Dedičnej boli niektoré pracoviská, kde sa v rude vyskytovali vložky kremeňa, ktoré pri vŕtaní dokázali zbrúsiť ostrie vrtáku úplne až do pologule. V kováčskej dielni bolo potrebné denne vykuť 20 až 30 vrtákov a urobiť ešte iné práce. Vykuť kramle, železa na šutpysk (otvor na vypúšťanie rudy zo sýpa), jazyky na výhybku a pod. My sme na úseku takého kováča mali. Bol to Samuel Burger. Mal okolo päťdesiatky, strednej svalnatej postavy. Vtedy kulturizmus bol neznámy pojem. Ten chlap však mal tak vypracované svalstvo, že Schwarzeneger by mal čo robiť, aby sa mohol rovnať k nemu. Majster to bol naslovovzatý s výbornou znalosťou svojho remesla. Mal dvoch pomocníkov a keď naraz tromi kladivami začali kuť železo, bola to typická kováčska hudba, ktorú už v dnešných časoch nemôžeme nikde počuť. Kováčska dielňa okrem kováčstva nám slúžila aj ako „výskumne pracovisko pre zisťovanie kvality rudy“. V revíre Rima boli pracoviská, kde metasomatóza spôsobila prechody sideritov do ankeritov a bolo to nerozoznateľné, ani keď sme kusy rudy rozbili kladivom. Všetko bolo čierne, siderit, ankerit aj grafitické bridlice. Baníci už boli naučení tak, že keď nevedeli zistiť či odstrelený materiál je ruda, prišli nás zavolať to posúdiť. Pokým sme nedali súhlas, nenakladali rudu do sýpa. Vedeli, že kvalita rudy je prísne sledovaná a pri nedodržaní predpísaných parametrov prišli by všetky pracoviská na rúbaní o prémie. Naša kontrola pozostávala z vizuálnej kontroly, potom sme kus rudy poťažkávali v ruke a veľmi často sme ani my nevedeli určiť kvalitu. Vtedy prišla skúška overená viacročnou praxou. Vyniesli sme niekoľko kusov odstrelenej rudy do kováčskej dielne, dali sme ich do ohniska a pustili viac vzduchu, aby sa tieto kúsky rudy dobre vyžíhali. Keď vybraté vychladli, doniesli sme banský kompas a kúskom rudy sme sa približovali k magnetickej strelke za sklom. Keď sa táto začala bláznivo krútiť, vedeli sme, že je to dobrá ruda. Keď sa strelka pohla iba vtedy, keď bol kúsok skúmanej horniny v tesnej blízkosti strelky, tak to bol iba slabší ankerit. Podľa toho sme vydali príkaz nakladať materiál, alebo použiť ho ako podsádzku. Rád som sa chodil do kováčskej dielne porozprávať s Burger-báčim. Často mi rozprával zážitky z vojny, aj z normálneho života. Tiež som sa rád prizeral, keď traja kováči kuli železo. Všetci pracovali bez košieľ v lete aj v zime. Boli to svalnatí chlapi, ale starý Burger mohol so svojou svalnatou postavou hrať vo filme Samsona alebo Herkulesa. Raz som mu povedal, že takú postavu by mu závidel aj majster sveta v zápasení. On sa iba usmial a povedal, že keď bol na odvode za vojaka, tak doktor, ktorý ho prezeral, odišiel zavolať ďalších troch doktorov, aby sa na neho prišli pozrieť. Pozerali sa na neho ako vyjavení a nakoniec taký starý doktor sa ho opýtal, že aký šport pestuje. On im odpovedal, že od pätnástich rokov kladivo. Doktorovi sa oči rozsvietili a pohotove sa spýtal, že koľko metrov hodí. „Ta podľa teho jak uteká učen, ked plano udre kladivom na železo.“ Nakoniec im to došlo, že on je kováč a nie vrcholový športovec v hode kladivom. 

V kováčskej dielni bola veľká kovadlina, možno ešte z čias Slovenského štátu. Jej vek prezrádzali jamky vyhĺbené po celom obvode hornej rovnej plochy, ktoré vznikli pri vykovávaní nespočetného množstva špirálových vrtákov. Burger báči chodil mesačne najmenej trikrát do kancelárie pýtať, aby sme mu vypísali žiadanku na novú kovadlinu. Vedúci nakoniec žiadanku vypísal, ale problém bol v tom, že zásobovači nevedeli nájsť výrobcu čo vyrába kovadliny. Bolo treba čakať, pokým kovadlinu niekde zoženú. Bol už asi september, keď ma poslal vedúci do skladu vo Vlachovskej Maši fasovať materiál. Na dovoz materiálu nám stále pristavovali nákladné auto Praga RND. Keď som prišiel do skladu, vedúci skladu mi hrdo zahlásil, že sme dostali dlho očakávanú kovadlinu. Naložili sme vyfasovaný materiál a nakoniec dvaja skladoví robotníci horko-ťažko naložili kovadlinu na náklaďák. Položili ju stojato celkom ku zadnému čelu korby. Ja som sa tešil z kovadliny a už som sa nevedel dočkať, ako sa bude tváriť Burger báči, keď mu to poviem. Prišli sme na úsek, ihneď som utekal do kováčskej dielne mu to oznámiť. V dielni bol sám, práve desiatoval. Povedal som mu, že sme doviezli novú kovadlinu. Položil rýchlo chlieb so slaninou na ponk a ponáhľal sa k autu. „Kde máte pomocníkov, ako to chcete odniesť?“ opýtal som sa. „Ta čó, jednú kovadlinu lem odnesem, nie?“ Ponáhľal sa, že som za ním nestačil. Zadné čelo korby bolo už otvorené a na korbe „trónila“ novučičká kovadlina. Tvár Burger báčimu sa rozjasnila do blaženého úsmevu, že mi pripadal ako malý chlapček, ktorý dostal na Vianoce pod stromček vytúženú hračku. Potom pravou rukou kovadlinu objal, tak ako keď objímame dievča okolo drieku, šklbol a už kovadlina bola v objatí jeho paže. Obrátil sa a pristúpil ku mne. V tvári šťastný úsmev, nijaká bolestivá grimasa z váhy kovadliny. Pustil sa so mnou do reči, držiac kovadlinu rovno nad mojimi nohami. Ja som tú kovadlinu odhadoval asi na 60 kg. Uvedomil som si, že keby mu tá kovadlina spadla mne na nohy, tak skončím na invalidnom vozíku. Preto som ustúpil o krok dozadu. On zase podišiel ku mne, voľnou rukou ma potľapkával po pleci a začal mi vykladať, že na tej starej kovadline sa nedali kvalitne vykuť niektoré veci. Čo som mal robiť, musel som stáť a počúvať majstra kováča. Musím sa priznať, že som mal strach a moje oči boli stále upreté na kovadlinu. Bolo to možno aj päť minút. Burger báči stál s kovadlinou, ako keby to bola krabica s topánkami a rapotal mi ako stará baba na trhu. Nakoniec som mu povedal, aby odniesol kovadlinu do dielne, lebo musíme vyložiť materiál z korby auta. Pobral sa a pomalým krokom odchádzal, nesúc kovadlinu bez viditeľnej námahy. Mne sa uľavilo. Uvedomil som si, čo je to za sila v tých jeho svaloch.
V Dobšinej som sa už cítil ako doma. V bani som tiež bol zabehaný a tak sa zdalo, že nič nemôže narušiť môj pokojný život. Asi v polovici októbra som dostal z podnikového riaditeľstva oznámenie, že sa mám zúčastniť šesťtýždňového normovačského kurzu v Helcmanovciach. Volal som na podnik, aby som zistil načo mi bude potrebný uvedený kurz. Bolo mi povedané, že sa začne pripravovať nový zborník noriem pre rudné bane. Preto je dôležité, aby aj prevádzkoví technici vedeli zaujať k tomu stanovisko. K vysvetleniu dodali vtedy veľmi obľúbenú vetu, že som mladý a budem to niekedy v živote potrebovať. Vedúci Stano sa záhadne usmieval a povedal, že nie je vylúčené, že podnik má so mnou nejaké úmysly. Mal pravdu. Po skončení normovačského kurzu v Helcmanovciach som bol preložený za ekonóma na závod Drnava. Všetko toto dianie spôsobila asi moja mama, ktorú preložili za vedúcu osobného oddelenia z podniku na závod do Drnavy. Asi preto, že vedela okrem slovenčiny aj dobre maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska chodila do školy s vyučovacím jazykom maďarským, hoci to bolo v našom slovenskom meste, v Podbrezovej. Zrejme vybavila s vedúcimi pracovníkmi aj moje preloženie. Nebol som z toho nadšený, pretože mne kancelárska práca príliš nevoňala a nevedel som vôbec po maďarsky. Z tohto dôvodu som v PŠB neprijal umiestenku na tento závod. Bol som však mladý a nevedel som sa brániť. Autority na podniku ma rýchle prehovorili. Stále našli argumenty, ktoré som nevedel vyvrátiť. Keď som odchádzal, ťažko mi bolo sa rozlúčiť s Ilonka néni, ale aj s chlapmi a technikmi na úseku. Smutno mi bolo aj za samotným malým, ale milým mestom Dobšiná, ktoré som si tak obľúbil. V Dobšinej bol v tom čase dobrý futbal, v zime hokej, bolo tam kino, reštaurácia, kultúrni ľudia a v nemalej miere baňa, ktorá mi prirástla k srdcu. Utešoval som sa, že z Drnavy je to neďaleko a môžem sa hocikedy do Dobšinej prísť pozrieť. V živote je to už tak „človek mieni a život mení“. Na návštevu Dobšinej som sa dostal až po rokoch, keď som sa vrátil z vojenčiny.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay