som ešte nevedel aký je to obmedzený, nafúkaný hlupák, pod ktorého velením budem slúžiť dva roky. Väčšina z nás, čo sme chodili na šoférsky kurz v Rožňave, sme boli rozhodnutí hlásiť sa do dopravnej roty. Laco Oravec mi začal veľmi dôverne rozprávať, že tí šoféri, ktorí mali haváriu alebo poškodili motorové vozidlo, musia splácať náhradu škody ešte aj v civile. Preto sa on nebude hlásiť za šoféra. Jeden čatár zo strážnej roty mu povedal, že hľadajú kvalifikovaného premietača filmov na obsluhu kasárenskej premietačky. On v Drnave premietal filmy, preto sa chce prihlásiť na tento post a mňa môže zobrať za pomocníka. Nebudeme nič robiť, iba čistiť premietačku, večer premietneme film a budeme chodiť pre objednané filmy na železničnú stanicu. Celú vojenčinu prežijeme v teplúčku a v „nič nerobení“. Poznajúc jeho večné špekulovanie, povedal som mu, že keď mám na vojenčine stráviť dva roky, tak budem šofér a získam dobrú prax a vedomosti, ktoré môžem využívať celý život. Nebol nadšený, ale nedal som sa mu prehovoriť. Začalo zadeľovanie. Ako prvý vystúpil nadporučík Polák. Vyhlásil, že do dopravnej roty potrebuje asi štyridsať vodičov. Nech sa hlásia vojaci, ktorí vlastnia vodičský preukaz tretej triedy. Prešiel ku vedľajšiemu stolíku a za malú chvíľu nás stálo v rade asi päťdesiat. Všetkých nás pozapisoval a oznámil nám, že zajtra o ôsmej ráno máme byť nastúpení pred hlavnou budovou, lebo budeme absolvovať skúšobné jazdy. Medzitým došiel jeden kapitán „modrák“ a začal verbovať vojakov za leteckých palubných strelcov. Pre túto funkciu bol potrebný perfektný zdravotný stav a tiež dobré základy z matematiky, fyziky, aby mohli zvládnuť náročný kurz, ktorý sa bude konať v Prahe. Táto profesia veľmi lákala chlapcov, lebo po úspešnom absolvovaní kurzu mali dostať hodnosť rotného a služné (my sme to volali žold) cez 800 Kčs. Ihneď sa prihlásilo asi 40 bažantov. Aj mňa to trochu pokúšalo, ale potom som zvážil, že robiť šoféra bude pre mňa užitočnejšie. Potom hľadali hasičov, radistov, obsluhu kotolne, psovodov a ktovie ešte aké profesie. Kamarát Ferko Cipkala nevedel kde sa má prihlásiť. Dookola sa vypytoval každého, že čo on má robiť, lebo on sa vyučil vo Vysokom Mýte v továrni na hasiace prístroje. Všetci mu radili, nech sa prihlási ku hasičom. Skúsil to, ale už tam mali plný stav. Nejaký dôstojník prišiel a hľadal záujemcu o fotografovanie. Fero nám povedal, že ako chlapec mal fotoaparát „Pionier“. So smiechom sme ho podpichli, aby sa prihlásil. Nakoniec sa prihlásil. Na otázku dôstojníka, že aký používal aparát, odpovedal „Pionier“. Dôstojník sa pousmial, ale keďže nebol nikto iný, tak si ho zapísal. To sme vtedy ešte nevedeli, že Fero bude najlepšie plateným vojakom z celého práporu. Ani to sme nevedeli, že dôstojníci budú stáť v rade pred jeho fotoateliérom a čakať, pokým im dovolí vstúpiť dnu. O tom však napíšem