Vojenčina (22)
Previerky autoroty a lov bažantov
Blížil sa čas, keď treťoročiaci mali odísť do civilu a z nás sa mali stať „mazáci“. Na prápor prišla komisia vyšších dôstojníkov zo zväzku letectva, aby urobila previerku bojovej pripravenosti mužstva. Jednou z najdôležitejších disciplín bola streľba zo samopalu a pušky. Odstrieľal som svoje. Čudoval som sa, že niektorí treťoročiaci nevedeli strieľať. Prišli za mnou a žiadali ma, aby som strieľal za nich. V skriňovej „vétrieske“ som si obliekol kabát čatára a hlásil som sa na palebnej čiare: „Četař Zelfl na střelbu připraven.“ Tak som odstrieľal asi za štyroch čatárov. Komisia sedela asi dvadsať
Tragický letový deň 6. februára 1957 Vo večernom rozkaze bol vyhlásený letový deň. Boli určené vozidlá na jeho zabezpečenie. Mňa z T 805-kou pridelili k dôstojníkovi riadiacieho lietanie. Mal som sa hlásiť o šiestej hodine na Operačnom stredisku pluku. Ráno sme sa zobudili do hustej neprehľadnej hmly. V kolóne som išiel ako prvý. Za mnou cisterny, ťahače, sanitka, žeriav a hasičák. V hustej hmle sme sa plazili slimačím tempom. Keď sme došli na letisko, odbočil som k operačnému centru, kde som sa prihlásil. Kolóna postupovala až na stojánku a zaparkovala. Čakal som asi hodinu. Z kancelárie vyšiel kapitán, zrejme letec, ktorému táto služba bola pridelená. Nariadil, že ideme na stojánku, aby sa zúčastnil kontroly, či je všetko v poriadku. Počas cesty mi povedal, že veliteľ pluku uvažuje, či zruší letový deň, alebo
Autonáčelník npor. Miloš Hanousek
Náš najvyšší priamy nadriadený, pod ktorého patrila autorota, bol autonáčelník npor. Miloš Hanousek. Najmenší nadporučík v našom prápore, iba 151 cm vysoký v zelenej uniforme s ostrými rysmi tváre, ktorý mal vrodený nepokoj tela, lebo sa stále vrtel. Keď stál, stále prešľapoval z nohy na nohu, za čo si vyslúžil od mužstva prezývku Pinďo ťap-ťap. My sme to pomenovanie prevzali od našich mazákov. Vyučil sa za obuvníka u Baťu a stále nám ukazoval svoje hnedé poltopánky „tyhle boty jsem si ušil sám,“ a hrde sa vypol. „Je to kvalita, to vám řeknu,“ a stále predvádzal svoje ťap-ťap. Jeho manželka Evička bola pekná a milá žena s okrúhlou tvárou, aj so zaoblenou plnou postavou, o hlavu od neho vyššia, bola obrazom typickej dobrotivej „českej mámy“.
Za 150 civil
V tých časoch bola na vojenčine tradícia osláviť započatie strihania metra, keď mužstvu ostávalo do civilu 150 dní. Každý mazák si musel kúpiť krajčírský meter, ktorý predstavoval vo svojich stopäťdesiatich centimetroch ostávajúce dni do konca našej vojenčiny. Organizovania osláv započatia strihania metra sa ujal výmyselník Emil Šveda. Asi trojmetrový drevený hranol natrel na bielo a červenou farbou vyznačil na ňom centimetre. Posledný dielec označil výrazne 150-kou. Po večeri, keď už lampasáci odišli domov, sme nastúpili celá autorota v bielych nočných košeliach na smútočný sprievod. Išli sme pochovať prvý centimeter z metra. Na čele sprievodu kráčal Emil v biskupskej čiapke, ktorú si zhotovil z veľkého papierového sáčku. V ruke niesol zapálenú veľkú sviečku.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (19)
Napísal(a) M. Slavkay
Hudobno-spevácky súbor Ako všetko dianie na vojenčine aj náš hudobno-spevácky súbor vznikol rozkazom veliteľa práporu plk. Killiána. Vo večernom rozkaze nám bolo prečítané, že vzhľadom na organizáciu súťaže „Armádnej umeleckej tvorivosti“, ktorú poriadalo veliteľstvo zväzku letectva, máme založiť súbor a zúčastniť sa prvého kola súťaže, ktoré sa bude konať v Trenčíne asi o desať dní. Rozkaz je rozkaz, tak sme pospisovali záujemcov a narodil sa súbor. My šoféri sme boli veľmi dobrá partia a spievali sme pri každej príležitosti, aj za triezva aj pod parou. Išlo nám to dobre. Zopár chlapcov sa pridalo k nám aj z technickej roty a jedna čatárka z povolania od veliteľstva pluku, ktorá chodila s naším čatárom Lehnerom z autoroty. Vďaka
Prostějov-Stichovice. Školenie chemických družstiev
Koncom júla 1957 rozkazom som bol prevelený s vozidlom T-805 do Prostějova-Stichovíc, kde malo byť preškolenie chemických družstiev všetkých letištných práporov zväzku letectva. Po prečítaní rozkazu sa Moriak tváril až okázalo škodoradostne a povedal mi: „Slavkaju, na konec vaší služby si to užijete u chemiků. Tam se naučíte jezdit a běhat v masce, každej den.“ Musel som sa ovládať, aby som mu nevrazil päsťou do tej jeho rozďavenej papule. Odpovedal som mu však s úsmevom: „Ja to už tie dva mesiace vydržím aj na šibenici, ale vy budete robiť “zmätky“ pri vojsku až do dôchodku.“
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (21)
Napísal(a) M Slavkay
V roku 1957 ako „mazák“
Tesne pred termínom odchodu do civilu, rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo už som mal vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať jednoročnú brigádu v OKD Ostrava. Na niektorej šachte sa malo zriadiť jedno pracovisko na rúbanie uhlia s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto jednoročnú brigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na túto brigádu.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22)
Napísal(a) M. Slavkay
Doslov V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.