Druhý rok v dopravnej čate som s T 111 valníkom a T 805 rozvážal rôzne náhradné diely a prístroje do lietadiel, po rôznych vojenských letiskách v ČSR.
Blížil sa termín odchodu do civilu. Rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo som mal už vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať v OKD Ostrava jednoročnú brigádu v stene s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto bigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na jednoročnú brigádu. Boli to prevažne Česi, chlapci z miest, ktorí o šachte vedeli iba toľko, že je tam tma a nie sú tam okná. Dobre som sa na ich siláckých rečiach bavil, keď ma začali nahovárať, aby som sa pridal do ich partie. Oni nevedeli, že ja som robil v baniach aj na uhlí aj na rude, no to som im nepovedal. Predbehovali sa vo vysvetľovaní o práci na šachte a povedali mi asi takto:
„Mariane, pojď s náma na ostravskú šachtu. Náš velitel čety, četař z povolání Mařík, se zná s ředitelem šachty. Vybavil, že dostaneme jednu stěnu, v kterej jenom my budeme dělat. Mařík bude předák. My se zaučíme. Na šachte nám zaručují minimálný výdělek 2500 korun. Ale my si vyděláme mnohem víc, 5 až 6 tisíc. Při nástupu dostaneme 500 korún náborový příspěvek. Sakra, když půjdem domů, tak si koupíme Čízu (motorka ČZ) a šaty z Darexu. Budú z nás frajeři. Tak neváhej. Mařík je skušený horník, on s tím ředitelem na šachte dělal.“ Pomyslel som si svoje, lebo som vedel, že v Ostrave sa platí dobre, ale za dobrú a tvrdú prácu a nie za známosť s riaditeľom. Nechal som ích snívať. Najviac ma zaujala podmienka, že za odpracovanie jednoročnej brigády nám šesťmesačné nadsluhovanie odpustia. Mám tu na vojenčine za 220 korún ešte slúžiť pol roka a riskovať, že na služobnej jazde budem mať nejakú nehodu, na ktorú iba doplatím. Jazdil som veľa. Do Prahy, Plzne, Čáslavi, Brna, Zvolena a mnoho iných miest, kde boli naše vojenské letiská. Boli dni, keď som v jeden deň najazdil aj šesťsto kilometrov. Vyhľadal som Maříka, ktorý mi to potvrdil a ukázal mi aj pripravené zmluvy. Tak som sa prihlásil. Neskôr sa z autoroty prihlásili aj Fero Rusnák, Zolo Fodor a Jano Melich. Do civilu nás pustili 8.9.1957.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a