neskôr. Po tomto zadeľovaní sme mali celý deň voľno. Už sa začali grupovať skupinky z bažantov, ktorí boli spolu prihlásení k určitej profesii. Každá skupinka viedla debatu na tému budúceho povolania na vojenčine. Najviac sa vyťahovali tí, ktorí boli prihlásení k palubným strelcom. Naparovali sa ako také kohúty na hnoji a pohrdlivo sa k nám prihovárali. „My budeme páni. O dva mesiace nás budete zdraviť, „bažanti“. Do civilu pôjdeme ako poručíci. Budeme bývať na letisku spolu s letcami a brať dôstojnícky plat.“ Odbili sme ich, že len zápis k palubným strelcom nestačí, že bude potrebné prejsť školením a skúškami a tak získať kvalifikáciu a my už vodičské preukazy máme, tak už máme väčšiu istotu, že budeme šoféri. Zaspávali sme tak trochu s obavami, ako dopadne zajtra skúšobná jazda. Ráno po raňajkách sme netrpezlivo čakali, kedy služba zapíska nástup na skúšobnú jazdu. Konečne pred ôsmou sme nastúpili pred budovu a v dvojrade čakali, kedy sa objaví skúšobné auto. Čatár Vlk nám vysvetlil, ako sa máme prihlásiť staršiemu vodičovi na skúšobnú jazdu. Zrazu sme zbadali približovať sa kolónu, asi šesť nákladných aut Praga RN (nazývali sme to Erena), ktoré zastavili pred hlavnou budovou. My absolventi šoférskeho kurzu v Rožňave sme sa potešili, lebo v šoférskom kurze sme jazdili na „Erene“. Prví šiesti nastúpili a všetky vozidlá sa pohli. Preplietali sa pomedzi budovy, niektorí cúvali, na pohľad to vyzeralo, ako keby sa po nádvorí bezhlavo pohybovali obrovské bzučiace chrobáky. Keď inštruktor zistil vodičské schopnosti adepta, vrátilo sa vozidlo pred budovu a nastupoval ďalší vojak. Prišiel rad na mňa. Pristúpil som k otvoreným dverám Ereny. Sedel v nej inštruktor desiatník. Zahlásil som sa podľa predpisu. „Súdruh desiatnik, vojak Slavkay na jazdu pripravený.“ Desiatnik mi povedal: „Rýchlo sadaj, kde sa ty tu berieš?“ Bol som z toho vyvalený a v prvej chvíli som nevedel, čo sa vlastne deje. Podával mi ruku, dal dolu čiapku a vtedy som ho spoznal. Bol to Milan Renčok, ktorý chodil v Spišskej Novej Vsi do geologickej priemyslovky. Opýtal sa ma, či viem jazdiť. Prikývol som. Rýchlo som naštartoval a pohol sa. Keď zistil, že jazdím dobre, nasmeroval ma za hlavnú budovu a tam sme zastali. Vybral cigarety, fajčili sme a rozprávali sa, ako sme prežili tie roky od ukončenia štúdia v Spišskej. Dopodrobna mi porozprával o živote v dopravnej rote. Šoféri u práporu sa narobia, ale je to stále lepšie, ako v strážnej alebo v technickej rote, kde v zime alebo v nečase musia vykonávať svoju službu. Po dosť dlhej chvíli sme sa vrátili pred hlavnú budovu. Vo večernom rozkaze prečítali mená všetkých, ktorí na skúšobných jazdách vyhoveli. Boli sme prevelení do dopravnej roty. Všetci sme boli z rožňavského a spišskonovoveského okresu. Tých bažantov, ktorí nevyhoveli na skúšobných jazdách, zadelili do strážnej alebo do technickej roty.
