Moje rodisko je však bližšie k Rožňave a keďže stránku robím ako lokálpatriot a nachádzam spolupracovníkov z celého Gemera bez nároku na honorár, nikdy by ma nenapadlo, že moju prácu si skôr všimol niekto z Revúcej a navrhol ma na takéto ocenenie.
V mojom veku už veru nerád cestujem pre rôzne dôvody, ale v ostatnom čase sú to zdravotné. Preto som rozmýšľal, čo s pozvaním spravím. Uznania takéhoto druhu však nie sú každodenné a uvedomil som si, že tak, ako ja neposielam honoráre za príspevky, zrejme tak to je aj z druhej strany. Nechcel som preto vziať na ľahkú váhu pozvanie, lebo na konci diania bol doklad o udelení Ceny primátorky mesta Revúca. Takže som sa rozhodol do Revúcej ísť a nasledovali úlohy so zabezpečením cesty a môjho pobytu v tomto regióne.
Revúcu vám nebudem predstavovať. Stačí snáď to, že leží v krásnom prostredí Slovenského Rudohohoria, pod najvyšším vrchom Stolica (1476) a neďaleko od Muránskej planiny so starovekým Muránskym hradom, dnes už zrúcaninou. Je mestom, ktoré sa pýši Prvým slovenským evanjelickým gymnáziom. Tu rozdávali vedomosti budúcim slovenským národovcom chýrni buditelia a učbári ako August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Samozrejme, že moja cesta po príchode do Revúcej viedla do tejto, dnes, aj po vlaňajších záplavách, už znovu zreštaurovanej ustanovizne. Revúca práve vítala návštevníkov Dní mesta nielen z okolia, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska i Chorvátska, v ktorých sa nachádzajú jej družobné mestá. Podávali sme si preto častejšie kľučky s návštevníkmi, ktorí sa chceli s týmto bývalým gymnáziom a jeho históriou bližšie zoznámiť. Pracovníčky Múzea i TIC rady a vďačne po tieto dni poskytovali rôzne informácie o všeličom možnom, čo súviselo s bývalou školou, ktorá si tohto roku pripomenie 155. výročie svojho založenia. Posedeli sme si aj v Parku národovcov, kde je tiché a pekné prostredie a dopriali sme si dobrú kávu, ktorá nám po príchode do Revúcej veľmi chutila.
A tak začali pomaly ustupovať do úzadia spomienky na nepríjemné udalosti, ktoré veľmi negatívne poznačili našu cestu vlakom z Bratislavy na Gemer. Najprv našu cestu 15. júna 2017 prerušila na dve hodiny porucha v elektrickom vedení tesne pred Levicami. Aj keď boli vozne dobre prispôsobené na cestovanie v letnom období, dve hodiny bez prúdu, kedy vlak stál v poli, znamenali aj taký istý výpadok v klimatizačnom systéme. Keď sa všetko napravilo a rýchlik sa pohol, naša radosť netrvala dlho. Pred Lučencom bola ďalšia neplánovaná zastávka. Sprievodkyňa nás informovala, že na trati sa stalo veľké nešťastie, keď na chránenom železničnom priecestí náš rýchlik zrazil človeka a kým sa všetko vyšetrí a zabezpečí, bude to trvať dve až tri hodiny. A tak pribudli k nášmu meškaniu rýchlika, ktorý smeroval z Bratislavy do Košíc ďalšie hodiny. Po Rožňavu, ktorá bola našou cieľovou stanicou, meškal rýchlik takmer 6 hodín, keď namiesto príchodu o 13.35 hod. sme prišli až okolo 19-tej hod. Za ten čas železnice nespravili v prospech cestujúcich vôbec nič, aby aspoň zmiernili dôsledky meškania. Myslím si, že v takejto situácii by bolo žiadúce zabezpečiť aspoň možnosť zakúpenia si tekutín a jedla, pretože s predĺžením doby cestovania o taký enormný čas nikto nepočítal.
Našťastie, nepríjemné zážitky z cesty úplne zatienilo to, čo nás čakalo v Revúcej. Dlho budeme spomínať na krásne prostredie i milých ľudí, ktorých sme stretli na Dňoch mesta Revúca a osobitne na Oceňovaní osobností mesta Revúca, kde som sa ocitol v spoločnosti významných ľudí, ktorým bolo udelené ocenenie za prínos pre mesto z rôznych oblastí ich pôsobenia. Bol som veľmi príjemne prekvapený na akom vysokom stupni profesionality bola táto udalosť v Dome kultúry pripravená. Organizátorom sa podarilo túto udalosť pripraviť ako dôstojnú slávnosť, na ktorú budú nielen oceňovaní, ale aj všetci zúčastnení ešte dlho spomínať. Plná sála tohto kultúrneho zariadenia svedčila aj o tom, že na podobné udalosti sú už obyvatelia mesta zvyknutí a spoločne vytvárajú oceňovaným slávnostnú atmosféru. K umocneniu významu tohto slávnostného aktu prispela aj pani primátorka, ktorá pri odovzdávaní oceňovaní podala nielen kyticu, ale milo a srdečne sa prihovorila osobitne každému jednotlivcovi.
Viete, čo som si na tomto podujatí, okrem prevzatia Ceny, veľmi vážil? Keď som v obecenstve spoznal mojich dobrých priateľov z mladosti a bývalých vysokoškolákov z Košíc. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že ich uvidím v Revúcej, najmä preto, že nežijú v tomto meste, ale v okolitých obciach. Keď mi povedali, že ma prišli pozdraviť, lebo sa dozvedeli o ocenení, veľmi ma to dojalo a priznám sa, aj mi to polichotilo. Aj to je dôkazom toho, že v tejto časti Gemera žijú úprimní ľudia, ktorí vedia, čo poteší kamaráta v takejto situácii. Vďaka Vám Gitka, Ondrejovia i Tebe Rudo za prejavenú priazeň i úctu. Nevideli sme sa poniektorí hádam aj 40 rokov, ale Vaše stisky rúk a úprimné slová si budem stále pripomínať.
Na záver mi ešte dovoľte poznamenať, že 16. jún 2017 sa do mojej pamäti zapíše tými najkrajšími písmenami, na ktoré nikdy nezabudnem. Je mi trochu ľúto, že doteraz osobne nepoznám človeka, ktorý ma navrhol na takéto ocenenie. Ďakujem všetkým poslancom Mestského zastupiteľstva v Revúcej, že schválili tento návrh, ale najmä pani MVDr. Eve Cireňovej, primátorke mesta Revúca za ocenenie mojej práce, ktorú pre tento región vykonávam prostredníctvom internetovej stránky Maj Gemer i za jej milé slová, ktoré sa mi od nej počas môjho pobytu v Revúcej dostali. Veľká vďaka i za to, že Gemerčania si vedia oceniť každého, kto pre svoj rodný kraj niečo urobil a ešte by rád aj naďalej spravil. Bárs by sme všetci takými boli, ktorí svoju kolísku máme medzi Rimavou a Slanou. Medzi Horehroním až po maďarsko slovenské hranice na juhu nášho Slovenska. Všetko to je náš Gemer, ale aj Maj Gemer, krásny kraj s bohatstvom nášho ľudu premeneným do nádhernej prírody, zručnosti rúk obyčajného človeka i myšlienkovej bohatosti vzácnych ľudí, ale dnes aj veľkej chudoby a nezamestnanosti tohto regiónu. "Ši pajdeš svetom na víchot, ši na zápat, na juh, alebo na sever, nikdy nezabudni, že rozpráväš po našom, po gemersky. Že patríš medzi tich, šva nigdi nezapomli na rodní kraj, na lásku starich rodičoch, ale ani na svojich potomkoch, roztrúsením nilen po Gemeri, ale po calom svete. Rás Ti ono vráti aj s úrokami, ani sä nenazdáš."
Dr. Ondrej Doboš
Maj Gemer
Mesto Revúca udelilo najvyššie ocenenia mesta

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-