Moje rodisko je však bližšie k Rožňave a keďže stránku robím ako lokálpatriot a nachádzam spolupracovníkov z celého Gemera bez nároku na honorár, nikdy by ma nenapadlo, že moju prácu si skôr všimol niekto z Revúcej a navrhol ma na takéto ocenenie.
V mojom veku už veru nerád cestujem pre rôzne dôvody, ale v ostatnom čase sú to zdravotné. Preto som rozmýšľal, čo s pozvaním spravím. Uznania takéhoto druhu však nie sú každodenné a uvedomil som si, že tak, ako ja neposielam honoráre za príspevky, zrejme tak to je aj z druhej strany. Nechcel som preto vziať na ľahkú váhu pozvanie, lebo na konci diania bol doklad o udelení Ceny primátorky mesta Revúca. Takže som sa rozhodol do Revúcej ísť a nasledovali úlohy so zabezpečením cesty a môjho pobytu v tomto regióne.
Revúcu vám nebudem predstavovať. Stačí snáď to, že leží v krásnom prostredí Slovenského Rudohohoria, pod najvyšším vrchom Stolica (1476) a neďaleko od Muránskej planiny so starovekým Muránskym hradom, dnes už zrúcaninou. Je mestom, ktoré sa pýši Prvým slovenským evanjelickým gymnáziom. Tu rozdávali vedomosti budúcim slovenským národovcom chýrni buditelia a učbári ako August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Samozrejme, že moja cesta po príchode do Revúcej viedla do tejto, dnes, aj po vlaňajších záplavách, už znovu zreštaurovanej ustanovizne. Revúca práve vítala návštevníkov Dní mesta nielen z okolia, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska i Chorvátska, v ktorých sa nachádzajú jej družobné mestá. Podávali sme si preto častejšie kľučky s návštevníkmi, ktorí sa chceli s týmto bývalým gymnáziom a jeho históriou bližšie zoznámiť. Pracovníčky Múzea i TIC rady a vďačne po tieto dni poskytovali rôzne informácie o všeličom možnom, čo súviselo s bývalou školou, ktorá si tohto roku pripomenie 155. výročie svojho založenia. Posedeli sme si aj v Parku národovcov, kde je tiché a pekné prostredie a dopriali sme si dobrú kávu, ktorá nám po príchode do Revúcej veľmi chutila.
A tak začali pomaly ustupovať do úzadia spomienky na nepríjemné udalosti, ktoré veľmi negatívne poznačili našu cestu vlakom z Bratislavy na Gemer. Najprv našu cestu 15. júna 2017 prerušila na dve hodiny porucha v elektrickom vedení tesne pred Levicami. Aj keď boli vozne dobre prispôsobené na cestovanie v letnom období, dve hodiny bez prúdu, kedy vlak stál v poli, znamenali aj taký istý výpadok v klimatizačnom systéme. Keď sa všetko napravilo a rýchlik sa pohol, naša radosť netrvala dlho. Pred Lučencom bola ďalšia neplánovaná zastávka. Sprievodkyňa nás informovala, že na trati sa stalo veľké nešťastie, keď na chránenom železničnom priecestí náš rýchlik zrazil človeka a kým sa všetko vyšetrí a zabezpečí, bude to trvať dve až tri hodiny. A tak pribudli k nášmu meškaniu rýchlika, ktorý smeroval z Bratislavy do Košíc ďalšie hodiny. Po Rožňavu, ktorá bola našou cieľovou stanicou, meškal rýchlik takmer 6 hodín, keď namiesto príchodu o 13.35 hod. sme prišli až okolo 19-tej hod. Za ten čas železnice nespravili v prospech cestujúcich vôbec nič, aby aspoň zmiernili dôsledky meškania. Myslím si, že v takejto situácii by bolo žiadúce zabezpečiť aspoň možnosť zakúpenia si tekutín a jedla, pretože s predĺžením doby cestovania o taký enormný čas nikto nepočítal.
Našťastie, nepríjemné zážitky z cesty úplne zatienilo to, čo nás čakalo v Revúcej. Dlho budeme spomínať na krásne prostredie i milých ľudí, ktorých sme stretli na Dňoch mesta Revúca a osobitne na Oceňovaní osobností mesta Revúca, kde som sa ocitol v spoločnosti významných ľudí, ktorým bolo udelené ocenenie za prínos pre mesto z rôznych oblastí ich pôsobenia. Bol som veľmi príjemne prekvapený na akom vysokom stupni profesionality bola táto udalosť v Dome kultúry pripravená. Organizátorom sa podarilo túto udalosť pripraviť ako dôstojnú slávnosť, na ktorú budú nielen oceňovaní, ale aj všetci zúčastnení ešte dlho spomínať. Plná sála tohto kultúrneho zariadenia svedčila aj o tom, že na podobné udalosti sú už obyvatelia mesta zvyknutí a spoločne vytvárajú oceňovaným slávnostnú atmosféru. K umocneniu významu tohto slávnostného aktu prispela aj pani primátorka, ktorá pri odovzdávaní oceňovaní podala nielen kyticu, ale milo a srdečne sa prihovorila osobitne každému jednotlivcovi.
Viete, čo som si na tomto podujatí, okrem prevzatia Ceny, veľmi vážil? Keď som v obecenstve spoznal mojich dobrých priateľov z mladosti a bývalých vysokoškolákov z Košíc. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že ich uvidím v Revúcej, najmä preto, že nežijú v tomto meste, ale v okolitých obciach. Keď mi povedali, že ma prišli pozdraviť, lebo sa dozvedeli o ocenení, veľmi ma to dojalo a priznám sa, aj mi to polichotilo. Aj to je dôkazom toho, že v tejto časti Gemera žijú úprimní ľudia, ktorí vedia, čo poteší kamaráta v takejto situácii. Vďaka Vám Gitka, Ondrejovia i Tebe Rudo za prejavenú priazeň i úctu. Nevideli sme sa poniektorí hádam aj 40 rokov, ale Vaše stisky rúk a úprimné slová si budem stále pripomínať.
Na záver mi ešte dovoľte poznamenať, že 16. jún 2017 sa do mojej pamäti zapíše tými najkrajšími písmenami, na ktoré nikdy nezabudnem. Je mi trochu ľúto, že doteraz osobne nepoznám človeka, ktorý ma navrhol na takéto ocenenie. Ďakujem všetkým poslancom Mestského zastupiteľstva v Revúcej, že schválili tento návrh, ale najmä pani MVDr. Eve Cireňovej, primátorke mesta Revúca za ocenenie mojej práce, ktorú pre tento región vykonávam prostredníctvom internetovej stránky Maj Gemer i za jej milé slová, ktoré sa mi od nej počas môjho pobytu v Revúcej dostali. Veľká vďaka i za to, že Gemerčania si vedia oceniť každého, kto pre svoj rodný kraj niečo urobil a ešte by rád aj naďalej spravil. Bárs by sme všetci takými boli, ktorí svoju kolísku máme medzi Rimavou a Slanou. Medzi Horehroním až po maďarsko slovenské hranice na juhu nášho Slovenska. Všetko to je náš Gemer, ale aj Maj Gemer, krásny kraj s bohatstvom nášho ľudu premeneným do nádhernej prírody, zručnosti rúk obyčajného človeka i myšlienkovej bohatosti vzácnych ľudí, ale dnes aj veľkej chudoby a nezamestnanosti tohto regiónu. "Ši pajdeš svetom na víchot, ši na zápat, na juh, alebo na sever, nikdy nezabudni, že rozpráväš po našom, po gemersky. Že patríš medzi tich, šva nigdi nezapomli na rodní kraj, na lásku starich rodičoch, ale ani na svojich potomkoch, roztrúsením nilen po Gemeri, ale po calom svete. Rás Ti ono vráti aj s úrokami, ani sä nenazdáš."
Dr. Ondrej Doboš
Maj Gemer
Mesto Revúca udelilo najvyššie ocenenia mesta
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-