Tam čaká družstvo z technickej roty, ktoré bomby uloží do lietadiel, lebo zajtra bude letový deň a letci budú vo vojenskom priestore na Libave nacvičovať bombardovanie ostrými bombami. Bez problémov som došiel na odbočku a pustil som sa do kopca po lesnej ceste. Bola vo veľmi zlom stave, lebo predchádzajúci týždeň lejaky povymývali v nej rigoly a na viacerých miestach boli skotúľané veľké balvany z bočných svahov. Zaradil som redukciu. Asi po dvadsať minútovom kľučkovaní medzi balvanmi som dorazil k muničáku. Veľká brána bola zavretá. Po chvíli prišiel strážny, prezrel mi kabínu aj korbu a vpustil ma dnu. Tam čakala asi osem členná skupina treťoročiakov. Prevažne to boli čatári, aj nejaký rotný a velil im poručík, ktorý ma usmernil kde mám zacúvať. Otvoril som zadné čelo a zacúval k šikmej nakladacej rampe. Vystúpil som z auta, aby som mohol pozorovať ako budú nakladať na korbu bomby. Ešte som nevidel ozajstné bomby, iba tie cvičné betónové, z ktorých bol urobený nízky plôtik okolo stojánky na letisku. Boli zakopané špicami do zeme, asi po piatich metroch a medzi nimi boli natiahnuté oceľové lanká. Tie ostré boli navlas rovnaké, iba boli z oceľového plechu. Boli uložené v obale z drevených latiek na oceľových pásoch. Skvelo sa to novotou, lebo boli nastriekané tmavozelenou farbou. Z útrob podzemného skladu vyšli štyria vojaci nesúc bombu, ktorú opatrne položili na zem pred šikmou rampou. Chvíľu oddychovali. Po chvíli sa zohli a natiahnutú ruku držali nad bombou. Vtom poručík zavelil: „Chop! Zdvih! Pomalým krokom presunúť na korbu auta!“ Na korbe im dirigoval, ako majú bombu zložiť. „Do riti,“ pomyslel som si. Tak tu asi ide o zuby. Pomaly sa korba auta zapĺňala. V jednej partii, keď bombu vynášali po rampe, sa jeden vojak pošmykol, ale nespadol. Iba kľakol na koleno, ale bombu držal. Poručík sa rozkričal: „Co děláš, vole. Chceš nás tu zabít?“ Ostatní z partie sa k nemu pridali a vykrikovali, že tesne pred civilom, po troch rokoch tu majú zahynúť? Ja som dobre poznal silu výbušniny z bane. Čo dokáže kilo trhaviny a nie taká bomba, ktorú som odhadoval asi na tridsať kilogramov. Keď všetko naložili, poručík sa obrátil ku mne a povedal: „Bažante, dej si pozor, nebo vezeš zápalné a trhavé fosforové bomby. Stačí sebemenší ťuknutí a seš v prdeli.“ Keď som všetko riadne na korbe pozatváral, poručík mi podal ruku a povedal, že verí, že budem mať šťastie a riadne dôjdem na letisko. Nie som posera a v bani som skúsil už kdečo, ale musím sa priznať, že som mal malú dušičku. Spomenul som si na francúzky film „Mzda strachu“, kde prevážali nákladnými autami nitroglycerín k horiacemu vrtu na naftovom poli, aby pomocou výbuchu mohli požiar uhasiť. Jedno z áut vybuchlo. Na mieste výbuchu ostal iba hlboký kráter v zemi a z auta ani kúsok plechu, čo moje obavy iba znásobilo. Uvažoval som, že ten „zkurvysyn“ veliteľ, s ktorým sme sa neznášali, vedel do čoho ma posiela. Zaradil som dvojku a pohol som sa dolu kopcom. Tatra sa poslušne plazila až na miesto, kde boli veľké balvany. Zastavil som, vypol motor, zabrzdil a dal spiatočku. Vystúpil som z auta a kotúľal skaly na okraj cesty, aby som mohol bezpečne prejsť. V duchu som sa dušoval, že v živote nepôjdem voziť fosforové bomby, hoci mi dajú aj „basu“. (Tým sa nám neustále vyhrážali za nesplnenie rozkazu.) Keď som došiel na štátnu cestu, šťastne som si vydýchol. Potom rovnomerne štyridsiatkou som došiel na letisko. Tam čakali príslušníci technickej roty, aby bomby vyložili. Celý šťastný som vystúpil z auta. Celá partia ma privítala veľkým krikom, že kde v riti som bol tak dlho. Už mohli byť dávno v kasárňach a na takého vola, ako som ja, musia čakať takmer dve hodiny. Už je viac ako hodina po ukončení zamestnania. Oboril som sa na nich, že či si oni vedia predstaviť viezť zápalné fosforové bomby po takej vymytej lesnej ceste? Celá partia vybuchla v hurónsky smiech. Niektorý vykríkol: „kurva režisér Sváťa (veliaci poručík pri muničáku), zase se mu povedlo vyplašit bažanta.“ Vykrikovali, či som sa náhodou neposral a so smiechom vyliezli na korbu. Začali tie bomby zhadzovať z korby na zem. Často narazila jedna na druhú a latky z ochranného obalu sa štiepali a vo forme triesok fŕkali po okolí. Až vtedy som pochopil, že tým perfektným divadlom pri nakladaní bômb urobili zo mňa riadneho vola. Boli to ostré bomby, ale bez vloženého zapaľovača-rozbušky sú odolné voči nárazu. Táto príhoda ma prenasledovala. Trvalo to nejaký čas, čo si chlapci v kasárňach zo mňa stále uťahovali, aby som jazdil opatrne, keď zase pôjdem voziť fosforové bomby. Neskôr som však prevažne jazdil hore-dolu po republike, stratil som sa z očí a časom sa na túto príhodu zabudlo. Ja sa ešte aj dnes na tej príhode s fosforovými bombami rád zasmejem, keď si predstavím ako som gúľal veľké balvany na okraj cesty.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay