stojanček. Robilo sa to z úsporných dôvodov, lebo keby sa lietadlo presúvalo vlastnými motormi, na tomto presune by spotrebovalo 300 až 400 litrov paliva. Technická čata mala aj ďalšie vozidlá – sanitku, žeriav, hasičák, chemickú cisternu a pojazdnú dielňu. Dopravná čata mala asi 50 vozidiel – valníkov všetkých druhov, aj osobné vozidla Škoda-tudor, GAZ 69 a Citroen 170. Boli to osobné vozidlá veliteľa práporu a jeho zástupcov. V dopravnej čate jazdili prevažne „starí mazáci“. Z našich radov začali k dopravnej čate zadeľovať až v auguste, keď sa už mazáci začali chystať do civilu. Mňa zaradili do cisternovej čaty. Po príchode na izbu sme si museli ísť ponapchávať slamníky slamou, ktorá bola dovezená na jednej kope za budovami. Buzerovačka od staršinu roty, ktorým bol veľmi nepríjemný čatár Čeňek Červený, pokračovala v tom, že sme si museli umyť nočné stolíky, potom vydrátkovať a napastovať parkety v izbe. Červený bol v civile učiteľ. Mal taký úlisný, nepríjemný spôsob jednania. Nekričal, ale s takým úškľabkom na tvári, tichým lahodným hlasom povedal: „Miláčku, ty mi chceš říct, že si ten stolek umyl? V jakém to chlívě doma bydlíte, když to považuješ za čistý? Ješte jednou umýt a pořádne!“ Rozprával vám to do tváre, zo vzdialenosti tridsať centimetrov. Keby mi to povedal v civile, tak počítam, že by prišiel o pár zubov, ale ako bažanti sme to museli znášať. My sme tiež neboli padnutí na hlavu. Keď nás po druhom umývaní stolíka posielal ho znovu umyť, tak sme si posedeli v umyvárni, pofajčili, potom vedrom vody obliali stolík a išli sme mu to ukázať. On nás vytrvale posielal znovu umývať stolík a my sme vytrvale kecali na umyvárke a oblievali stolík vodou. Asi po piatom opakovaní povedal, že sme to mohli tak poriadne umyť už prvý raz. Platila vojenská poučka „čo je mokré, to je čisté“. V duchu sme mu nadávali a vyslúžil si u nás prezývku „červený had“.
Nasledujúci deň sme v autoparku preberali vozidlá od mazákov. Ja som prebral cisternu od desiatnika Bělohlávka. Odovzdával mi to ako „rýchlovku“: „Doklady máš v kabine, klíče v spínaci skřince, montážní klíče a nářadí jsou zde, kanystre zde, rezervné pneu jsou namontovány vzadu, čerpací zařízení je v pořádku. Když něco chybí, máš dva roky na to, aby si to posháněl,“ podstrčil mi preberací protokol na podpis. Čo som mal robiť? Podpísal som to a on zmizol s papiermi v kancelárii technického zástupcu veliteľa roty npor. Valáška. Vedľa mojej ošumelej a vyblednutej cisterny stála cisterna, ktorú preberal Jožo Gažúr z Jelšavy. On sa už trochu vyznal v T-111, lebo v civile robil závozníka na Tatre stojedenástke v Magnezitke v Jelšave. Niečo sa tam dohadoval s odovzdávajúcim, ale nakoniec ho tento tiež prinútil podpísať protokol. Potom sme obidvaja začali kontrolovať, aké náradie vo vozidle máme. Zhruba sme mali všetko, čo tam malo byť. Jožo sadol za volant a naštartoval motor. Ja som tiež skúsil naštartovať. Keď som zapol kľúčik, nerozsvietila sa žiadna kontrolka. Potlačil som gombík štartéra, nič ani neťuklo. No nazdar! Čo teraz? Jožo práve dvíhal kapotu motora a volal ma k sebe. Ukázal mi vstrekovacie čerpadlá, kde mám do nich nalievať olej, aby som ich nezadrel, lebo mi ich dajú k náhrade. Otvoril som kapotu na svojej cisterne a úplne som zmeravel. Nemal som tam motor. Od strachu ma chytili žalúdočné kŕče.
Utekal som vyplašený za npor. Valáškom, zahlásil som sa a povedal, že som prebral vozidlo a motor chýba. Zvihol hlavu od papierov na stole a s kľudom angličana vyhlásil: „von tam někde musí bejt.“ Asi som vyzeral veľmi vyplašene, lebo s úsmevom vstal od stola a veľmi priateľsky povedal, že sa ideme po motore poobzerať. Išli sme po autoparku, nazrel pod otvorenú kapotu mojej cisterny a povedal, že Bělohlávek je riadne „mazanej“, lebo ani neohlásil nepojazdnosť vozidla.
Namieril si to rovno do autodielní. Nad dverami bol červený nápis TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Vedúci bol čatár z povolania Walter Holik, ktorý nám vysvetlil, že motor je v oprave, menia tesnenia pod hlavou, zabrúsenie ventilov a dostane aj nové vstrekovacie čerpadlá. Akumulátory sú pri nabíjačke. Na druhý deň si môžem pre ne prísť a namontovať ich do auta. Neskôr som pochopil, že pred civilom mazáci vymysleli niečo, aby urobili auto nepojazdné, aby už nemuseli jazdiť. Sem-tam už popíjali a nechceli niesť riziko, že na koniec vojenčiny budú mať búračku alebo inú nepríjemnú príhodu. Aj my sme to potom, pred odchodom do civilu, tiež tak praktizovali. Keď sa všetko okolo mojej cisterny vyjasnilo, npor. Valášek povedal, že na svojom vozidle nič nemôžem robiť, preto ma zaviedol do jednej garáže, kde stála T-805, aby som ju spojazdnil. Bolo potrebné dať do poriadku zapaľovanie, lebo motor nechce naskočiť. Povyberal som všetky sviečky, našiel som aj náhradné, vyčistil, nastavil im elektródy, preskúšal atie najlepšie som namontoval do jednotlivých valcov. Nastavil som odtrh, predzápal a vďaka mojím vedomostiam z prešovského kurzu som zistil, že niekto poprehadzoval káble v hlave rozdeľovača, čím zmenil poradie zapaľovania, valcov, takže motor nemohol naštartovať. Dal som to všetko do poriadku a keď som naštartoval motor, ten naskočil a bezchybne bežal na nízke aj vysoké obrátky.