Od tohoto dňa sa začali diať pre nás veľké zmeny. Z náprotivnej strany veľkej miestnosti odišla výcviková rota pluku. My, čo sme boli zadelení do autoroty, sme si preniesli postele na druhú stranu a uložili sme ich medzi betónové stĺpy po osem. Až vtedy nám vysvetlili, že medzi betónové stĺpy budú namontované drevené steny, a tým vzniknú naše obývacie izby. Tá obrovská miestnosť v ktorej sme prežili výcvik, bolo vlastne nedokončené krídlo budovy. Po namontovaní stien tam vzniklo po päť izieb na každej strane, so širokou chodbou v strede. Na večernom rozkaze sa nám predstavili naši noví velitelia. Autonáčelník bol maličký nadporučík, vysoký iba 151 centimetrov, volal sa Miloš Hanousek. Ako veliteľ dopravnej roty sa nám predstavil blonďák npor. Polák, ten, čo nás zapisoval na rozdelení za šoférov. Staršina roty bol čatár Čeněk Červený. Velitelia čiat boli por. Chovanec, por. Barták, toho sme poznali z výcviku a vojak základnej služby rotný Hlaváček. Po slovensky sa nám predstavil čatár z povolania Walter Holík, ktorý bol vedúci rozsiahlej autodielne po vojensky nazývanej TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Bol to vynikajúci odborník, ktorý poznal každé vozidlo do najmenšej skrutky. Bol Slovák s vlastnosťou, že rád si vypil. Technický zástupca veliteľa autoroty bol npor. Valášek, pravý „Hanák“, kľuďas a dobrák od kosti.
Asi na tretí deň po zadeľovaní sme videli pred hlavnou budovou vo vychádzkových uniformách a s plnou poľnou „palubných strelcov“, pripravených vycestovať do Prahy na preškolenie. Pofajčievali a tvárili sa strašne povýšenecky, ako keby už mali hodnosť rotného. Potom odpochodovali na železničnú stanicu k rýchliku do Prahy. Rozlúčil sa s nami aj kamarát Fero Cipkala, ktorý tiež cestoval do Prahy na kurz „vyhodnocovačov leteckých snímok“. My sme začali zarezávať v autoparku. Dostali sme montérky a denne sme chodili do autoparku. Tam sme umývali a konzervovali nákladné a špeciálne vozidlá. Pripravovali sme stojánky (vybetónovaná plocha pre stojace lietadlá, parkovisko), kde vozidlá parkovali. Na stojánkach parkovali autá podľa účelu. Cisterny, ťahače, špeciálne vozidlá, ako žeriavy, hasičské autá, sanitky a skriňové pre prepravu osôb a pojazdné dielne. Zvlášť boli zaparkované nákladné valníky dopravnej čaty. V garážach boli umiestnené osobné vozidlá a autobus. Pri tomto sťahovaní v autoparku sa vyžíval najviac npor. Hanousek. V jednom dni sme zaparkovali vozidlá, podľa jeho pokynov, na druhý deň dostal lepší nápad a začalo sa s presunom. Kde stáli cisterny išli ťahače, kde boli ťahače išli technické vozidlá a podobne. Spolu s nami boli k týmto zmätkom pridelení štyria starší šoféri, ktorí strašne nadávali a presúvali autá hore-dolu do zbláznenia. My sme museli stanoviská prispôsobovať. Niektoré bolo potrebné zväčšiť, iné zmenšiť, niekde nebol dostatočný priestor na zmenu, tak začínal byť z toho chaos. Pomaly sme začali chápať, ako to na vojenčine chodí, že prečo v meste ľudia „lampasákom“ hovorili, že sú to „zelené mozgy“. V rozsiahlom autoparku bolo asi osemdesiat rôznych vozidiel. To sme ešte nevedeli, že koľko sa nachádza v rôznych garážach v kasárňach. Po novom roku nás z tej šaškárne vyslobodil večerný rozkaz, že všetci vodiči - nováčkovia majú odcestovať na šoférsky kurz do Prešova. Čudovali sme sa. Máme vodičské preukazy, kompletnú trojku, načo máme ísť znovu na kurz. Vysvetlili nám, že v armáde môžeme jazdiť iba s vojenským vodičským preukazom.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay






























Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-