stojanček. Robilo sa to z úsporných dôvodov, lebo keby sa lietadlo presúvalo vlastnými motormi, na tomto presune by spotrebovalo 300 až 400 litrov paliva. Technická čata mala aj ďalšie vozidlá – sanitku, žeriav, hasičák, chemickú cisternu a pojazdnú dielňu. Dopravná čata mala asi 50 vozidiel – valníkov všetkých druhov, aj osobné vozidla Škoda-tudor, GAZ 69 a Citroen 170. Boli to osobné vozidlá veliteľa práporu a jeho zástupcov. V dopravnej čate jazdili prevažne „starí mazáci“. Z našich radov začali k dopravnej čate zadeľovať až v auguste, keď sa už mazáci začali chystať do civilu. Mňa zaradili do cisternovej čaty. Po príchode na izbu sme si museli ísť ponapchávať slamníky slamou, ktorá bola dovezená na jednej kope za budovami. Buzerovačka od staršinu roty, ktorým bol veľmi nepríjemný čatár Čeňek Červený, pokračovala v tom, že sme si museli umyť nočné stolíky, potom vydrátkovať a napastovať parkety v izbe. Červený bol v civile učiteľ. Mal taký úlisný, nepríjemný spôsob jednania. Nekričal, ale s takým úškľabkom na tvári, tichým lahodným hlasom povedal: „Miláčku, ty mi chceš říct, že si ten stolek umyl? V jakém to chlívě doma bydlíte, když to považuješ za čistý? Ješte jednou umýt a pořádne!“ Rozprával vám to do tváre, zo vzdialenosti tridsať centimetrov. Keby mi to povedal v civile, tak počítam, že by prišiel o pár zubov, ale ako bažanti sme to museli znášať. My sme tiež neboli padnutí na hlavu. Keď nás po druhom umývaní stolíka posielal ho znovu umyť, tak sme si posedeli v umyvárni, pofajčili, potom vedrom vody obliali stolík a išli sme mu to ukázať. On nás vytrvale posielal znovu umývať stolík a my sme vytrvale kecali na umyvárke a oblievali stolík vodou. Asi po piatom opakovaní povedal, že sme to mohli tak poriadne umyť už prvý raz. Platila vojenská poučka „čo je mokré, to je čisté“. V duchu sme mu nadávali a vyslúžil si u nás prezývku „červený had“.
Nasledujúci deň sme v autoparku preberali vozidlá od mazákov. Ja som prebral cisternu od desiatnika Bělohlávka. Odovzdával mi to ako „rýchlovku“: „Doklady máš v kabine, klíče v spínaci skřince, montážní klíče a nářadí jsou zde, kanystre zde, rezervné pneu jsou namontovány vzadu, čerpací zařízení je v pořádku. Když něco chybí, máš dva roky na to, aby si to posháněl,“ podstrčil mi preberací protokol na podpis. Čo som mal robiť? Podpísal som to a on zmizol s papiermi v kancelárii technického zástupcu veliteľa roty npor. Valáška. Vedľa mojej ošumelej a vyblednutej cisterny stála cisterna, ktorú preberal Jožo Gažúr z Jelšavy. On sa už trochu vyznal v T-111, lebo v civile robil závozníka na Tatre stojedenástke v Magnezitke v Jelšave. Niečo sa tam dohadoval s odovzdávajúcim, ale nakoniec ho tento tiež prinútil podpísať protokol. Potom sme obidvaja začali kontrolovať, aké náradie vo vozidle máme. Zhruba sme mali všetko, čo tam malo byť. Jožo sadol za volant a naštartoval motor. Ja som tiež skúsil naštartovať. Keď som zapol kľúčik, nerozsvietila sa žiadna kontrolka. Potlačil som gombík štartéra, nič ani neťuklo. No nazdar! Čo teraz? Jožo práve dvíhal kapotu motora a volal ma k sebe. Ukázal mi vstrekovacie čerpadlá, kde mám do nich nalievať olej, aby som ich nezadrel, lebo mi ich dajú k náhrade. Otvoril som kapotu na svojej cisterne a úplne som zmeravel. Nemal som tam motor. Od strachu ma chytili žalúdočné kŕče.
Utekal som vyplašený za npor. Valáškom, zahlásil som sa a povedal, že som prebral vozidlo a motor chýba. Zvihol hlavu od papierov na stole a s kľudom angličana vyhlásil: „von tam někde musí bejt.“ Asi som vyzeral veľmi vyplašene, lebo s úsmevom vstal od stola a veľmi priateľsky povedal, že sa ideme po motore poobzerať. Išli sme po autoparku, nazrel pod otvorenú kapotu mojej cisterny a povedal, že Bělohlávek je riadne „mazanej“, lebo ani neohlásil nepojazdnosť vozidla.
Namieril si to rovno do autodielní. Nad dverami bol červený nápis TOV (technická ošetrovňa vozidiel). Vedúci bol čatár z povolania Walter Holik, ktorý nám vysvetlil, že motor je v oprave, menia tesnenia pod hlavou, zabrúsenie ventilov a dostane aj nové vstrekovacie čerpadlá. Akumulátory sú pri nabíjačke. Na druhý deň si môžem pre ne prísť a namontovať ich do auta. Neskôr som pochopil, že pred civilom mazáci vymysleli niečo, aby urobili auto nepojazdné, aby už nemuseli jazdiť. Sem-tam už popíjali a nechceli niesť riziko, že na koniec vojenčiny budú mať búračku alebo inú nepríjemnú príhodu. Aj my sme to potom, pred odchodom do civilu, tiež tak praktizovali. Keď sa všetko okolo mojej cisterny vyjasnilo, npor. Valášek povedal, že na svojom vozidle nič nemôžem robiť, preto ma zaviedol do jednej garáže, kde stála T-805, aby som ju spojazdnil. Bolo potrebné dať do poriadku zapaľovanie, lebo motor nechce naskočiť. Povyberal som všetky sviečky, našiel som aj náhradné, vyčistil, nastavil im elektródy, preskúšal atie najlepšie som namontoval do jednotlivých valcov. Nastavil som odtrh, predzápal a vďaka mojím vedomostiam z prešovského kurzu som zistil, že niekto poprehadzoval káble v hlave rozdeľovača, čím zmenil poradie zapaľovania, valcov, takže motor nemohol naštartovať. Dal som to všetko do poriadku a keď som naštartoval motor, ten naskočil a bezchybne bežal na nízke aj vysoké obrátky.
