Vojenčina (22)
Previerky autoroty a lov bažantov
Blížil sa čas, keď treťoročiaci mali odísť do civilu a z nás sa mali stať „mazáci“. Na prápor prišla komisia vyšších dôstojníkov zo zväzku letectva, aby urobila previerku bojovej pripravenosti mužstva. Jednou z najdôležitejších disciplín bola streľba zo samopalu a pušky. Odstrieľal som svoje. Čudoval som sa, že niektorí treťoročiaci nevedeli strieľať. Prišli za mnou a žiadali ma, aby som strieľal za nich. V skriňovej „vétrieske“ som si obliekol kabát čatára a hlásil som sa na palebnej čiare: „Četař Zelfl na střelbu připraven.“ Tak som odstrieľal asi za štyroch čatárov. Komisia sedela asi dvadsať
Tragický letový deň 6. februára 1957 Vo večernom rozkaze bol vyhlásený letový deň. Boli určené vozidlá na jeho zabezpečenie. Mňa z T 805-kou pridelili k dôstojníkovi riadiacieho lietanie. Mal som sa hlásiť o šiestej hodine na Operačnom stredisku pluku. Ráno sme sa zobudili do hustej neprehľadnej hmly. V kolóne som išiel ako prvý. Za mnou cisterny, ťahače, sanitka, žeriav a hasičák. V hustej hmle sme sa plazili slimačím tempom. Keď sme došli na letisko, odbočil som k operačnému centru, kde som sa prihlásil. Kolóna postupovala až na stojánku a zaparkovala. Čakal som asi hodinu. Z kancelárie vyšiel kapitán, zrejme letec, ktorému táto služba bola pridelená. Nariadil, že ideme na stojánku, aby sa zúčastnil kontroly, či je všetko v poriadku. Počas cesty mi povedal, že veliteľ pluku uvažuje, či zruší letový deň, alebo
Autonáčelník npor. Miloš Hanousek
Náš najvyšší priamy nadriadený, pod ktorého patrila autorota, bol autonáčelník npor. Miloš Hanousek. Najmenší nadporučík v našom prápore, iba 151 cm vysoký v zelenej uniforme s ostrými rysmi tváre, ktorý mal vrodený nepokoj tela, lebo sa stále vrtel. Keď stál, stále prešľapoval z nohy na nohu, za čo si vyslúžil od mužstva prezývku Pinďo ťap-ťap. My sme to pomenovanie prevzali od našich mazákov. Vyučil sa za obuvníka u Baťu a stále nám ukazoval svoje hnedé poltopánky „tyhle boty jsem si ušil sám,“ a hrde sa vypol. „Je to kvalita, to vám řeknu,“ a stále predvádzal svoje ťap-ťap. Jeho manželka Evička bola pekná a milá žena s okrúhlou tvárou, aj so zaoblenou plnou postavou, o hlavu od neho vyššia, bola obrazom typickej dobrotivej „českej mámy“.
Za 150 civil
V tých časoch bola na vojenčine tradícia osláviť započatie strihania metra, keď mužstvu ostávalo do civilu 150 dní. Každý mazák si musel kúpiť krajčírský meter, ktorý predstavoval vo svojich stopäťdesiatich centimetroch ostávajúce dni do konca našej vojenčiny. Organizovania osláv započatia strihania metra sa ujal výmyselník Emil Šveda. Asi trojmetrový drevený hranol natrel na bielo a červenou farbou vyznačil na ňom centimetre. Posledný dielec označil výrazne 150-kou. Po večeri, keď už lampasáci odišli domov, sme nastúpili celá autorota v bielych nočných košeliach na smútočný sprievod. Išli sme pochovať prvý centimeter z metra. Na čele sprievodu kráčal Emil v biskupskej čiapke, ktorú si zhotovil z veľkého papierového sáčku. V ruke niesol zapálenú veľkú sviečku.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (19)
Napísal(a) M. Slavkay
Hudobno-spevácky súbor Ako všetko dianie na vojenčine aj náš hudobno-spevácky súbor vznikol rozkazom veliteľa práporu plk. Killiána. Vo večernom rozkaze nám bolo prečítané, že vzhľadom na organizáciu súťaže „Armádnej umeleckej tvorivosti“, ktorú poriadalo veliteľstvo zväzku letectva, máme založiť súbor a zúčastniť sa prvého kola súťaže, ktoré sa bude konať v Trenčíne asi o desať dní. Rozkaz je rozkaz, tak sme pospisovali záujemcov a narodil sa súbor. My šoféri sme boli veľmi dobrá partia a spievali sme pri každej príležitosti, aj za triezva aj pod parou. Išlo nám to dobre. Zopár chlapcov sa pridalo k nám aj z technickej roty a jedna čatárka z povolania od veliteľstva pluku, ktorá chodila s naším čatárom Lehnerom z autoroty. Vďaka
Prostějov-Stichovice. Školenie chemických družstiev
Koncom júla 1957 rozkazom som bol prevelený s vozidlom T-805 do Prostějova-Stichovíc, kde malo byť preškolenie chemických družstiev všetkých letištných práporov zväzku letectva. Po prečítaní rozkazu sa Moriak tváril až okázalo škodoradostne a povedal mi: „Slavkaju, na konec vaší služby si to užijete u chemiků. Tam se naučíte jezdit a běhat v masce, každej den.“ Musel som sa ovládať, aby som mu nevrazil päsťou do tej jeho rozďavenej papule. Odpovedal som mu však s úsmevom: „Ja to už tie dva mesiace vydržím aj na šibenici, ale vy budete robiť “zmätky“ pri vojsku až do dôchodku.“
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (21)
Napísal(a) M Slavkay
V roku 1957 ako „mazák“
Tesne pred termínom odchodu do civilu, rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo už som mal vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať jednoročnú brigádu v OKD Ostrava. Na niektorej šachte sa malo zriadiť jedno pracovisko na rúbanie uhlia s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto jednoročnú brigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na túto brigádu.
Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (22)
Napísal(a) M. Slavkay
Doslov V tomto mojom príbehu som si nič nevymyslel, iba som opísal skutočnosť, ako som prežil svoj vojenský život. Možno, že moje správanie na vojenčine veľa ľudí odsúdi a budú ma považovať za drzého „chuligána“. Moje drzé správanie vyvolala nespravodlivosť voči nám obyčajným chlapcom, z ktorých vtedajšie vojenské predpisy chceli urobiť poslušných robotov s vygumovaným mozgom. Boli to dozvuky, vyžadované od najvyššieho veliteľa armády, Alexeja Čepičku. Ten vojaka považoval za „kus“. Dobrý humor však v autorote bol stále prítomný. Keď sme prichádzali z jazdy na izbu, každý zobral z hlavy čiapku lodičku a zavesil ju na vešiak pri dverách so slovami: „Čepičku pověsíme a uděláme si v autorote pořádek.“ Stále to v našich radoch vyvolávalo smiech.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-