sa stali z nich nerozluční priatelia, a to napriek tomu, že sa neustále hádali. Učilište opúšťali s haviarskym listom vo vrecku a stali sa z nich už dospelí chlapi. Jano bol chlapisko so širokou hruďou a silnými rukami, Jožo bol o niečo nižší, štíhlejšej postavy. Povahove sa veľmi líšili. Jano bol vznetlivý. Stačilo málo a hneď sa s niekým hádal. Ľuďom pripomínal takého vznetlivého kohúta, tak mu dali meno „Kakaš“, čo v maďarčine znamená kohút.

Jožo bol pravý opak Jana.

Bol rozvážny, veľmi vtipný a vedel si získať priateľov medzi osadenstvom bane. Po vyučení pracovali na banských pracoviskách bane Sadlovský ako pomocní haviari a celkom slušne zarábali. Boli mladí muži, tak sa začali pekne obliekať a všade chodili spolu ako rodní bratia. Na „Banícky deň“ večer na zábave sa spoznali s dvoma veľmi milými a peknými dievčatami, ktoré tvorili tiež podobnú priateľskú dvojicu, iba s tým rozdielom, že sa medzi sebou nehádali ako oni dvaja. Zo známosti časom vznikla láska, ktorá pretrvala aj počas ich základnej vojenskej služby, na ktorú museli narukovať. Vrátili sa z vojenčiny a nastúpili do práce znovu na baňu Sadlovský. Vedúci sa potešil, nakoľko ich poznal ako dobrých a spoľahlivých pracovníkov. Zadelil ich raziť prieskumnú chodbu, kde pracovali iba na jednu zmenu z dôvodu zlého vetrania na pracovisku. Za krátky čas sa so svojimi snúbenicami oženili. Začali pre nich obvyklé radosti a starosti mladomanželského života. Dobre všetci vieme, že novomanželia potrebujú byt. Perspektívni mladí baníci dostali byt v závodnej bytovke a keď ho už mali, bolo potrebné zaobstarať nábytok, zariadenie do kuchyne, rádio, televízor, detskú izbu, kočík a mohol by som menovať potrebné veci do nekonečna. Hoci dobre zarábali, peňazí bolo stále málo. Prestali navštevovať zábavy a plesy, ale neprestali sa stretávať každú nedeľu, raz u jedných, raz u druhých. Boli to veľmi príjemné a veselé stretnutia, lebo boli všetci vo veľmi úprimnom priateľskom vzťahu. Jožo svojím humorom ich bavil a získal si obľubu v celej spoločnosti. Pri jednom takom posedení popíjali vínečko a Jožo ako obvykle sršal humorom. Janova manželka ho kamarátsky objala a povedala, že závidí kamarátke takého veselého partnera a Janovi povedala, že aj on by sa mal viac usmievať a nie na všetko frflať ako nejaký starý dedo. Lenže Janova reakcia bola taká, že do mozgu sa mu zavŕtal kliešť žiarlivosti. V pondelok, keď prišli na pracovisko, bol Jano zamĺkly. Vydával rozkazy ako brechajúci pes. Jožo so smiechom sa opýtal: „Čo je s tebou. Marika ti nedala?“ Na to Jano vybuchol, že on už vidí ako si oni dvaja s jeho Marikou rozumejú, aj sa objímajú. K nemu že začína byť chladná a keď on príde k nim, tak štebotá ako lastovička. Osočil ho, že niečo medzi sebou majú. Jožo mu to vyvracal, že si iba dobre rozumejú a na jeho žartoch sa zasmeje aj Mariena, aj jeho vlastná manželka. Doporučil mu, aby sa zamyslel nad sebou, lebo v poslednom čase sa stáva z neho frfloš a za hocijakú maličkosť sa oborí na manželku, pričom nevyberá slová. Po mnohých rokoch sa ich priateľstvo naštrbilo. Ale potrebovali obidvaja dobre zarobiť, tak nevraživosť musela ísť bokom. Jožo sa dennodenným Janovým prejavom žiarlivosti iba vysmieval, čo ešte viac provokovalo výbojného Jana. Každonedeľné návštevy sa vytrácali, vyhľadávali sa všelijaké výhovorky a najviac tým trpeli manželky, stále dobré kamarátky, ktoré vedeli o tom čo sa medzi chlapmi odohráva.