Pre istotu som urobil s vozidlom skúšobné kolečko v autoparku, zacúval do garáže a výsledok som išiel oznámiť npor. Valáškovi. Potešil sa. Povedal, že dva dni na tom robil starý mazák a nevedel motor dať do chodu. Ani nemohol, povedal som. Pravdepodobne nevedel poradie zapaľovania u T- 805, preto mu motor nenaskočil, iba strieľal do výfuku. Opýtal sa ma, či by som nechcel robiť v autodielni. Mňa to však nelákalo. Slušne som odmietol s tým, že chcem jazdiť. Opravám sa priučím aj pri údržbe a menších opravách vozidla. Za dva dni som už mal moju cisternu spojazdnenú.
Absolvovali sme rozsiahlu inštruktáž k obsluhe a údržbe čerpacieho zariadenia cisterny.
O niekoľko dní bol vo večernom rozkaze vyhlásený „letový deň“. Na technické zabezpečenie letového dňa boli určené vozidlá z cisternovej a technickej čaty. Medzi určenými na letový deň som bol aj ja. V každom vozidle bol určený za veliteľa vozu ten starý mazák, od ktorého sme vozidlo prevzali. Bolo to dobré, lebo my sme nevedeli, čo všetko máme robiť na letovom dni. Ku mne sa dostavil desiatnik Bělohlávek. Ráno sme vstávali o tretej hodine. Rýchlo sme sa obliekli a utekali do autoparku, kde podľa pokynov dozorčieho parku sme vychádzali po ceste smerom k vrátnici a utvorili kolónu. Prvé vozidlo bola T-805, ktorá sa pristavovala pre dôstojníka, ktorý riadil lietanie. Obyčajne to bol vyšší dôstojník z radu pilotov. Za prvým vozidlom sa zoradili cisterny, potom ťahače, za nimi išla sanitka, hasičský voz, žeriav a chemický voz, čo bola cisterna s vodou na podvozku V3S, nazývaný aj „hovnocuc“. Všetky vozidlá boli vyblýskané, napastované, lebo ako bažanti sme sa snažili mať všetko v poriadku. Kolóna sa pohybovala pomaly, takou štyridsiatkou.
Na prvej veľkej križovatke sme mali odbočiť doľava smerom na Bochoř, kde bolo letisko. T-805-ku riadil starý mazák, ktorý rýchlo prešiel križovatkou a vzďaľoval sa od kolóny. Prvú cisternu riadil Lacko Cselényi z Plešivca. Bol to dobrý vodič, ale vedúci vozu, starý mazák začal na neho revať v križovatke, aby pridal plyn. Cisterna bola plná paliva, takže volantom bolo potrebné točiť silou, aby vybral deväťdesiat stupňovú zatáčku v križovatke. Laco vytlačil spojku a natáčal volant. Mazák na neho stále reval. Zrazu sa mu noha zo spojky zošmykla a v tom pridal plyn. Cisterna podskočila a vyhupla na chodník. Laco stihol zabrzdiť tak, že zastal dvadsať centimetrov pred výkladom Cukrárne. Chvalabohu, nič vážneho sa nestalo. Zacúval a pokračoval v jazde. Na vojenčine sranda musí byť. Pýtali sme sa ho, načo chcel ísť s Tatrou do cukrárne. Nazlostený odvrkol, že na zmrzlinu. Preto dostal prezývku „zmrzlinár“. Keď sme ho chceli naštvať, stačilo mu ukázať rukou a jazykom ako sa líže zmrzlina. Dorazili sme na letisko. Veliteľská 805-ka nás zaviedla až na autostojánku, (parkovisko áut a lietadiel na letisku), kde sme podľa pokynov technika lietania zaparkovali. Rozhliadli sme sa dookola. Boli sme z toho veľmi prekvapení.
Na stojánke stálo asi 15 bombardérov sovietskej výroby IL-28. Boli to obrovské strieborné lietadlá s rozpätím krídiel asi 22 metrov, poháňané dvomi prúdovými motormi (foto na titulnej strane). Vpredu boli dve kabínky pre letca a šturmana (navigátora), vzadu pod smerovkou bola kabínka, kde sedel obrátene k smeru letu strelec-radista, ktorý obsluhoval dvojicu guľometov, aby chránil bombardér pred útokom nepriateľských lietadiel zozadu. Z toho všetkého sme mali taký zvláštny pocit, na ktorý sme si museli zvyknúť. Bola to taká nezvyčajná atmosféra letiska, ktorá sa začala do nás vstrebávať a počas ďalšej služby neustále narastala. Tá práca na letisku, hoci bola veľmi ťažká, pomaly, ale isto nám prirástla k srdcu. To sme pocítili až vtedy, keď sme odchádzali do civilu, že nám ten ruch letiska bude chýbať.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).