Pre istotu som urobil s vozidlom skúšobné kolečko v autoparku, zacúval do garáže a výsledok som išiel oznámiť npor. Valáškovi. Potešil sa. Povedal, že dva dni na tom robil starý mazák a nevedel motor dať do chodu. Ani nemohol, povedal som. Pravdepodobne nevedel poradie zapaľovania u T- 805, preto mu motor nenaskočil, iba strieľal do výfuku. Opýtal sa ma, či by som nechcel robiť v autodielni. Mňa to však nelákalo. Slušne som odmietol s tým, že chcem jazdiť. Opravám sa priučím aj pri údržbe a menších opravách vozidla. Za dva dni som už mal moju cisternu spojazdnenú.
Absolvovali sme rozsiahlu inštruktáž k obsluhe a údržbe čerpacieho zariadenia cisterny.
O niekoľko dní bol vo večernom rozkaze vyhlásený „letový deň“. Na technické zabezpečenie letového dňa boli určené vozidlá z cisternovej a technickej čaty. Medzi určenými na letový deň som bol aj ja. V každom vozidle bol určený za veliteľa vozu ten starý mazák, od ktorého sme vozidlo prevzali. Bolo to dobré, lebo my sme nevedeli, čo všetko máme robiť na letovom dni. Ku mne sa dostavil desiatnik Bělohlávek. Ráno sme vstávali o tretej hodine. Rýchlo sme sa obliekli a utekali do autoparku, kde podľa pokynov dozorčieho parku sme vychádzali po ceste smerom k vrátnici a utvorili kolónu. Prvé vozidlo bola T-805, ktorá sa pristavovala pre dôstojníka, ktorý riadil lietanie. Obyčajne to bol vyšší dôstojník z radu pilotov. Za prvým vozidlom sa zoradili cisterny, potom ťahače, za nimi išla sanitka, hasičský voz, žeriav a chemický voz, čo bola cisterna s vodou na podvozku V3S, nazývaný aj „hovnocuc“. Všetky vozidlá boli vyblýskané, napastované, lebo ako bažanti sme sa snažili mať všetko v poriadku. Kolóna sa pohybovala pomaly, takou štyridsiatkou.
Na prvej veľkej križovatke sme mali odbočiť doľava smerom na Bochoř, kde bolo letisko. T-805-ku riadil starý mazák, ktorý rýchlo prešiel križovatkou a vzďaľoval sa od kolóny. Prvú cisternu riadil Lacko Cselényi z Plešivca. Bol to dobrý vodič, ale vedúci vozu, starý mazák začal na neho revať v križovatke, aby pridal plyn. Cisterna bola plná paliva, takže volantom bolo potrebné točiť silou, aby vybral deväťdesiat stupňovú zatáčku v križovatke. Laco vytlačil spojku a natáčal volant. Mazák na neho stále reval. Zrazu sa mu noha zo spojky zošmykla a v tom pridal plyn. Cisterna podskočila a vyhupla na chodník. Laco stihol zabrzdiť tak, že zastal dvadsať centimetrov pred výkladom Cukrárne. Chvalabohu, nič vážneho sa nestalo. Zacúval a pokračoval v jazde. Na vojenčine sranda musí byť. Pýtali sme sa ho, načo chcel ísť s Tatrou do cukrárne. Nazlostený odvrkol, že na zmrzlinu. Preto dostal prezývku „zmrzlinár“. Keď sme ho chceli naštvať, stačilo mu ukázať rukou a jazykom ako sa líže zmrzlina. Dorazili sme na letisko. Veliteľská 805-ka nás zaviedla až na autostojánku, (parkovisko áut a lietadiel na letisku), kde sme podľa pokynov technika lietania zaparkovali. Rozhliadli sme sa dookola. Boli sme z toho veľmi prekvapení.
Na stojánke stálo asi 15 bombardérov sovietskej výroby IL-28. Boli to obrovské strieborné lietadlá s rozpätím krídiel asi 22 metrov, poháňané dvomi prúdovými motormi (foto na titulnej strane). Vpredu boli dve kabínky pre letca a šturmana (navigátora), vzadu pod smerovkou bola kabínka, kde sedel obrátene k smeru letu strelec-radista, ktorý obsluhoval dvojicu guľometov, aby chránil bombardér pred útokom nepriateľských lietadiel zozadu. Z toho všetkého sme mali taký zvláštny pocit, na ktorý sme si museli zvyknúť. Bola to taká nezvyčajná atmosféra letiska, ktorá sa začala do nás vstrebávať a počas ďalšej služby neustále narastala. Tá práca na letisku, hoci bola veľmi ťažká, pomaly, ale isto nám prirástla k srdcu. To sme pocítili až vtedy, keď sme odchádzali do civilu, že nám ten ruch letiska bude chýbať.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a