nepriateľské delostrelectvo. Na najbližšej skúšobnej jazde sme na vlastnej koži zažili jazdu s mjr. Dedičom. Do pristavenej kolóny pribudla T-111, v ktorej ako inštruktor sedel mjr. Dedič. Striedal som kolegu, ktorý s ním hodinu jazdil. Vychádzal z kabíny, prevrátil oči k nebu a ticho zahrešil. Značilo to, že „major“ mu jazdu riadne znepríjemňoval.

Zahlásil som sa a s obavami si sadol za volant. Kolóna sa pohýnala, chcel som naštartovať. Rozkričal sa na mňa, že mi nedal pokyn. Kolóna odišla a on si spokojne niečo zapisoval do zápisníka. Následne sa ma začal vypytovať, čo som robil v civile a prečo chcem byť vodič. Rozprávali sme dosť dlho a potom mi zadal úkol. Opísal mi moju situáciu. Pre nutnú opravu auta som zaostal za kolónou a nachádzam sa v oblasti, kde sú nepriateľské partizánske jednotky. Preto mám čo najrýchlejšie dobehnúť kolónu. V kolóne sa jazdilo rýchlosťou 40 až 60 km za hodinu. Na vyššie rýchlosti s Tatrou stojedenásť som nebol zvyknutý. Pridal som plyn a tachometer ukazoval 70-tku. Začal na mňa revať, že ako chcem touto rýchlosťou dobehnúť kolónu. Musel som pridať. Tatra išla 90-tkou.

Oproti išiel konský povoz. Keď kočiš videl rútiaci sa kolos oproti nemu, zatiahol voz s koňmi do priekopy a prežehnával sa. Ja s očami prilepenými na prednom skle, som mal tiež zadok stiahnutý od strachu. Nemal som dostatočné skúsenosti jazdiť s veľkým autom takou vysokou rýchlosťou. Po pol hodine sa pred nami objavila, plaziaca sa kolóna vozidiel. Spokojne som si vydýchol, ale trochu predčasne. Prikázal mi za kolónou zastaviť. Zadal mi novú situáciu, v ktorej sa nachádzam s vozidlom. Počas našej jazdy v partizánskej oblasti naše vozidlo zasiahla strela, ktorá poškodila prevodovku tak, že môžem jazdiť iba s prvým a štvrtým prevodovým stupňom. Mám naštartovať a dobehnúť kolónu. V hlave mi vírilo tisíc myšlienok, ale všetky odmietali možnosť preradiť z jednotky do štvorky. To by šlo, ale iba dolu s kopca. Rozkaz sa splniť musí. Aký povel, taký úkon. Veď ja ho presvedčím, že je to hlúposť. Zaradil som jednotku a pohol som sa. Pridal som plný plyn a snažil som sa rozbehnúť vozidlo na čo najvyššiu rýchlosť. Motor reval a celé vozidlo sa triaslo, vtlačil som radiacu páku so škripotom do štvorky. Po vypustaní spojky sa stalo to, čo som očakával. Tatra začala šklbať, podskakovať a bol som rád, že sa prevodovka naozaj nerozsypala. Rýchlo som vypol spojku a zastal. Obrátil som sa na majora a povedal, že sa to nedá, že môžeme naozaj poškodiť prevodovku.

Rozkričal sa na mňa, že vôbec nerozmýšľam, že som ešte veľmi slabý vodič. Bol som trochu urazený, lebo na jazdách som od inštruktorov dostával stále dobré známky. Boli so mnou spokojní. Odrazu vyskočil z kabíny, ako keby ho do zadku pichla včela. Obehol kabínu, mňa vyhnal spoza volantu. Povedal, aby som sledoval, či sa to ozaj nedá. Naštartoval, dal jedničku, urobil rozbeh. Tešil som sa, ako bude vozidlo skákať, keď zaradí štvorku. On však zaradil pridanú prevodovku na terénny chod a vložil štvorku. Vozidlo plynule pokračovalo v jazde a po väčšom rozbehu zaradil tzv. „silničný chod“ a pokračoval plynulo v jazde na normálnu štvorku. Pridal plyn a za chvíľku už mal na tachometri 90-tku. Zastal a oboril sa na mňa. Sadni a čo najskôr dobehni kolónu. Pri rozjazde som urobil všetko tak ako on. Už som išiel na normálnu štvorku a naberal na rýchlosti. V tom čase boli cesty dosť úzke. Nebola všade asfaltka. Niekde boli aj prašné cesty. Hoci nebolo v premávke toľko veľa áut ako dnes, často som stretával konské povozy. Kočiši, keď videli veľkou rýchlosťou blížiacu sa Tatru, zastávali na krajnici a postavili sa pred kone, ktoré utišovali, aby sa nesplašili. Major iba sedel a nedal mi pokyn spomaliť. Konečne som zbadal kolónu. Moje napätie začalo ustupovať. Predčasne som sa tešil, lebo major sa nevzdával a pokračoval vo svojich výmysloch. Keď som trochu ubral plyn, aby som znížil rýchlosť, nariadil mi rozkazovačne „predbehni kolónu“. Bol to ešte väčší šok ako predtým. Ako nájsť vhodný úsek na predbehnutie sedem nákladných áut? Hoci sa kolóna pohybovala iba päťdesiatkou. Na moje šťastie som pred sebou uvidel rovný úsek cesty. Buď-alebo. Zaťal som zuby s myšlienkou, že major je „ťuk-ťuk-ťuknutý“, zošľapol som plynový pedál až na podlahu. Míňal som jedno auto za druhým. Všimol som si, že môj nárazník auta na pravej strane nebol vzdialený od predbiehaných áut viac ako 20 cm. Nemal som pri predbiehaní čas, všímať si majora, ako sa tvári.

Predbehli sme kolónu asi o dvesto metrov, až potom mi kázal zastaviť. Zastavil som a zbadal, že major sa drží obidvomi rukami za spodok sedadla. Bol som presvedčený, že tiež mu to nebolo jedno, ako dopadne moje predbiehanie kolóny. Potom už takýto príkaz nikomu nedal, asi si to uvedomil, že tu ide aj o jeho „zuby“. Vystúpil a zastavil kolónu. Takmer s trasúcimi rukami som mu podal podpísať záznam o jazde. Bez záujmu mi to podpísal a precedil cez zuby, že keď budem pol roka jazdiť, bude zo mňa niečo. Bol som vynervovaný, tak som ho v myšlienkach poslal tam, kde by som ho najradšej videl. Zasalutoval som a neviem, či som sa nepotácal k autu, s ktorým som mal pokračovať v jazde.

Kolóna na čele s vozidlom majora Dediča sa pohla. Po krátkom čase kolóna stúpala do strmého kopca so stúpaním cez 12%. Asi každý už mal zaradený druhý rýchlostný stupeň a pomaly sme sa plazili do strmého kopca. V prvom vozidle, v strešnom otvore kabíny sa objavila majorová postava s červenou zástavkou v ruke, s ktorou dával signál „zastaviť a motory vypnúť“. Podľa predpisu každý vodič zastavil, vypol motor, vsunul jedničku a zatiahol ručnú brzdu. Čakali sme, čo bude nasledovať. Môj inštruktor podriemkával v kabíne a bez záujmu sa opýtal, čo sa deje. Povedal som, že major zastavil kolónu. Zamrmlal iba, že major sa bude srať celý deň, lebo niekedy predtým sa zúčastnil na skúšobných jazdách a bolo to príšerné, čo všetko dokázal navymýšľať, a driemal ďalej. Nevidel som dopredu, čo sa robí. Zbadal som ho, až keď došiel k druhému vozidlu pred nami. Pri zadných kolesách auta si kľakol na cestu, kriedou na pneumatiku aj na cestu urobil čiaru a dal pokyn vodičovi, aby sa pohol. Keď vodičovi pri pohýnani do strmého kopca vozidlo skĺzlo o desať centimetrov dozadu, začal na neho revať. Na fronte, keby si ťahal delo, už by si hlavňou dela rozbil okno na vozidle stojace za tebou. Reval a hlasno nadával na inštruktorov, že nás za celý kurz nenaučili riadne jazdiť. Keď prišiel ku mne, povedal, že vozidlo sa musí pohnúť tak, aby neskĺzlo ani jeden centimeter dozadu. Musel som sa premáhať, aby som sa nezasmial. Nohavice vychádzkovej uniformy, od kolien dolu, mal veľmi zablatené aj s poltopánkami. Obdivoval som však jeho zápal a snahu nás naučiť jazdiť aj v nepredvídaných situáciach. Ja už poučený z jazdy s ním, zaradil som terénny chod, dal jedničku a pridal plyn. Ručnú brzdu som povolil, až keď som cítil, že spojka už zaberá. Pohol som sa bez sklzu. Vykríkol: „Dobre, už ti to začína myslieť.“ Nakoniec sme došli do kasární a na túto jazdu hádam nikto z nás ani dodnes nezabudol.

Na izbe prepukla veľká debata, ohľadom jazdy s mjr. Dedičom. Aj skúsení šoféri, ktorí už v civilu jazdili, nadávali na jeho výmysly. Jeden z nich, Albert Duľa z Hrabušíc, sa rozčuľoval: „Nech un idze do rici. Ked mne štreľa do prevodovky, ta olej z nej vyceče a po páru kilometroch prevodovku zadreš. Možeš akurát vyskočic z voza a ucekac za kolónu, ne nahaňac ju z jednotku a zo štvorku.“ Mal pravdu, ale nezbavilo nás to obavy, čo bude s nami, keď nás na záverečných skúškach bude takto buzerovať.

Na úplný záver kurzu major vymyslel ešte jednu akciu. Ráno sme všetci odišli na železničnú stanicu do Prešova. Pod vedením našich inštruktorov sme museli zo železničných podvalov postaviť nakladaciu rampu. Pristavili vagón a každý musel z T-111 vyjsť na vagón, upevniť vozidlo drevenými klinmi. Major to skontroloval. Keď úlohu splnil, vodič musel z vagóna vycúvať a vozidlo zaparkovať na určené miesto. Major to hodnotil, lebo úloha bola súčasťou záverečnej skúšky. Našťastie nikto z rampy alebo z vagóna s vozidlom nespadol. Vagónovanie vozidiel sme zvládli všetci. Vyšťavení sme sa vrátili do kasární na letisku. Po večeri sme mali povolené zaľahnúť a spať. Takto sme zakončili praktickú časť vojenského vodičského kurzu. Čakala nás už len záverečná skúška z vojenských predpisov pre prevádzku motorových vozidiel. Dva dni pred skúškami sme boli v učebni, kde sme si s prednášajúcimi opakovali dopravné predpisy a konzultovali nejaké sporné otázky.

Prišiel veľký deň „D“, záverečné skúšky. V učebni každý zaujal svoje miesto. Na pódiu vpredu, za dlhým stolom sedela skúšobná komisia. Boli to naši prednášatelia, vyšší dôstojníci zo štábu a jeden civilný skúšobný komisár. Prebehol nám mráz po chrbte, keď sme zbadali, že tam sedí aj major Dedič. Jednotlivo sme predstupovali pred komisiu. Boli sme dobre pripravení, takže skúšky prebiehali pomerne rýchlo. Na naše počudovanie, náš postrach mjr. Dedič bol najlepším členom komisie, ktorý nás obhajoval. Sršal vtipom a dobrou náladou. Komisii doporučoval, aby naše odpovede považovali za vyhovujúce s nejakou poznámkou, že v čom sa ešte trochu má dotyčný zdokonaliť, ale je predpoklad, že bude dobrý šofér. Po zložení skúšky niekedy dával otázky, také šoférske chytáky. Jednému chlapcovi dal otázku, že keď ide s autom 60 km rýchlosťou v zatáčke, ktoré ozubené koleso sa na vozidle netočí. Zmätený a vynervované vodič začal vymýšľať všelijaké teórie, že môže to byť planétové koliesko v diferenciále, alebo spiatočka v rýchlostnej skrini. Major ho prerušil a povedal, že všetky sa točia, iba výsuvné ozubené koliesko štartéru stojí. Všetci sa zasmiali a napätie z nás opadlo. Skúšky sme všetci urobili. Huráááá!
(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay