nepriateľské delostrelectvo. Na najbližšej skúšobnej jazde sme na vlastnej koži zažili jazdu s mjr. Dedičom. Do pristavenej kolóny pribudla T-111, v ktorej ako inštruktor sedel mjr. Dedič. Striedal som kolegu, ktorý s ním hodinu jazdil. Vychádzal z kabíny, prevrátil oči k nebu a ticho zahrešil. Značilo to, že „major“ mu jazdu riadne znepríjemňoval.
Zahlásil som sa a s obavami si sadol za volant. Kolóna sa pohýnala, chcel som naštartovať. Rozkričal sa na mňa, že mi nedal pokyn. Kolóna odišla a on si spokojne niečo zapisoval do zápisníka. Následne sa ma začal vypytovať, čo som robil v civile a prečo chcem byť vodič. Rozprávali sme dosť dlho a potom mi zadal úkol. Opísal mi moju situáciu. Pre nutnú opravu auta som zaostal za kolónou a nachádzam sa v oblasti, kde sú nepriateľské partizánske jednotky. Preto mám čo najrýchlejšie dobehnúť kolónu. V kolóne sa jazdilo rýchlosťou 40 až 60 km za hodinu. Na vyššie rýchlosti s Tatrou stojedenásť som nebol zvyknutý. Pridal som plyn a tachometer ukazoval 70-tku. Začal na mňa revať, že ako chcem touto rýchlosťou dobehnúť kolónu. Musel som pridať. Tatra išla 90-tkou.
Oproti išiel konský povoz. Keď kočiš videl rútiaci sa kolos oproti nemu, zatiahol voz s koňmi do priekopy a prežehnával sa. Ja s očami prilepenými na prednom skle, som mal tiež zadok stiahnutý od strachu. Nemal som dostatočné skúsenosti jazdiť s veľkým autom takou vysokou rýchlosťou. Po pol hodine sa pred nami objavila, plaziaca sa kolóna vozidiel. Spokojne som si vydýchol, ale trochu predčasne. Prikázal mi za kolónou zastaviť. Zadal mi novú situáciu, v ktorej sa nachádzam s vozidlom. Počas našej jazdy v partizánskej oblasti naše vozidlo zasiahla strela, ktorá poškodila prevodovku tak, že môžem jazdiť iba s prvým a štvrtým prevodovým stupňom. Mám naštartovať a dobehnúť kolónu. V hlave mi vírilo tisíc myšlienok, ale všetky odmietali možnosť preradiť z jednotky do štvorky. To by šlo, ale iba dolu s kopca. Rozkaz sa splniť musí. Aký povel, taký úkon. Veď ja ho presvedčím, že je to hlúposť. Zaradil som jednotku a pohol som sa. Pridal som plný plyn a snažil som sa rozbehnúť vozidlo na čo najvyššiu rýchlosť. Motor reval a celé vozidlo sa triaslo, vtlačil som radiacu páku so škripotom do štvorky. Po vypustaní spojky sa stalo to, čo som očakával. Tatra začala šklbať, podskakovať a bol som rád, že sa prevodovka naozaj nerozsypala. Rýchlo som vypol spojku a zastal. Obrátil som sa na majora a povedal, že sa to nedá, že môžeme naozaj poškodiť prevodovku.
Rozkričal sa na mňa, že vôbec nerozmýšľam, že som ešte veľmi slabý vodič. Bol som trochu urazený, lebo na jazdách som od inštruktorov dostával stále dobré známky. Boli so mnou spokojní. Odrazu vyskočil z kabíny, ako keby ho do zadku pichla včela. Obehol kabínu, mňa vyhnal spoza volantu. Povedal, aby som sledoval, či sa to ozaj nedá. Naštartoval, dal jedničku, urobil rozbeh. Tešil som sa, ako bude vozidlo skákať, keď zaradí štvorku. On však zaradil pridanú prevodovku na terénny chod a vložil štvorku. Vozidlo plynule pokračovalo v jazde a po väčšom rozbehu zaradil tzv. „silničný chod“ a pokračoval plynulo v jazde na normálnu štvorku. Pridal plyn a za chvíľku už mal na tachometri 90-tku. Zastal a oboril sa na mňa. Sadni a čo najskôr dobehni kolónu. Pri rozjazde som urobil všetko tak ako on. Už som išiel na normálnu štvorku a naberal na rýchlosti. V tom čase boli cesty dosť úzke. Nebola všade asfaltka. Niekde boli aj prašné cesty. Hoci nebolo v premávke toľko veľa áut ako dnes, často som stretával konské povozy. Kočiši, keď videli veľkou rýchlosťou blížiacu sa Tatru, zastávali na krajnici a postavili sa pred kone, ktoré utišovali, aby sa nesplašili. Major iba sedel a nedal mi pokyn spomaliť. Konečne som zbadal kolónu. Moje napätie začalo ustupovať. Predčasne som sa tešil, lebo major sa nevzdával a pokračoval vo svojich výmysloch. Keď som trochu ubral plyn, aby som znížil rýchlosť, nariadil mi rozkazovačne „predbehni kolónu“. Bol to ešte väčší šok ako predtým. Ako nájsť vhodný úsek na predbehnutie sedem nákladných áut? Hoci sa kolóna pohybovala iba päťdesiatkou. Na moje šťastie som pred sebou uvidel rovný úsek cesty. Buď-alebo. Zaťal som zuby s myšlienkou, že major je „ťuk-ťuk-ťuknutý“, zošľapol som plynový pedál až na podlahu. Míňal som jedno auto za druhým. Všimol som si, že môj nárazník auta na pravej strane nebol vzdialený od predbiehaných áut viac ako 20 cm. Nemal som pri predbiehaní čas, všímať si majora, ako sa tvári.
Predbehli sme kolónu asi o dvesto metrov, až potom mi kázal zastaviť. Zastavil som a zbadal, že major sa drží obidvomi rukami za spodok sedadla. Bol som presvedčený, že tiež mu to nebolo jedno, ako dopadne moje predbiehanie kolóny. Potom už takýto príkaz nikomu nedal, asi si to uvedomil, že tu ide aj o jeho „zuby“. Vystúpil a zastavil kolónu. Takmer s trasúcimi rukami som mu podal podpísať záznam o jazde. Bez záujmu mi to podpísal a precedil cez zuby, že keď budem pol roka jazdiť, bude zo mňa niečo. Bol som vynervovaný, tak som ho v myšlienkach poslal tam, kde by som ho najradšej videl. Zasalutoval som a neviem, či som sa nepotácal k autu, s ktorým som mal pokračovať v jazde.
Kolóna na čele s vozidlom majora Dediča sa pohla. Po krátkom čase kolóna stúpala do strmého kopca so stúpaním cez 12%. Asi každý už mal zaradený druhý rýchlostný stupeň a pomaly sme sa plazili do strmého kopca. V prvom vozidle, v strešnom otvore kabíny sa objavila majorová postava s červenou zástavkou v ruke, s ktorou dával signál „zastaviť a motory vypnúť“. Podľa predpisu každý vodič zastavil, vypol motor, vsunul jedničku a zatiahol ručnú brzdu. Čakali sme, čo bude nasledovať. Môj inštruktor podriemkával v kabíne a bez záujmu sa opýtal, čo sa deje. Povedal som, že major zastavil kolónu. Zamrmlal iba, že major sa bude srať celý deň, lebo niekedy predtým sa zúčastnil na skúšobných jazdách a bolo to príšerné, čo všetko dokázal navymýšľať, a driemal ďalej. Nevidel som dopredu, čo sa robí. Zbadal som ho, až keď došiel k druhému vozidlu pred nami. Pri zadných kolesách auta si kľakol na cestu, kriedou na pneumatiku aj na cestu urobil čiaru a dal pokyn vodičovi, aby sa pohol. Keď vodičovi pri pohýnani do strmého kopca vozidlo skĺzlo o desať centimetrov dozadu, začal na neho revať. Na fronte, keby si ťahal delo, už by si hlavňou dela rozbil okno na vozidle stojace za tebou. Reval a hlasno nadával na inštruktorov, že nás za celý kurz nenaučili riadne jazdiť. Keď prišiel ku mne, povedal, že vozidlo sa musí pohnúť tak, aby neskĺzlo ani jeden centimeter dozadu. Musel som sa premáhať, aby som sa nezasmial. Nohavice vychádzkovej uniformy, od kolien dolu, mal veľmi zablatené aj s poltopánkami. Obdivoval som však jeho zápal a snahu nás naučiť jazdiť aj v nepredvídaných situáciach. Ja už poučený z jazdy s ním, zaradil som terénny chod, dal jedničku a pridal plyn. Ručnú brzdu som povolil, až keď som cítil, že spojka už zaberá. Pohol som sa bez sklzu. Vykríkol: „Dobre, už ti to začína myslieť.“ Nakoniec sme došli do kasární a na túto jazdu hádam nikto z nás ani dodnes nezabudol.
Na izbe prepukla veľká debata, ohľadom jazdy s mjr. Dedičom. Aj skúsení šoféri, ktorí už v civilu jazdili, nadávali na jeho výmysly. Jeden z nich, Albert Duľa z Hrabušíc, sa rozčuľoval: „Nech un idze do rici. Ked mne štreľa do prevodovky, ta olej z nej vyceče a po páru kilometroch prevodovku zadreš. Možeš akurát vyskočic z voza a ucekac za kolónu, ne nahaňac ju z jednotku a zo štvorku.“ Mal pravdu, ale nezbavilo nás to obavy, čo bude s nami, keď nás na záverečných skúškach bude takto buzerovať.
Na úplný záver kurzu major vymyslel ešte jednu akciu. Ráno sme všetci odišli na železničnú stanicu do Prešova. Pod vedením našich inštruktorov sme museli zo železničných podvalov postaviť nakladaciu rampu. Pristavili vagón a každý musel z T-111 vyjsť na vagón, upevniť vozidlo drevenými klinmi. Major to skontroloval. Keď úlohu splnil, vodič musel z vagóna vycúvať a vozidlo zaparkovať na určené miesto. Major to hodnotil, lebo úloha bola súčasťou záverečnej skúšky. Našťastie nikto z rampy alebo z vagóna s vozidlom nespadol. Vagónovanie vozidiel sme zvládli všetci. Vyšťavení sme sa vrátili do kasární na letisku. Po večeri sme mali povolené zaľahnúť a spať. Takto sme zakončili praktickú časť vojenského vodičského kurzu. Čakala nás už len záverečná skúška z vojenských predpisov pre prevádzku motorových vozidiel. Dva dni pred skúškami sme boli v učebni, kde sme si s prednášajúcimi opakovali dopravné predpisy a konzultovali nejaké sporné otázky.
Prišiel veľký deň „D“, záverečné skúšky. V učebni každý zaujal svoje miesto. Na pódiu vpredu, za dlhým stolom sedela skúšobná komisia. Boli to naši prednášatelia, vyšší dôstojníci zo štábu a jeden civilný skúšobný komisár. Prebehol nám mráz po chrbte, keď sme zbadali, že tam sedí aj major Dedič. Jednotlivo sme predstupovali pred komisiu. Boli sme dobre pripravení, takže skúšky prebiehali pomerne rýchlo. Na naše počudovanie, náš postrach mjr. Dedič bol najlepším členom komisie, ktorý nás obhajoval. Sršal vtipom a dobrou náladou. Komisii doporučoval, aby naše odpovede považovali za vyhovujúce s nejakou poznámkou, že v čom sa ešte trochu má dotyčný zdokonaliť, ale je predpoklad, že bude dobrý šofér. Po zložení skúšky niekedy dával otázky, také šoférske chytáky. Jednému chlapcovi dal otázku, že keď ide s autom 60 km rýchlosťou v zatáčke, ktoré ozubené koleso sa na vozidle netočí. Zmätený a vynervované vodič začal vymýšľať všelijaké teórie, že môže to byť planétové koliesko v diferenciále, alebo spiatočka v rýchlostnej skrini. Major ho prerušil a povedal, že všetky sa točia, iba výsuvné ozubené koliesko štartéru stojí. Všetci sa zasmiali a napätie z nás opadlo. Skúšky sme všetci urobili. Huráááá!
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-