V robote však museli makať a hýbať rozumom

ako čo najvyššie splniť normu v razení prieskumnej chodby, od čoho závisela dobrá výplata. Jano si spomenul ako sa v učilišti učili rôzne druhy zálomov pri razení chodby. Najviac mu v hlave vŕtala myšlienka použiť pri razení priamy valcový trieštivý zálom, medzi baníkmi známy ako „kanadský“. Navrhol Jožovi, aby ho vyskúšali. Jožo okamžite s tým súhlasil, že je načase zaviesť do razenia nové spôsoby a nie tradične vŕtať na „Taliana“ alebo klinový zálom. Pustili sa vŕtať dvomi vŕtačkami dvojmetrové vrty do kruhu, ktorý mal priemer okolo 80 centimetrov. Rozhodli sa, že odpália iba tieto zálomové vrty, aby sa presvedčili aký zálom sa vytvorí odstrelom. Vývrty nabili trhavinou a rovnakými časovými palníkmi, upchali riadnou hlinenou upchávkou a odpálili. Na druhý deň ráno takmer utekali od šachty do čelby chodby, lebo ich hnala zvedavosť. Na predku ich čakalo milé prekvapenie. Valcový zálom bol odstrelený tak, ako by ho vytesal kamenosochár oceľovým dlátom do skaly. Asi dve tretiny horniny zo zálomu bolo rozhodených v chodbe a tretina roztrieštenej horniny ostala v zálome. Jano bez slova vzal gracu (motyku) a začal vyhrabávať horninu zo zálomu. Nakoniec už s gracou nedosiahol vyhrabávať, tak kázal Jožovi, aby vliezol do zálomu a horninu rukou vyhrabal. Jožo mu oponoval, že také malé množstvo horniny v zálome nemôže vadiť odstrelu prebierkových vrtov. Priečny Jano zase stratil rozvahu. Vynadal Jožovi do všelijakých somárov, poserov a naštvaný chcel nasilu presadiť svoje. Začal sám liezť do zálomu. On bol plecnatý silný chlap, tak do zálomu sa vťahoval s vystretými rukami pred hlavou. Horko-ťažko niečo málo sa mu podarilo zo zálomu vyhrabať a pritom sa vtiahol do neho takmer celý, iba baganče mu trčali vonku. Hrabal jednou rukou, ale ten drobný forot (odstrelená hornina) hrabal iba pod seba. Za malú chvíľu sa už nevedel pohnúť ani dopredu ani dozadu. Zakričal na Joža, aby ho vytiahol zo zálomu. Jožo využil túto situáciu na to, aby mu dal riadnu príučku. „Kto ti kázal tam liezť? Keď si sám tam vliezol, tak sám aj vylez!“ Jano naštvaný reval na neho, aby nerobil voloviny, aby ho ihneď vytiahol za nohy von zo zálomu. „Určite nevieš vyjsť von?“ opýtal sa Jožo. „Nie, nie, len ma ťahaj!“ Jožo sa naklonil k zálomu aby ho Jano dobre počul a spustil. „Počúvaj, ty somár. Doteraz si nemal príčinu žiarliť, ja by som to kamarátovi nikdy neurobil. Ty to však máš zavŕtané v hlave. Teraz keď nevieš vyliezť zo zálomu, tak ťa tu nechám a idem ku tvojej Marike. Ver mi, že teraz už budeš mať prečo žiarliť.“ Zobral lampu a pobral sa z pracoviska. Ešte si vypočul strašné zúrivé nadávky vychádzajúce zo zálomu. Odišiel až na nárazisko k šachte. Tam porozprával narážačom čo sa udialo na ich pracovisku. Prevažne vedeli o chorobnej Janovej žiarlivosti a poznali aj jeho výbušnú povahu. Po takej štvrťhodinke sa vrátil na pracovisko. Spýtal sa ho, či už mu vychladla jeho hlúpa hlava a či ho nemrzí, že už aj ostatní pracovníci na bani sa mu smejú. Vytiahol Jana za nohy zo zálomu a čakal či mu jednu nevrazí. Jano však iba neisto stál na nohách, lebo v zálome nedostával dostatok čerstvého vzduchu. Plný zlosti zazeral na neho ako rozzúrený býk. Nakoniec zhúkol: „Ideme vŕtať.“ Doniesli do predku vŕtačky, odvŕtali pribierkové vrty, nabili a odstrelili. Tak ako v básni o Jánošíkovej družine „pri ohníčku sedia, slovka nepovedia“, tak bez slova robili aj oni. Robiť vedeli a stačili iba pokyny kývnutím hlavy, alebo ukázaním rukou. Vyfárali, okúpali sa a po zápise odchádzali spolu mlčky k autobusu. Keď prichádzali k zastávke autobusu, Jano zahundral „ideme na pivo“. Vošli do krčmy na Rožňava Bani. Z piva boli aj poldecáky a vyrozprávali si všetko, čo im ich priateľstvo naštrbilo. Tvrdohlavý Jano si už uvedomil, že ľudia sa mu začínajú posmievať za jeho chorobnú a neoprávnenú žiarlivosť. Hádam prvý raz v živote sa ich manželky tešili, že chlapi sa opili, keď ich zbadali kamarátsky sa držať za plecia a mierne sa tackať po ceste, keď prichádzali domov. Od tejto doby sa ich priateľstvo obnovilo, z čoho mali radosť aj obidve manželky.

V razení banskej chodby dosahovali veľmi pekné výsledky

a tým aj dobré zárobky. Neskôr túto pohodu narušila zobúdzajúca sa zákerná choroba, ktorá zožierala Jožovi zdravie. Z toho dôvodu ho museli preložiť na ľahšiu prácu a neskôr už robil iba časomerača pri normovačoch. Pomerne v mladom veku opustil naše rady. Baníci si na neho spomínali ako na dobrého baníka a dobrého veselého kamaráta. Jano robil v bani až do odchodu na dôchodok. Do poslednej chvíle však ostal “Kakaš“. Robil na porube, kde na stojku pri jeho fáranke niekto pribil dreveného farebného kohúta z detskej drevenej hojdačky. „Kakaš“ však už bol starší baník, blížiaci sa k dôchodku. Dávno sa zmieril so svojou prezývkou a bral to už tiež s humorom. V mladšom veku by dreveného kohúta určite rozrúbal sekerou a nie jedného baníka z blízkych pracovísk by bol vyšetroval metódou „rukou chytiť pod krk a povedz kto to bol“.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay