Spôsob rozrušovania hornín ohňom bol už známy pomerne skoro a dlho sa používal. Až do 17. storočia sa hornina rozpojovala ručne. Používali sa pri tom viaceré spôsoby, ako práca pomocou čakana a motyky v mäkkých častiach žily, pomocou drevených klinov, ohňa a najbežnejší spôsob dobývania surovín bol pomocou želiezka a kladiva, ktorý sa zachoval až do doby, kým sa horniny nezačali rozstreľovať pomocou trhavín, čo bolo podmienené objavom výbušných látok. Dobývanie želiezkom a kladivom bolo namáhavé a zdĺhavé.

Napriek všetkému sa v banskej činnosti používal veľmi dlhú dobu. I keď prvá výbušná látka – čierny prach bola u nás známa už v 13. storočí, na trhanie hornín bol prvý raz použitý až v roku 1627. Od tejto doby sa trhacie práce stali neodmysliteľnou súčasťou ťažobného procesu v baníctve.

Rozpojovanie horniny, bolo v minulosti, ale je ešte aj dnes, jednou z najdôležitejších banských prác. Od úspechu rozpájania horniny závisel výkon baníka pri razení štôlní, hĺbení šachiet i pri dobývaní. Úsilie riešiť túto otázku po celé stáročia nebolo úspešné a sa hornina rozpájala ručne.

Rozpojovanie dreveným klinom

Je jedným z málo známych prastarých spôsobov rozpojovania hornín, nazvaný ako „Taschen-Arbeit“ („práca do vrecka“), ktorý sa využíval v korutánskych baniach, odkiaľ sa rozšíril aj do vtedajšieho Uhorska. Podstatou tohto primitívneho spôsobu bolo používanie veľkých drevených klinov, ktoré zatĺkali do puklín v čelbe banského diela. Kliny následne po dlhšiu dobu polievali vodou, aby tak zväčšovali svoj objem, čím sa vytváral tlak na okolitú horninu, čo v konečnej fáze spôsobilo jej rozpojenie.

Rozpojovanie pomocou ohňa

Využívanie ohňa na rôzne účely bolo známe už od pradávna, napr. z rímskej doby podáva pomerne podrobné popisy Plinius (23 – 79 r. po Kristovi), keď uvádza, že už Hannibal (247 – 183 r. pred Kristom) využíval metódu španielskych baníkov a pomocou ohňa si razil cestu v Alpách.

Prvý odborný popis tejto metódy v baníctve uvádza vo svojom diele z roku 1556 Agricola:

„Tvrdosť skál rozrušuje tiež oheň, čo sa nedeje jednoduchým spôsobom. Pretože je žila uzavretá skalami a pre tvrdosť alebo malú mocnosť nemôže byť dobývaná a ak je štola nízka, zapaľuje sa hromada suchého nazhromaždeného dreva, ak je štola vysoká tak dve nad sebou a tak dlho horia, až ich oheň pohltí úplne. Oheň v takomto prípade obyčajne nezmäkčuje veľkú časť žily, iba jednotlivé odlupky. Ak nadložie a podložie je možné dobývať želiezkom, ale žila je tvrdá, že sa želiezkom dobývať nedá, vtedy sa do horniny vyrazí dutina...“

Rozpojovanie ohňom

(zdroj: Agricola: De Re metallica Libri
XII, Basilej 1556)

Rozpojovanie ohňom (zdroj: N.N.: Návšteva bání, Praha, 1873, s. 36)

                               Rozpojovanie ohňom

(podľa Balthasar Röszler“ Hell-
polierter Berg-Bau-Spiegel, Dresden,
1700, s.76)

 Podstata rozpojovania ohňom spočíva v tom, že na pracovisku založili oheň, ktorý okolitú horninu zohrial na žiadanú teplotu. V takom stave horninu polievali studenou vodou, následkom čoho táto popraskala. Do takto vytvorených trhlín potom vrážali kliny, čím horninu rozdrobovali. Dôležitú úlohu pri používaní tejto metódy zohráva zloženie dobývanej suroviny. V prípade, ak by sa počas tohto procesu vytvorili jedovaté plyny, alebo by bolo banské dielo nadmerne zadymené, prístup do nich bol dočasne nemožný.

Podrobný opis tejto metódy, hojne využívanej v minulosti najmä v baniach terajšieho Rumunska, uvádza Delius vo svojej knihe z roku 1773:

„Pri razení chodieb sa používali železné mreže (eisene Roste), ktoré zakrývali plechom (Blech) a boky obložili kameňmi, aby bol oheň, naložený pod mrežou, usmernený na požadované miesto. Mrežu, ktorú nazývali ako „železná mačka“ (Prögel-Katze), mala ohnutý tvar a zhora i z bokov bola obložená plechom. Náradie tvorilo železné kladivo (Krücke) a železné vidly (Furkel), ktorými sa dávkovalo drevo pod mrežu.“

(POKRAČOVANIE)

Píše Ing. Mikuláš Rozložník