Tam čaká družstvo z technickej roty, ktoré bomby uloží do lietadiel, lebo zajtra bude letový deň a letci budú vo vojenskom priestore na Libave nacvičovať bombardovanie ostrými bombami. Bez problémov som došiel na odbočku a pustil som sa do kopca po lesnej ceste. Bola vo veľmi zlom stave, lebo predchádzajúci týždeň lejaky povymývali v nej rigoly a na viacerých miestach boli skotúľané veľké balvany z bočných svahov. Zaradil som redukciu. Asi po dvadsať minútovom kľučkovaní medzi balvanmi som dorazil k muničáku. Veľká brána bola zavretá. Po chvíli prišiel strážny, prezrel mi kabínu aj korbu a vpustil ma dnu. Tam čakala asi osem členná skupina treťoročiakov. Prevažne to boli čatári, aj nejaký rotný a velil im poručík, ktorý ma usmernil kde mám zacúvať. Otvoril som zadné čelo a zacúval k šikmej nakladacej rampe. Vystúpil som z auta, aby som mohol pozorovať ako budú nakladať na korbu bomby. Ešte som nevidel ozajstné bomby, iba tie cvičné betónové, z ktorých bol urobený nízky plôtik okolo stojánky na letisku. Boli zakopané špicami do zeme, asi po piatich metroch a medzi nimi boli natiahnuté oceľové lanká. Tie ostré boli navlas rovnaké, iba boli z oceľového plechu. Boli uložené v obale z drevených latiek na oceľových pásoch. Skvelo sa to novotou, lebo boli nastriekané tmavozelenou farbou. Z útrob podzemného skladu vyšli štyria vojaci nesúc bombu, ktorú opatrne položili na zem pred šikmou rampou. Chvíľu oddychovali. Po chvíli sa zohli a natiahnutú ruku držali nad bombou. Vtom poručík zavelil: „Chop! Zdvih! Pomalým krokom presunúť na korbu auta!“ Na korbe im dirigoval, ako majú bombu zložiť. „Do riti,“ pomyslel som si. Tak tu asi ide o zuby. Pomaly sa korba auta zapĺňala. V jednej partii, keď bombu vynášali po rampe, sa jeden vojak pošmykol, ale nespadol. Iba kľakol na koleno, ale bombu držal. Poručík sa rozkričal: „Co děláš, vole. Chceš nás tu zabít?“ Ostatní z partie sa k nemu pridali a vykrikovali, že tesne pred civilom, po troch rokoch tu majú zahynúť? Ja som dobre poznal silu výbušniny z bane. Čo dokáže kilo trhaviny a nie taká bomba, ktorú som odhadoval asi na tridsať kilogramov. Keď všetko naložili, poručík sa obrátil ku mne a povedal: „Bažante, dej si pozor, nebo vezeš zápalné a trhavé fosforové bomby. Stačí sebemenší ťuknutí a seš v prdeli.“ Keď som všetko riadne na korbe pozatváral, poručík mi podal ruku a povedal, že verí, že budem mať šťastie a riadne dôjdem na letisko. Nie som posera a v bani som skúsil už kdečo, ale musím sa priznať, že som mal malú dušičku. Spomenul som si na francúzky film „Mzda strachu“, kde prevážali nákladnými autami nitroglycerín k horiacemu vrtu na naftovom poli, aby pomocou výbuchu mohli požiar uhasiť. Jedno z áut vybuchlo. Na mieste výbuchu ostal iba hlboký kráter v zemi a z auta ani kúsok plechu, čo moje obavy iba znásobilo. Uvažoval som, že ten „zkurvysyn“ veliteľ, s ktorým sme sa neznášali, vedel do čoho ma posiela. Zaradil som dvojku a pohol som sa dolu kopcom. Tatra sa poslušne plazila až na miesto, kde boli veľké balvany. Zastavil som, vypol motor, zabrzdil a dal spiatočku. Vystúpil som z auta a kotúľal skaly na okraj cesty, aby som mohol bezpečne prejsť. V duchu som sa dušoval, že v živote nepôjdem voziť fosforové bomby, hoci mi dajú aj „basu“. (Tým sa nám neustále vyhrážali za nesplnenie rozkazu.) Keď som došiel na štátnu cestu, šťastne som si vydýchol. Potom rovnomerne štyridsiatkou som došiel na letisko. Tam čakali príslušníci technickej roty, aby bomby vyložili. Celý šťastný som vystúpil z auta. Celá partia ma privítala veľkým krikom, že kde v riti som bol tak dlho. Už mohli byť dávno v kasárňach a na takého vola, ako som ja, musia čakať takmer dve hodiny. Už je viac ako hodina po ukončení zamestnania. Oboril som sa na nich, že či si oni vedia predstaviť viezť zápalné fosforové bomby po takej vymytej lesnej ceste? Celá partia vybuchla v hurónsky smiech. Niektorý vykríkol: „kurva režisér Sváťa (veliaci poručík pri muničáku), zase se mu povedlo
vyplašit bažanta.“ Vykrikovali, či som sa náhodou neposral a so smiechom vyliezli na korbu. Začali tie bomby zhadzovať z korby na zem. Často narazila jedna na druhú a latky z ochranného obalu sa štiepali a vo forme triesok fŕkali po okolí. Až vtedy som pochopil, že tým perfektným divadlom pri nakladaní bômb urobili zo mňa riadneho vola. Boli to ostré bomby, ale bez vloženého zapaľovača-rozbušky sú odolné voči nárazu. Táto príhoda ma prenasledovala. Trvalo to nejaký čas, čo si chlapci v kasárňach zo mňa stále uťahovali, aby som jazdil opatrne, keď zase pôjdem voziť fosforové bomby. Neskôr som však prevažne jazdil hore-dolu po republike, stratil som sa z očí a časom sa na túto príhodu zabudlo. Ja sa ešte aj dnes na tej príhode s fosforovými bombami rád zasmejem, keď si predstavím ako som gúľal veľké balvany na okraj cesty.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay






























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-