Baníckej fakulte v Košiciach. Hoci som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna Ruda, dohodli sme sa s manželkou, že budem študovať dennou formou. Po krátkom čase sme zistili, že poskytované štipendium nám nestačí na zabezpečenie potrieb rodiny a mne na zaplatenie stravy a bytu v internáte. Po ukončení prvého ročníka som sa ponáhľal na závod ŽB Rožňava, aby som mohol odpracovať brigádu počas prázdnin. Riaditeľ ma poslal na baňu Malý Vrch, odkiaľ som odišiel na štúdium. Kolegovia ma s radosťou privítali a ihneď mi navrhovali, aby som robil technika, lebo oni by si radi vyčerpali dovolenku. Budú ma viesť na údržbe v časovej mzde s prémiami a za dva mesiace si môžem slušne privyrobiť. Vysvetlil som im, že radšej by som robil na pracovisku pomocného haviara, lebo potrebujem lepší zárobok. Nakoniec mi Jožo Cmorik navrhol, že ma zadelí do rýchloražby prekopu na ložisko Péntek Patak (maďarský názov značí Piatkový potok), za pomocného haviara. Robil som spolu s mojím priateľom z Pače Pištom Cmorikom, ktorý bol hlavným predákom celého kolektívu. Ražba  sa robila v trojsmennej prevádzke. Prvý mesiac sme vyrazili 98 metrov. Zárobky sme mali výborné. V auguste sme naštartovali na prekonanie podnikového rekordu v razení chodieb, ktorý sme aj prekonali vyrazením 126 metrov za mesiac. Robota mi dala zabrať, ale v rodine sme boli spokojní, lebo sme si mohli uložiť na vklad v Sporiteľni asi 7000 Kčs. Mali sme vytvorenú rezervu, z ktorej sme  mohli vyberať po malých čiastkach a tak si prilepšovať k štipendiu. Po druhom ročníku som pracoval v hĺbení šachty Bernardy s Karolom Žembérym, aj tam som mal veľmi dobré zárobky. Finančné pomery v rodine boli celkom vyhovujúce. V januári roku 1964 sa nám narodila dcéra Soňa. Nemohol som nechať manželku s dvoma deťmi samotnú a preto po treťom ročníku som si podal žiadosť ukončiť štúdium diaľkovou formou. Závod ma zadelil za technika na Malý  Vrch. Baňu som poznal. Prekop na Péntek Patak už bol vyrazený a ložisko už bolo rozfárané, v jednotlivých blokoch sa už  rúbalo. Zo štvrtého obzoru bola jedna zo sideritových žíl dobývaná šikminou, ktorá vyúsťovala až na úroveň prekopu. Šikmina bola v štádiu pred podsádzaním, preto boli upravené nerovnosti stien a stropu trhacími prácami. Na šikmine ležala odstrelená vrstva asi 60 ton rudy. Po prefáraní pracovísk na tomto horizonte som mal pokračovať v prefáraní pracovísk na 4. obzore v Anton šachte. Keby som sa vracal po celom prekope a hlavnej chodbe k šachte, bolo by mi potrebné prejsť vzdialenosť asi dvoch kilometrov. V snahe skrátiť si cestu som sa rozhodol, že zbehnem dolu po šikmine a fárankou v komíne zídem po rebríkoch. Takto sa rýchlo dostanem  na 4. obzor Anton šachty. Šikmina v tejto zmene nebola obsadená. Nevedel som, že doobeda v zmene už začali šikminu čistiť (spúšťať rudu do sýpa), čím čelo rudnej vrstvy bolo skopané a vrstva rudy svojou váhou na kritickom úklone sklzu bola iba časovanou bombou, kedy sa pohne dolu šikminou. Keď som začal kráčať dolu šikminou, urobil som asi päť krátkych skokov, čím som vyvolal, že celá vrstva rudy sa pohla po úklone ako lavína snehu v horách. Na moje nešťastie sa mi nohy v gumených čižmách zaborili do rudy takmer do polovice lýtok, takže už som nemohol z lavíny vyskočiť niekde na okraj šikminy. Neostávalo mi nič iné iba zaujať lyžiarsky postoj v zjazde. Mozog mi pracoval na vysoké obrátky a v okamihu som vymyslel plán záchrany. Ruda sa sypala asi do 70 metrov hlbokého sýpa, ktorý bol vystužený v drevených vencoch z banskej guľatiny. Sýpny otvor bol asi 1,2 krát 1 meter. Keby som tam padol, ruda ma zasype a to by bol môj hrob. Preto som sa rozhodol, že keď ma ruda dotiahne na okraj sýpa, musím lampu prehodiť na druhú stranu a tigrím skokom preskočiť otvor sýpa. Iba takto sa môžem zachrániť. Počas kĺzania sa s rudou som karbidku s mosadzným reflektorom držal vysoko a svietil ňou dopredu. Napätý som vyčkával na vhodný okamih, aby som sa dobre odrazil a preskočil na druhú stranu sýpa. Kamenná lavína ma dopravila na okraj sýpu. Karbidku som prehodil na druhú stranu. Napol som svaly a plnou silou som sa odrazil ako mačka. Preletel som nad škeriacou sa čiernou dierou sýpa. Karbidka pri dopade zhasla, ja som dopadol na druhú stranu  na rudu. Pocítil som pálčivú bolesť na obidvoch dlaniach, lebo som si ich odrel pri dopade na tvrdú rudu. Nedbajúc na to potme som sa odplazil čo najďalej od sýpa. Nervové napätie povolilo. Začala mnou lomcovať triaška a drkotanie  zubami. Na nečinnosť však  nebol čas. Potreboval som čo najskôr nájsť karbidku. Zacítil som pach acetylénu, ktorý z nej unikal. Začal som sa po tme plaziť tým smerom. Po krátkom tápaní naďabil som rukami na lampu. Potme som ju skontroloval, hlavne sa presvedčil, či sa neodlomil horák. Bola v poriadku. Otvoril som trochu vodu a potom škrtol zápalkou. V rúbaní sa rozlialo svetlo a ja som si obzeral doráňané ruky. Považoval som to za maličkosť oproti tomu, čo mi hrozilo pri páde do sýpa. Zodvihol som drevené veko fáranky a zliezol na 4. obzor. Tam pri elektrickom osvetlení som si poobzeral lampu. Nebola veľmi poškodená, mala iba malú priehlbinku na vodnej nádržke. Utešoval som sa, že zase stál pri mne môj „Anjel strážny“ tak, ako v mnohých prípadoch počas mojich fáraní v rôznych baniach za 38 rokov môjho pôsobenia v baníctve. Táto  príhoda však  bola pre mňa poučením, že nie je vždy kratšia cesta lepšia a platí, „že pomaly ďalej zájdeš a niekedy aj dlhšou cestou  skôr dôjdeš“.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay