Preto som nemal problém šachtu nájsť. Po príchode na Urx a vybavení všetkých formalít nás ubytovali na slobodárni, ktorá bola na Výstavní 22, trochu ďalej za Fifejdami. Na tú mestskú štvrť si už nepamätám. Podmienky na slobodárni sme mali výborné. Slušné ubytovanie a jedáleň s kvalitnou stravou. Z obdržaného brigádnického príspevku sa mi na šachte podarilo kúpiť nohavice z vetracieho plátna s koženými flekmi. Kúpil som si stravenky a električenku, takže som ostal takmer bez koruny. Počítal som s tým, že okolo 26. septembra bude záloha a dám si napísať aspoň tristo korún.
Na slobodárni nás ubytovali spolu s Ferom Rusnákom na jednej izbe, kde býval jeden mladý chlapec. Volal sa Jíři Lakota. Bol to Ostravák. Jeho otec Ing. Lakota bol vo vysokej funkcii na riaditeľstve OKD. Neviem, čo sa v tej rodine stalo. Skutočnosť bola taká, že Jirka odišiel z domu a ubytoval sa na slobodárni. Nám to vysvetlil tak, že chodil na banskú priemyslovku, ale bol darebák, preto ho zo školy vyhodili. Otec bol z neho veľmi sklamaný a neustále mu to doma vytýkal. Nevydržal denodenné kázania, odišiel z domu, našiel si prácu u elektrikárov na Urxe a ubytoval sa v slobodárni. Tým dokázal otcovi, že sa dokáže sám uživiť a nie je na ňom závislý. Starý pán Ing. Lakota raz v mesiaci, na výplatu prišiel za ním na slobodáreň a vypýtal si iba obálku z jeho výplaty. Celkom priateľsky sa so synom porozprával, povypytoval sa ako sa mu darí v práci a odišiel.
Asi až 16-teho naša vojenská partia, každý oblečený a vybavený lampami päťkilákmi s prilbami na hlavách, sfárala do pripravenej steny v sloji Bruno. Četař Mařík, ako predák, si hrdo svietil reflektorom a tváril sa veľmi dôležito. Mne sa on veľmi nepáčil. Už na vojenčine som ho poznal ako takého popleteného poplašenca, stvoreného iba na vojenčinu, aby vyrábal zmätky. Neveril som v budúcnosť celého podujatia. Už to ma veľmi zarazilo, že sme došli k stene po ťažnej chodbe. Čiže bolo potrebné sa do steny plaziť hore po úklone. Predák si
popísal dvojice, kto s kým bude robiť v zube. Ja som nahlásil Fera Rusnáka za môjho pomocníka-šlepra. Boli sme na vojenčine dobrí kamaráti. Z tej štyridsať člennej osádky nikto nikdy v živote nebol v bani. Ako tie nemehlá chcú robiť v stene, keď nemajú žiadne vedomosti o tom, čo je potrebné v rúbani robiť? Nevedel som pochopiť, ako mohlo vedenie závodu takúto zmluvu s takou nemožnou osádkou uzavrieť. Opýtal som sa nášho slávneho predáka, ako si predstavuje s takými ľudmi stenu prekopať a zabudovať. Sebavedome vyhlásil, že prvé dva mesiace máme iba polovičnú normu na zapracovanie a za ten čas sa to chlapci naučia. Začali sme liezť do steny, ktorá bola perfektne pripravená. Bola vyrazená prerážka s uličkou. Úklon bol ideálny a na stojkách boli pribité nové smaltované vinklové žľaby. Po každých desiatich metroch bolo v uličke uložené náradie. Zbíjačka, stočená hadica, dve lopaty s krátkými poriskami, sekera a pílka. Na plaštine bola kriedou vyznačená hranica, odkiaľ sa má rúbať smerom dole. Na každom poste nechal dvojicu chlapov. Už pri lezení sa začínali ozývať nadávky, že ako sa dá robiť v takom nízkom priestore, lebo samotné lezenie už niektorí nezvládali. My s Ferom sme ostali v úseku, ktorý nám veľký predák ukázal. Namontoval som hadicu na zbíjačku a druhý koniec som pripojil na „bľajger“ (automaticky sa otvárajúci vzduchový ventil na vzduchotlakovom potrubí). Ferovi som ukázal ako má hádzať uhlie do žľabov. Nejaký chytrák z partie podo mnou odpozoroval, kde pripájam hadicu na vzduchové potrubie. Zobral hadicu a holander napojil na vzduchové potrubie. Stlačený vzduch začal ryčať z voľného konca hadice, čo spôsobilo, že hadica začala mlátiť všetko dookola hlava nehlava. Bila o stojky o žľaby. Šťastie, že kamarát chytráka sa vtiahol do uličky a pridržiaval si prilbu oboma rukami. Ten chytrák iba sedel a nevedel čo robiť. Po čase sa mu podarilo hadicu odpojiť z ventilu. Vysvetlil som tým dvom „haviarom z rýchlokurzu“, že najprv nech naskrutkujú holander na zbíjačku, až potom na vzduchové potrubie. Na to sa už doplazil „velký předák“, tak som sa do neho obul. Povedal som mu, že ešte sme nezačali robiť a už sme mohli mať ťažký úraz. Keby holander na voľnom konci hadice zasiahol kamaráta do temena hlavy, tak ho mohol aj zabiť. Šťastie, že nestratil rozvahu a vtiahol sa do uličky. Opýtal sa ma, či som baník. Povedal som mu, že som vyučenec. Tak nazývali v Ostrave vyradených baníckých učňov. O chvíľu sa začalo kopať. Zbíjačky vrčali, ale uhlie v žľaboch nebolo vidieť. Ja som začal kopať. Uhlie bolo tvrdé ako betón. Zbíjal som bez dlhšej prestávky. Napriek tomu sme urobili iba tri metre. Zliezali sme dolu na ťažnú chodbu, bolo to na smiech aj na plač. Pozeral som sa na jednotlivé úseky steny. Ani jeden „havíř“ z rýchlokurzu predáka Maříka sa nevotnul do zuba. Mali vykopané diery 50 krát 50 centimetrov, niektorí trochu väčšie. Takýmto tempom pokos nebude prekopaný ani za mesiac. Myslím, že sme nenakopali ani 15 vozov. Na slobodáreň som prišiel veľmi znechutený. Bol som zvedavý, kto je riaditeľ na Urxe, s ktorým niekedy Mařík robil. Opýtal som sa Jirka Lakotu, ktorý mi ochotne porozprával o situácii na závode. Dobre, že som nespadol z nôh, keď mi oznámil, že riaditeľom závodu je Jaroslav Miska. Hlavný inžinier je Ing. Kačírek a predseda celozávodného výboru ROH je Eda Klučka. Všetci traja páni sú až príliš obéznej postavy, preto ich „havíři na šachte“ volajú „tři spuchnutí vedoucí“. Nechcelo sa mi to veriť, lebo keď som odchádzal pred štyrmi rokmi z Ostravy, bol Miska fešák chlap. Začalo mi vŕtať v hlave, že prečo múdry a rozvážny „ostravský havíř“ Miska uzavrel zmluvu o zriadení vojenskej steny s takou nemožnou osádkou. Veď to boli holiči, pekári, predavači, úradníci a čo ja viem akí ešte iní boli medzi nimi, ale ani jeden nikdy v bani nerobil. Ako mohol Mařík robiť s Miskom, keď v tom čase bol 18 ročný chlapec. V Miskovej stene, keď robil rekordy, museli byť aj pomocníci-šlepri riadne silní chlapi, nie ako subtílny chlapík Mařík. On musel Misku oklamať a nahovoriť mu, že do steny má pripravených skúsených haviarov. Na druhý deň pri „cachováni“ vedúci Zdeněk Dlouhý Maříkovi zvýšeným hlasom vytýkal, že to ešte v živote nezažil, aby z rúbania od tridsať ľudí nevyšla takmer nijaká ťažba. Mařík habkal, že stena je veľmi tvrdá, že by bolo dobre dať tam šramací stroj a hľadal všelijaké iné výhovorky. O našom výkone z prvej smeny už vedelo celé osadenstvo. Nasledujúci deň pred sfáraním sme došli k šachte na nárazisko, kde sme boli ako bonbónik, na ktorom si čakajúci haviari z ostatných pracovísk zgustli. Začali nám vykrikovať: „Úderníci, sáčky ze svačiny neodhazujte. Můžete si do nich dát nakopané uhlí a vynést to nahoru. Není potřeba vám zajisťovat vozy.“ Iní sa núkali Maříkovi, aby ich zobral do partie, lebo radi by si kúpili „Spartaka“ a u neho sú veľké zárobky zaručené. Bol som rád, že už sme sfárali a nepočuli tie uštipačné, ale oprávnené poznámky. Celá šichta v rúbaní sa podobala včerajšej. Hukot zbíjačiek a uhlie kĺzať sa v žľaboch som nevidel. Povedal som si, že za hukot zbíjačiek ani na jednej šachte neplatia. Radšej pôjdem hocikde inde, ale tu pri tom hlupákovi ja robiť nebudem. Ráno som sa hlásil pri okienku. Povedal som vedúcemu, že ja do tej steny viacej nejdem, lebo to nemá cenu. Predák vie iba nosiť reflektor a to na riadenie rúbania nestačí. Z osádky steny ani jeden nikdy nerobil v šachte a je len otázka času, kedy tam dôjde k vážnemu úrazu. Pri okienku stál vysoký vychrtlý starší chlap v čiernom (vo fáračkách) s prilbou na hlave. Obzeral si ma a opýtal sa: „Tys je co zač?“ Som z Bruna, z tej vojenskej steny. „Vydžím, že jes už robil v kopalni, když máš kaľaty s fľekama.“ Som vyučenec. Na to povedal vedúcemu, že si ma zoberie za šlepra a vyzval ma, aby som išiel s ním. Vybrali sme lampy. On dostal reflektor, z čoho som usúdil, že je to predák. Sfárali sme a došli až k rúbaniu, kde sedela osádka. Mne povedal, že pojdem za šlepra k Oldovi Sukopovi. Ten ma ihneď zavolal, aby som si sadol k nemu. Tak som začal robiť v stene Františka, kde predákom bol jeden z najlepších predákov na Urxe, Aron Plaček.
Ako dopadla vojenská stena? Už po dvoch týždňoch z osádky odlietali prvé lastovičky. Jeden z hlavných organizátorov vojenskej brigády v Ostrave, volal sa Žiška (bol to ten, čo ma presviedčal o zaručených zárobkoch o „Číze“ a šatách z Darexu) mi na slobodárni povedal: „Mariane, tá práce v rúbaní je pro vrahy. Copak já jsem zabil otce, máti, abych tu dělal? Jedu dom! Už jsem napsal otci, ať mne pošle pětset korún, ať můžu vrátit přispěvek.“ Do mesiaca som ostal v Ostrave zo slávnej steny iba ja a Jano Melich z Revúčky. Mařík sa chcel uchytiť v stene predáka Bilika, ktorý mal „Mládežnícku úderku“ z vyučencov. Ani ako haviar sa v tej partii neosvedčil, lebo potom zo šachty zmizol, pravdepodobne sa vrátil k vojsku. Na vojenčinu bol ako stvorený.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marián Slavkay


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-