Moje rodisko je však bližšie k Rožňave a keďže stránku robím ako lokálpatriot a nachádzam spolupracovníkov z celého Gemera bez nároku na honorár, nikdy by ma nenapadlo, že moju prácu si skôr všimol niekto z Revúcej a navrhol ma na takéto ocenenie.
V mojom veku už veru nerád cestujem pre rôzne dôvody, ale v ostatnom čase sú to zdravotné. Preto som rozmýšľal, čo s pozvaním spravím. Uznania takéhoto druhu však nie sú každodenné a uvedomil som si, že tak, ako ja neposielam honoráre za príspevky, zrejme tak to je aj z druhej strany. Nechcel som preto vziať na ľahkú váhu pozvanie, lebo na konci diania bol doklad o udelení Ceny primátorky mesta Revúca. Takže som sa rozhodol do Revúcej ísť a nasledovali úlohy so zabezpečením cesty a môjho pobytu v tomto regióne.
Revúcu vám nebudem predstavovať. Stačí snáď to, že leží v krásnom prostredí Slovenského Rudohohoria, pod najvyšším vrchom Stolica (1476) a neďaleko od Muránskej planiny so starovekým Muránskym hradom, dnes už zrúcaninou. Je mestom, ktoré sa pýši Prvým slovenským evanjelickým gymnáziom. Tu rozdávali vedomosti budúcim slovenským národovcom chýrni buditelia a učbári ako August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Samozrejme, že moja cesta po príchode do Revúcej viedla do tejto, dnes, aj po vlaňajších záplavách, už znovu zreštaurovanej ustanovizne. Revúca práve vítala návštevníkov Dní mesta nielen z okolia, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska i Chorvátska, v ktorých sa nachádzajú jej družobné mestá. Podávali sme si preto častejšie kľučky s návštevníkmi, ktorí sa chceli s týmto bývalým gymnáziom a jeho históriou bližšie zoznámiť. Pracovníčky Múzea i TIC rady a vďačne po tieto dni poskytovali rôzne informácie o všeličom možnom, čo súviselo s bývalou školou, ktorá si tohto roku pripomenie 155. výročie svojho založenia. Posedeli sme si aj v Parku národovcov, kde je tiché a pekné prostredie a dopriali sme si dobrú kávu, ktorá nám po príchode do Revúcej veľmi chutila.
A tak začali pomaly ustupovať do úzadia spomienky na nepríjemné udalosti, ktoré veľmi negatívne poznačili našu cestu vlakom z Bratislavy na Gemer. Najprv našu cestu 15. júna 2017 prerušila na dve hodiny porucha v elektrickom vedení tesne pred Levicami. Aj keď boli vozne dobre prispôsobené na cestovanie v letnom období, dve hodiny bez prúdu, kedy vlak stál v poli, znamenali aj taký istý výpadok v klimatizačnom systéme. Keď sa všetko napravilo a rýchlik sa pohol, naša radosť netrvala dlho. Pred Lučencom bola ďalšia neplánovaná zastávka. Sprievodkyňa nás informovala, že na trati sa stalo veľké nešťastie, keď na chránenom železničnom priecestí náš rýchlik zrazil človeka a kým sa všetko vyšetrí a zabezpečí, bude to trvať dve až tri hodiny. A tak pribudli k nášmu meškaniu rýchlika, ktorý smeroval z Bratislavy do Košíc ďalšie hodiny. Po Rožňavu, ktorá bola našou cieľovou stanicou, meškal rýchlik takmer 6 hodín, keď namiesto príchodu o 13.35 hod. sme prišli až okolo 19-tej hod. Za ten čas železnice nespravili v prospech cestujúcich vôbec nič, aby aspoň zmiernili dôsledky meškania. Myslím si, že v takejto situácii by bolo žiadúce zabezpečiť aspoň možnosť zakúpenia si tekutín a jedla, pretože s predĺžením doby cestovania o taký enormný čas nikto nepočítal.
Našťastie, nepríjemné zážitky z cesty úplne zatienilo to, čo nás čakalo v Revúcej. Dlho budeme spomínať na krásne prostredie i milých ľudí, ktorých sme stretli na Dňoch mesta Revúca a osobitne na Oceňovaní osobností mesta Revúca, kde som sa ocitol v spoločnosti významných ľudí, ktorým bolo udelené ocenenie za prínos pre mesto z rôznych oblastí ich pôsobenia. Bol som veľmi príjemne prekvapený na akom vysokom stupni profesionality bola táto udalosť v Dome kultúry pripravená. Organizátorom sa podarilo túto udalosť pripraviť ako dôstojnú slávnosť, na ktorú budú nielen oceňovaní, ale aj všetci zúčastnení ešte dlho spomínať. Plná sála tohto kultúrneho zariadenia svedčila aj o tom, že na podobné udalosti sú už obyvatelia mesta zvyknutí a spoločne vytvárajú oceňovaným slávnostnú atmosféru. K umocneniu významu tohto slávnostného aktu prispela aj pani primátorka, ktorá pri odovzdávaní oceňovaní podala nielen kyticu, ale milo a srdečne sa prihovorila osobitne každému jednotlivcovi.
Viete, čo som si na tomto podujatí, okrem prevzatia Ceny, veľmi vážil? Keď som v obecenstve spoznal mojich dobrých priateľov z mladosti a bývalých vysokoškolákov z Košíc. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že ich uvidím v Revúcej, najmä preto, že nežijú v tomto meste, ale v okolitých obciach. Keď mi povedali, že ma prišli pozdraviť, lebo sa dozvedeli o ocenení, veľmi ma to dojalo a priznám sa, aj mi to polichotilo. Aj to je dôkazom toho, že v tejto časti Gemera žijú úprimní ľudia, ktorí vedia, čo poteší kamaráta v takejto situácii. Vďaka Vám Gitka, Ondrejovia i Tebe Rudo za prejavenú priazeň i úctu. Nevideli sme sa poniektorí hádam aj 40 rokov, ale Vaše stisky rúk a úprimné slová si budem stále pripomínať.
Na záver mi ešte dovoľte poznamenať, že 16. jún 2017 sa do mojej pamäti zapíše tými najkrajšími písmenami, na ktoré nikdy nezabudnem. Je mi trochu ľúto, že doteraz osobne nepoznám človeka, ktorý ma navrhol na takéto ocenenie. Ďakujem všetkým poslancom Mestského zastupiteľstva v Revúcej, že schválili tento návrh, ale najmä pani MVDr. Eve Cireňovej, primátorke mesta Revúca za ocenenie mojej práce, ktorú pre tento región vykonávam prostredníctvom internetovej stránky Maj Gemer i za jej milé slová, ktoré sa mi od nej počas môjho pobytu v Revúcej dostali. Veľká vďaka i za to, že Gemerčania si vedia oceniť každého, kto pre svoj rodný kraj niečo urobil a ešte by rád aj naďalej spravil. Bárs by sme všetci takými boli, ktorí svoju kolísku máme medzi Rimavou a Slanou. Medzi Horehroním až po maďarsko slovenské hranice na juhu nášho Slovenska. Všetko to je náš Gemer, ale aj Maj Gemer, krásny kraj s bohatstvom nášho ľudu premeneným do nádhernej prírody, zručnosti rúk obyčajného človeka i myšlienkovej bohatosti vzácnych ľudí, ale dnes aj veľkej chudoby a nezamestnanosti tohto regiónu. "Ši pajdeš svetom na víchot, ši na zápat, na juh, alebo na sever, nikdy nezabudni, že rozpráväš po našom, po gemersky. Že patríš medzi tich, šva nigdi nezapomli na rodní kraj, na lásku starich rodičoch, ale ani na svojich potomkoch, roztrúsením nilen po Gemeri, ale po calom svete. Rás Ti ono vráti aj s úrokami, ani sä nenazdáš."
Dr. Ondrej Doboš
Maj Gemer
Mesto Revúca udelilo najvyššie ocenenia mesta
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).