„50 kilometrov“ s plnou poľnou, malou poľnou, lopatkou a samopalom. No nazdar. Budú to galeje. Následne sme dostali niekoľko rád a doporučení. Pevne zbaliť plnú poľnú a riadne stiahnuť popruhy, aby sa nám na chrbte nehompáľala. Nabrať vodu do poľných fliaš. Dbať na to, aby sme si riadne ovinuli chodidlá onucami, aby nám onuce nespôsobili pľuzgiere. Po tejto inštruktáži sa nám začala sťahovať dušička od strachu, že ako taký náročný pochod s kompletným výstrojom zvládneme. Ja som už vo výcviku nepoužíval onuce, lebo som si nevedel nohy riadne do nich zabaliť. Kúpil som si v Arme (vojenský bufet a obchodík) vlnené podkolienky. Večer pred pochodom som zohrial na radiátore baganče aj krém na obuv a riadne som baganče ponatieral, aby boli mäkké. Ráno všetci ustrojení podľa inštrukcií sme boli nastúpení na nádvorí. Inštruktori a velitelia celú rotu prekontrolovali. S rotou išli aj traja sanitári s taškami prvej pomoci. Vydali sme sa na pochod. Pochodujúcu rotu doprevádzala sanitka s lekárom. Zistili sme, že pravidelným pochodovým krokom rota dosť rýchlo napreduje. Na to prišli zrejme aj Rimania pred mnohými storočiami, keď svoje légie presúvali na veľké vzdialenosti. Počas pochodu sanitka často odvážala bažantov s krvavými pľuzgierami do kasární.
Predpoludním sme dorazili do Bystřice pod Hostýnem. Preriedená rota zastavila na námestíčku. Npor. Miezga nám vyhlásil, že máme dve hodiny prestávku. Nesmieme ísť do hostinca na pivo alebo piť alkohol. Máme voľný pohyb v meste. Boli sme unavení a veru sme mali chuť na dobré chladené pivo. Velenia našej štvorčlennej skupiny sa ujal Ferko Cipkala. Perfektne „mluvil“ česky, lebo sa vyučil za mechanika v Karose Vysoké Mýto. Informoval sa od okoloidúcich, kde je v meste nejaká zastrčená krčmička. Našli sme ju v malej úzkej uličke. Celí natešení sme vošli dnu s vidinou zaroseného pohára piva s pekným bielym klobúčikom peny. Keď sme vstúpili dnu, štvorhlasne sme šťavnato po slovensky zahrešili. Za stolom pri okne sedeli dvaja naši čatári a pred sebou mali dva krígle piva, zrovna také, o akých sme my snívali. Rýchlo sme sa otočili a z krčmy vypadli. Fero bol naštvaný, ale vyhlásil, že aj tak budeme piť pivo a zavelil odchod na železničnú stanicu, ktorá bola dosť vzdialená od centra mesta. Trmácali sme sa s batohmi na stanicu. Do reštaurácie išiel ako prvý Fero. Stačil iba otvoriť dvere, zahrešiť a už ich aj zavrel. Tam tiež sedeli naši dôstojníci. Velenie som prevzal ja. Využil som svoju starú skúsenosť s rumom, keď sme rukovali. Zavelil som. Ideme do mesta do potravín. Kúpime si fľašu rumu a k tomu nejaké pivo a budeme mať všetko, čo sme chceli. Akcia bola v okamžiku schválená. Klusali sme ovešaní plnou poľnou a ostatným príslušenstvom výstroja, lebo čas nás tlačil. V obchode sme si spoločne kúpili litrovú fľašu rumu a každý si kúpil fľaškové pivo Hanák 12-ku. Rum sme si rozliali do poľných fliaš a pivo strčili do malej poľnej. Každý si potiahol z poľnej fľaše „aperitív“ a pustili sme sa do jedla. Cestou na námestie sme stretávali skupinky, čo tiež neúspešne zháňali pivo, dali sme im náš dobrý recept, ako prísť k rumu aj k pivu. V stanovenom čase sme pochodovým krokom vyrazili späť do našich kasárni. Sanitka už častejšie odvážala krívajúcich vojakov. My sme sa výdatne posilňovali rumom a pivom a ani sme si neuvedomovali našu únavu. Už kríval aj Vondra, ktorému sme dali indiánske meno „brechajúci pes“. Nakoniec sa dal odviezť sanitkou. Bol doprevádzaný pokrikmi z podguráženej roty. „Brechať vieš, ale šliapať už nevládzeš, hoci si iba v poltopánkach a bez plnej poľnej.“
Rota sa scvrkla na polovicu. Už neexistoval pochodový útvar. Išli sme ako kŕdeľ husí. Naša partia, osviežená „života budičom“ z poľných fliaš si vyprávala žarty a veselé príhody a automaticky prekladala nohy. Výborne sme sa bavili na našich čatároch, ktorí mleli z posledných síl. Zasmušilo a letargicky kráčali a vôbec si nás nevšímali. Karta sa obrátila proti nim. Nás preháňali, my sme mali kondičku. Oni iba na nás brechali, avšak telesnú kondičku nemali, iba im narástli veľké papule a pupky, ktoré im v päťdesiat kilometrovom pochode veľmi nepomohli. Ani sme si nevšímali cestu, keď odrazu sa pred nami objavili budovy Želatovických kasární. Hovorí sa, že kôň, keď sa blíži k domovu, ožije a začne klusať. Aj nás to vzpružilo. Sami sme sa sformovali do pochodového útvaru a začali sme spievať „Od Prešova cesta nová...“ Na náš spev ožili aj čatári. Vlk sa zaradil pred nás a so spevom sme vpochodovali na nádvorie pred hlavnú budovu, kde nás čakal veliteľ práporu plk. Killian aj s veliteľom výcvikovej roty. Čatár Vlk mu podal hlásenie. Veliteľ práporu nariadil, aby nastúpili aj tí vojaci, čo pochod nezvládli. Veliteľ práporu sa nám poďakoval, že sme vojenský úkol splnili, a tým sa nám ukončil výcvik. Potom sa obrátil k maródom, ktorým povedal, aby si z nás brali príklad, lebo sme pochod zvládli a vrátili sa do kasární so spevom. Netušil, na aký pohon sme so spevom došli. Na záver vyhlásil, že tí, čo pochod ukončili, majú zajtra celý deň voľno a tí, ktorí pochod nezvládli, budú robiť rajóny celý týždeň.
