Erena), ktoré zastavili pred hlavnou budovou. My absolventi šoférskeho kurzu v Rožňave sme sa potešili, lebo v šoférskom kurze sme jazdili na „Erene“. Prví šiesti nastúpili a všetky vozidlá sa pohli. Preplietali sa pomedzi budovy, niektorí cúvali, na pohľad to vyzeralo, ako keby sa po nádvorí bezhlavo pohybovali obrovské bzučiace chrobáky. Keď inštruktor zistil vodičské schopnosti adepta, vrátilo sa vozidlo pred budovu a nastupoval ďalší vojak. Prišiel rad na mňa. Pristúpil som k otvoreným dverám Ereny. Sedel v nej inštruktor desiatník. Zahlásil som sa podľa predpisu. „Súdruh desiatnik, vojak Slavkay na jazdu pripravený.“ Desiatnik mi povedal: „Rýchlo sadaj, kde sa ty tu berieš?“ Bol som z toho vyvalený a v prvej chvíli som nevedel, čo sa vlastne deje. Podával mi ruku, dal dolu čiapku a vtedy som ho spoznal. Bol to Milan Renčok, ktorý chodil v Spišskej Novej Vsi do geologickej priemyslovky. Opýtal sa ma, či viem jazdiť. Prikývol som. Rýchlo som naštartoval a pohol sa. Keď zistil, že jazdím dobre, nasmeroval ma za hlavnú budovu a tam sme zastali. Vybral cigarety, fajčili sme a rozprávali sa, ako sme prežili tie roky od ukončenia štúdia v Spišskej. Dopodrobna mi porozprával o živote v dopravnej rote. Šoféri u práporu sa narobia, ale je to stále lepšie, ako v strážnej alebo v technickej rote, kde v zime alebo v nečase musia vykonávať svoju službu. Po dosť dlhej chvíli sme sa vrátili pred hlavnú budovu. Vo večernom rozkaze prečítali mená všetkých, ktorí na skúšobných jazdách vyhoveli. Boli sme prevelení do dopravnej roty. Všetci sme boli z rožňavského a spišskonovoveského okresu. Tých bažantov, ktorí nevyhoveli na skúšobných jazdách, zadelili do strážnej alebo do technickej roty.
Od tohoto dňa sa začali diať pre nás veľké zmeny. Z náprotivnej strany veľkej miestnosti odišla výcviková rota pluku. My, čo sme boli zadelení do autoroty, sme si preniesli postele na druhú stranu a uložili sme ich medzi betónové stĺpy po osem. Až vtedy nám vysvetlili, že medzi betónové stĺpy budú namontované drevené steny, a tým vzniknú naše obývacie izby. Tá obrovská miestnosť v ktorej sme prežili výcvik, bolo vlastne nedokončené krídlo budovy. Po namontovaní stien tam vzniklo po päť izieb na každej strane, so širokou chodbou v strede. Na večernom rozkaze sa nám predstavili naši noví velitelia. Autonáčelník bol maličký nadporučík, vysoký iba 151 centimetrov, volal sa Miloš Hanousek. Ako veliteľ dopravnej roty sa nám predstavil blonďák npor. Polák, ten, čo nás zapisoval na rozdelení za šoférov. Staršina roty bol čatár Čeněk Červený. Velitelia čiat boli por. Chovanec, por. Barták, toho sme poznali z výcviku a vojak základnej služby rotný Hlaváček. Po slovensky sa nám predstavil čatár z povolania Walter Holík, ktorý bol vedúci rozsiahlej autodielne po vojensky nazývanej TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Bol to vynikajúci odborník, ktorý poznal každé vozidlo do najmenšej skrutky. Bol Slovák s vlastnosťou, že rád si vypil. Technický zástupca veliteľa autoroty bol npor. Valášek, pravý „Hanák“, kľuďas a dobrák od kosti.
Asi na tretí deň po zadeľovaní sme videli pred hlavnou budovou vo vychádzkových uniformách a s plnou poľnou „palubných strelcov“, pripravených vycestovať do Prahy na preškolenie. Pofajčievali a tvárili sa strašne povýšenecky, ako keby už mali hodnosť rotného. Potom odpochodovali na železničnú stanicu k rýchliku do Prahy. Rozlúčil sa s nami aj kamarát Fero Cipkala, ktorý tiež cestoval do Prahy na kurz „vyhodnocovačov leteckých snímok“. My sme začali zarezávať v autoparku. Dostali sme montérky a denne sme chodili do autoparku. Tam sme umývali a konzervovali nákladné a špeciálne vozidlá. Pripravovali sme stojánky (vybetónovaná plocha pre stojace lietadlá, parkovisko), kde vozidlá parkovali. Na stojánkach parkovali autá podľa účelu. Cisterny, ťahače, špeciálne vozidlá, ako žeriavy, hasičské autá, sanitky a skriňové pre prepravu osôb a pojazdné dielne. Zvlášť boli zaparkované nákladné valníky dopravnej čaty. V garážach boli umiestnené osobné vozidlá a autobus. Pri tomto sťahovaní v autoparku sa vyžíval najviac npor. Hanousek. V jednom dni sme zaparkovali vozidlá, podľa jeho pokynov, na druhý deň dostal lepší nápad a začalo sa s presunom. Kde stáli cisterny išli ťahače, kde boli ťahače išli technické vozidlá a podobne. Spolu s nami boli k týmto zmätkom pridelení štyria starší šoféri, ktorí strašne nadávali a presúvali autá hore-dolu do zbláznenia. My sme museli stanoviská prispôsobovať. Niektoré bolo potrebné zväčšiť, iné zmenšiť, niekde nebol dostatočný priestor na zmenu, tak začínal byť z toho chaos. Pomaly sme začali chápať, ako to na vojenčine chodí, že prečo v meste ľudia „lampasákom“ hovorili, že sú to „zelené mozgy“. V rozsiahlom autoparku bolo asi osemdesiat rôznych vozidiel. To sme ešte nevedeli, že koľko sa nachádza v rôznych garážach v kasárňach. Po novom roku nás z tej šaškárne vyslobodil večerný rozkaz, že všetci vodiči - nováčkovia majú odcestovať na šoférsky kurz do Prešova. Čudovali sme sa. Máme vodičské preukazy, kompletnú trojku, načo máme ísť znovu na kurz. Vysvetlili nám, že v armáde môžeme jazdiť iba s vojenským vodičským preukazom.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).