Keď zavelil rozchod, z posledných síl sme sa doterigali na izbu. Chodidlá nás pálili a báli sme sa zobuť si baganče. Ja som mal ponožky a na chodidlách oboch nôh som cítil každý štrikovaný riadok ponožiek. Pomaly som ponožky stiahol a na moje prekvapenie nemal som ani najmenší pľuzgierik. Po chvíli sa ozval Janko Babík, takmer plačlivým hlasom nás prosil, aby sme ho zobuli. Ležal bezvládne na posteli s bolestnou grimasou na tvári. Dali sme mu dolu baganče a odvinuli zakrvavené onuce z nôh. Ukázal sa nám strašný obraz. Chodidlá mal zakrvavené, plné odrenín a krvavých pľuzgierov. Nahlásili sme službe, že jeden vojak potrebuje lekárske ošetrenie. Po chvíli prišli dvaja „lapidusi“ (ošetrovatelia), podopierajúc Babíka, viedli ho na ošetrovňu. Vytýkali sme mu, že prečo sa nedal odviezť sanitkou, ale s takými skrvavenými nohami prešiel celých 50 km. So skriveným úsmevom nám povedal, že on je Babík, ale nie je baba. Toto meno mu však odvtedy prischlo a celú vojenčinu ho každý volal Jano Baba.
V noci sme spali ako zarezaní. Ráno sme vstávali celí dolámaní, ale po krátkej rozcvičke sme sa dostali do starej formy. Po raňajkách sme si užívali „voľnosť“. Osprchovali sme sa v teplej vode a nikým nerušení sme polihovali a upravovali si osobný výstroj. Tých, čo robili rajóny, sme podpichovali známymi pokrikmi „simulanti, tie rajóny sa musia blýskať, lebo si to zopakujete“. Za to sme si od nich vyslúžili šťavnaté nadávky.
Nasledujúce dni nás už vôbec nepreháňali. Chodili sme nacvičovať streľbu z malorážky aj zo samopalov. Dostali sme vychádzkové uniformy, ku ktorým sme si museli sami zaobstarať čierne poltopánky. Písali sme domov, aby nám kúpili poltopánky, alebo nech nám pošlú peniaze. Bolo to už pred Vianocami, keď začali z domova prichádzať balíky s topánkami, ku ktorým rodičia pribalili aj fľašu pálenky na sviatky. Inštruktori čatári kontrolovali balíky a pálenku zhabali, aby sme sa neopili. Miesto nás sa ožrali oni. Prišiel dozorčí roty a oznámil mi, že mám ísť do kancelárie, lebo som dostal balík. Mamka mi poslala poltopánky a dvojdecovku silnej domácej drienkovice. Čatár Vlk držal dojdecovku v ruke a vyčítavo sa ma opýtal: „Slavkaju, co je tohle?“ Drzo som odpovedal, že odkiaľ to mám vedieť. Otvoril dvojdecku, ovoňal a skonštatoval, že je to pálenka. Pozrel na mňa, vybral zo šuflíka dva štamperlíky, nalial a povedal „aby jste neřek, že jste to ani neochutnal“. Ťukli sme si a prevrátili do seba. Bola to výborná domáca drienkovica, asi taká šesťdesiatka. Keď to Vlk vypil, vyrazilo mu to dych. Vypúlil oči, z ktorých mu vytryskli slzy. Chytil dvojdecovku, podával mi ju a chrapľavým hlasom trhane povedal: „Vemte... si... to... všechno,“ a podal mi fľašu. Tvár mal zmraštenú, ukázal na balík a rukami mi naznačoval, aby som s tým všetkým vypadol. Prišiel som na izbu s jasotom. O chvíľu prišiel vysmiaty Zolo Fodor zo Silickej Brezovej, mávajúc pollitrovkou domácej slivovice. Povedal, že Vlk iba ovoňal a už mu fľašu podával s tým, aby zmizol. Kúpenú pálenku ostatným chlapcom zhabali. Odložili sme si vrátené fľaše do skrinky, aby sme mali niečo „domáce“ na Vianoce.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.